Vaše príbehy

21.09.2012 (Peťa Babulíková)

Prvý deň v škôlke

...z vašich listov...

Máme štvorročnú, veľmi milú, zodpovednú a radostnú dievčinku Terezku. So škôlkou, resp. súkromnými jasličkami mala skúsenosť spred dvoch rokov, keď som náhle a za dramatických okolností porodila našu druhú Šarlotku a ostala s ňou na niekoľko týždňov ležať na bratislavských Kramároch.

Manžel so staršou dcérkou bol doma, kým to bolo možné, ale potom musel nastúpiť do práce a jedinou možnosťou pre Terezku bolo nastúpiť do súkromných jasličiek. Prežívala to veľmi intenzívne, v situácii, keď ostala náhle bez maminy a tatino po ňu mohol chodievať až neskoro popoludní. Cítime, že odvtedy sa z nej stalo trochu iné dievčatko, dospelejšie, možno nie vážnejšie, ale iste hĺbavejšie a zraniteľnejšie.

Druhá dcérka bude mať onedlho dva rôčky a hoci si s Terezkou vychádza, predsa len sme začali cítiť, že je treba Terezku posunúť ďalej, dať jej príležitosť tráviť viac času s vrstovníkmi.

Príprava na škôlku prebiehala už od zápisu a Terezka sa na ňu veľmi tešila. Akoby už dávno zabudla na svoju smutnú skúsenosť s odlúčením spred dvoch rokov. Posledné týždne si sama vyberala oblečenie a obuv do škôlky, všetkým rozprávala o tom, ako sa už "nevie dočkať", a hoci mne samej padlo zaťažko čo len pomyslieť na to, že s ňou nebudem tráviť toľko času ako doteraz, v jej radosti a nadšení som ju - spolu s manželom - podporovala, ako sa dalo.

Dnes ráno som sa cítila veľmi zvláštne, vedúc malé poskakujúce dievčatko s ružovým batôžtekom do škôlky, kde mala už od začiatku tráviť celý deň. Terezka však nemala problém, prezula si papučky, povedala AHOJ a vbehla do triedy. Ostala som stáť v šatni, plná rozporov - smútku, nostalgie, pýchy na tú malú bojovníčku...

Celý deň som sa snažila venovať mladšej Šarlotke, ale myšlienky mi neustále utekali k Terezke a jej prvému dňu bez mamy - či môjmu prvému dňu bez nej? Popoludní som nedočkavo utekala po ňu a našla som ju na škôlkárskom ihrisku sedieť na lavičke, hompáľala nohami a vyzerala veľmi maličká. Keď ma zazrela, rozbehla sa ku mne a cez plot mi rozprávala dojmy a zážitky z prvého dňa. Bola zrazu veselá, oči plné smiechu, radosti. Veľmi ma to upokojilo.

Vzala som ju na zmrzlinu, kde sa mi priznala, že po olovrante, keď sa šli s deťmi hrať na ihrisko, si trošku poplakala na preliezke. Vravela "Mami, len tak potajomky som tam plakala, mala som aj slzičky." Pýtala som sa, prečo. Vravela, že jej to zrazu bolo veľmi dlho. Doma bola stále veľmi radostná, láskavá, neustále objímala nás i mladšiu sestričku. Nachystali sme spolu oblečenie na ďalší deň, šla spať, s úsmevom a pokojom. Sadla som si k počítaču, že vám napíšem o našom prvom dni, a zrazu do obývačky vošlo malé uplakané dievčatko v nočnej košieľke a povedalo, že už do škôlky nechce ísť. Dalo mi námahu sa ovládnuť, aby som neplakala s ňou. Spýtala som sa, prečo zrazu nechce ísť, veď bola taká šťastná. Povedala len "lebo sa tam veľmi dlho čaká na mamičky"...

A tak tu sedím a uvažujem, čo robiť. Milujem svoju dcérku a chcem, aby bola šťastná. Verím, že v škôlke sa onedlho bude cítiť ako ryba vo vode, má rada deti, hranie, spievanie, tancovanie, všetky tie pekné aktivity, čo sa v škôlke bežne robia. Ale obdobie privykania bude pre nás obe ešte náročné... Byť dobrou mamou je ťažké.

 

 

Hodnotenie: 4.4
[hodnoťte kliknutím]

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Aktuálne vydanie

Anketa

Žiadna aktuálna anketa