Vaše príbehy

27.11.2009 (ZUZANA)

Realita slovenských pôrodníc

Práve som kŕmila môjho 16-mesačného syna, keď som začula príspevok k nešťastiu, ktoré sa stalo v Spišskej Novej Vsi. Pán námestník a pán primár poskytli stanovisko k tejto k poľutovania hodnej situácii. Je úžasné, že nikdy nezlyhá ľudský faktor – lekár, ale vždy dáka vyššia moc a „je nám to ľúto“.

Aj mne, že sme sa dostali v tomto štáte uprostred Európy, v 21.storočí až tak ďaleko, že ženy umierajú pri pôrodoch. Čo to muselo byť za hovädo, čo donútilo zoslabnutú ženu porodiť prirodzenou cestou jej mŕtve dieťa?

Rada by som verila, že dôjde k potrestaniu vinníkov, ale na Slovensku už neverím v spravodlivosť. Bolo by to zadosťučinenie aspoň aké také pre rodinu, a to sa tu nenosí. Vládne tu korupcia najhrubšieho zrna, zelenú má arogancia, drzosť a hlúposť v mylnom vnímaní nacionalizmu.

Sama som sa stretla s názorom, bol to iba jeden z mnohých podobných, že sa celý pôrod preceňuje, vraj ide o prirodzenú biologickú vec a ženy by si s tým samé poradili hocikde na poli. Aspoň teda tých 90%, tých 10 % by pri tom asi zomrelo. Gratulujem pánovi doktorovi. Ani netuší, že je vizionár. Pole to už síce dávno nie je, ale tej úmrtnosti sa pomaly vyrovnajú aj nemocnice. Robil niekto štatistiku, koľko žien zomrelo pri takom pôrode v posledných rokoch? Bojoval niekto za práva tých žien, ktoré rodia v úbohých podmienkach v priestoroch schátralých a plesnivých pôrodníc? Za práva detí, ktoré prídu v týchto podmienkach na svet? Je fajn, že máme odporné billboardové kampane s „nenarodenými a nedonosenými“ plodmi, ale čo tie, ktoré majú to šťastie a uzrú svetlo sveta? Je snáď dôstojné vidieť ako prvé to, čo uvidia?

Je to už 16 mesiacov, čo som rodila v nemenovanej nemocnici v Bratislave. Dieťa bolo plánované, takže som si dala záležať aj na výbere lekára - pôrodníka, nakoľko moja lekárka nebola pôrodníčkou. A tak som na odporúčanie kamarátky začala navštevovať súkromnú ambulanciu. Moja mladosť už aj tak ubiehala, mala som 34 rokov, a tak som kus života nechcela stráviť v čakárni. Prvý dojem bol úžasný – objednanie na čas, možné večerné termíny, soboty a tuším aj nedele, technické vybavenie. Klamala by som, keby som nespomenula, že aj lekár na mňa urobil úžasný dojem.

Otehotnela som na prvý šup a „kolotoč“ sa mohol začať. Každá návšteva ma stála 800 Sk, po prvých 4 to už bolo 1 000 Sk. Každá žena, ktorá čakala bábätko vie, že tých návštev je veľa. Celá starostlivosť ma vyšla na 17 000 Sk. Bol v tom aj 3D ultrazvuk, ktorý bol však v ich zariadení v „plienkach“, takže som dala 2 500 Sk za 7 sekundovú frekvenciu, ktorú mám na DVD v 3 slučkách za sebou. K tejto sume sa pridal poplatok 7 000 Sk nemocnici, z ktorých išlo 5 000 Sk vybranému pôrodníkovi, 2 000 Sk zostalo nemocnici, 500 Sk účasť manžela na sále, 2 500 Sk tzv. epidurálka. Za toľko peňazí sa to predsa musí skončiť všetko úplne super, no nie?

Môj lekár mal zmluvu podpísanú s konkrétnou nemocnicou, a tak som si nemohla vybrať pôrodnicu. V hlavnom meste si môžete vybrať iba z 3 pôrodníc. Na hlavné mesto s takmer 600 000 obyvateľmi nič moc, ale nenavyberáte si. Teda ako sa to vezme, mohla som ísť rodiť do Banskej Štiavnice ako kolegyňa, alebo niekde mimo BA, ale viem ja ako rýchlo či pomaly sa bude ten človiečik ponáhľať na svet? Tak som nevymýšľala. Navyše, veď vraj existuje v tej nemocnici dáky nadštandard, tak si priplatím 500 Sk na deň a snáď to s dobrým lekárom už bude všetko na 110 %.

A aká bola realita? Plodová voda mi praskla o 1.30 h v noci. Ráno ma prijali do pôrodnice. Dostala som sa do dákej prijímacej miestnosti, kde boli až 3 lôžka hneď vedľa miestností, kde celý deň a noc prichádzali na svet deti. Kým sa mi syn narodil, čo bolo na druhý deň o 13.30 h, som „odrodila“ asi 15 človiečikov. To samozrejme sprevádzali zážitky z rodičiek, ktoré rôzne zvládali /nezvládali kontrakcie, predýchavanie a kde – tu sa ozvalo dáke to nariekanie mamičiek či zvýšený hlas lekára.

Poviem vám, pekná forma sadizmu zo strany nemocnice, keď sa na tomto mieste hýbete 1 a pol dňa a čaká vás to isté. Pri dákom tom výkriku sme si na tej chodbe mamičky čakateľky mlčky vymenili zopár pohľadov a závideli každej, ktorá to už mala za sebou. Miestami mi to prišlo až grotesktné, keď sme tam tak čakali a sedeli na plastových stoličkách prišróbovaných do steny ako v dákej stanici na vlak či autobus. Jedna spolubojovníčka, ktorá so mňou zdieľaľa „čakaciu“ izbu, mala vybratého zhodou okolností toho istého lekára. Mala ten istý termín pôrodu, ten istý dôvod ju dostal do nemocnice ako mňa.

Jej začali kontrakcie skôr ako mne. Lekár mal v ten deň ordináciu v súkromnej praxi, čo znamenalo, že posledný termín niekde okolo 21.00 h. Keďže sme boli JEHO pacientky, hneď pri vstupe do nemocnice sme dostali akési šarlátové písmeno a tak sa k nám aj správali. To je JEHO pacientka, a tak sa nám v čase jeho neprítomnosti dostalo len toho najnutnejšieho. Vlastne až na jedno vyšetrenie, keď sa mi podľa slov asi 100 kg zdravotnej sestry snažil pán doktor pomôcť. Ten istý doktor,  z ktorého vykĺzla neskôr aj tá úžasná už vyššie spomínaná veta o pôrodoch na poli. Vraj to robí kvôli mne. A čo urobil? Pri vyšetrení sa ma snažil „otvoriť prstami“ tým, že ich do mňa tlačil, aby som sa otvorila. Bola to ukrutná bolesť, ktorá nič nepriniesla okrem krvácania.

A ON – môj lekár si dával na čas. Spolubojovníčka, ktorú pôrod vyšiel o „kúsok“ lacnejšie, lebo si JEHO vybrala až v nemocnici a teda platila „iba“ 7 000 Sk, dostala riadne bolesti už okolo 15.00 h. Písali sme sms, personál nemocnice HO kontaktoval,.... Vraj je už na ceste. Ale peniaze sú peniaze a keďže z nás už nebude nič iba robota, tak sa pán doktor dostavil až okolo 22.30 h. Medzitým bola spolubojovníčka na pokraji zúfalstva, únavy, všetkého. Odmietala epidurálku, chcela prirodzený pôrod, takže si ho mohla „vychutnať“. Lekár síce utrúsil, že jej mohli ponúknuť alternatívnu medikamenóznu pomoc, ale.... ON tam nebol, iní sa nestarali. Nakoniec nebola dosť silná na prirodzený pôrod a ON lekár jej urobil cisársky rez.

Po tomto zážitku som stratila zem pod nohami. ON, ktorý tu mal byť pre mňa, pre ňu, pre nás, si dal pri spolubojovníčke takto na čas. Čo bude pri mne? Môjho muža som bombardovala sms-kami, telefonátmi. Mne kontrakcie neprišli ani po 24 hodinách od prasknutia vody. Môj muž, ktorý celý tento zážitok rovnako ako ja dodnes nespracoval, HO začal v ten večer a hlavne ráno bombardovať telefonátmi. Prišiel prísľub, že vzhľadom na pokročilú dobu od prasknutia vody, ráno pôjdem na infúzie a vyvoláme pôrod. Sľúbil, že sa tak udeje ráno o 6.00 hod.

Môj muž nespal a ráno mu volal každých 10 minút. Pri vyvolanom pôrode, keď nastanú kontrakcie, to ide rýchlo, keď už začnú. Ešte v jednej chvíli som sa rozprávala s mužom na chodbe, v druhej som už ležala na stole a vyrovnávala rukou od bolesti plech za hlavou. Bol čas pred obedom, takže som vnímala ako sa sestričky bavia o tom, čo je k obedu. Domáhala som sa anesteziologičky, ktorá ma mala epidurálkou zbaviť bolesti, ale vraj tu nie je iba pre mňa, tak mám čakať. Vravela som, že som si ju zaplatila, aby som nemala bolesti, ale.... Hodiny, ktoré som mala na stene a videla som ich medzi stehnami, mi jasne ukazovali, že kontrakcie prichádzajú každých 50 sekúnd. Ale ja som sa neotvárala.

Muž sa stále neobjavoval, vraj ho poslali dolu, aby ho obliekli do bieleho plášťa. Potom som sa dočkala – prišla dobrá víla. Problém bol, že zaviesť kanilu do miechy zvíjajúcej sa rodičke nie je také jednoduché. Snažila som sa, ale tých 50 sekúnd? Nakoniec sa to podarilo. Prišiel aj ON. Keď začala zaberať epidurálka, zjavil sa aj môj muž. Bolo okolo 11.00 h. Pamätám si matne, že mi dáky ženský hlas na moju otázku, kde je môj muž povedal, že ON zakázal pustiť ho ku mne, aby ma v takom stave – bez epidurálky nevidel.

Boli to dlhé minúty, ale malý Gabriel uzrel svetlo sveta a až na suchú pokožku vďaka tým 36 hodinám od prasknutia plodovej vody po pôrod, je úplne zdravý.

Každá žena mi určite dá za pravdu, že zážitok z narodenia dieťaťa, nie pôrodu, ale z toho človiečika je taký úžasný, že zatieni všetko. Aj to, kde ho porodíte. Aspoň kým sa vám ako-tak ustáli hladina hormónov. Jediné po čom som túžila po pôrode, bola sprcha. Vonku bolo asi 30 stupňov, vo vnútri asi 35 stupňov. Nadštandard sa začal prerábať práve tento týždeň, takže ma čakal štandard. Štandard v pôrodnici nemocnice, ktorá je jedna z 3 pôrodníc v hlavnom meste krajiny, ktorá je v EÚ. To predsa nemôže byť také zlé... Nie, je to ešte horšie. Toaleta, až jedna a jedna sprcha k dispozícii pre rodičky pri pôrodných sálach mi mala byť predpoveďou toho, čo na mňa čaká v oddelení šestonedelia. Neviem a nechcem to popísať, lebo mi je zle ešte dnes. 

O ďalšom dieťati neuvažujeme, aj vzhľadom na môj vek, a tak sa teším, že nestojím opäť pred problémom hľadania si dobrého lekára a pôrodnice.

K „môjmu“ pôrodníkovi, ktorý mohol byť kedysi dobrý, ale kvantita u neho zvíťazila nad kvalitou, už neviem ísť ani na kontrolu. Hľadám si nového lekára.

Pre bližšiu predstavu, ako to v pôrodnici vyzeralo, pripájam fotky.

 

Hodnotenie: 5
[hodnoťte kliknutím]

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Anketa

Žiadna aktuálna anketa