Vaše príbehy

05.02.2014

Prečo sa nevzdávať snov...

...Vaše príbehy...

Vydávala som sa mladá a zamilovaná, teda by sa dalo povedať, že z lásky. Dúfajúc, že manželstvo bude rozprávkové a s koncom "žili spolu, až kým nepomreli", alebo aspoň: "budete žiť spolu v dobrom aj v zlom, v zdraví, či chorobe, chudobe, či bohatstve".

Zo začiatku sa to darilo a aj keď bývali hádky a nezhody, nikdy netrvali dlho. Jeden bez druhého sme nevedeli existovať, všade sme spolu chodili a všetko spolu robili. Časom sa nám narodil syn a o tri roky neskôr dcérka. Striedali sme sa pri starostlivosti o deti aj o domácnosť, proste tak, aby každý jeden mal kúsok času na seba a mohol relaxovať. Boli sme považovaní za ideálny pár, až kým do nášho vzťahu nepribudli postupne dve ženy. Prvá v podobe vážneho zdravotného ochorenia, s názvom rakovina, strašiak každého a všetkých. Nasledovala prvá operácia a chemoterapia. Na čas sa naša domácnosť rozdelila na dve skupinky, manžel a dcérka, a ja so synom. Počas chemoterapie som bola so synom, ktorý akurát nastúpil do prvého ročníka, u rodičov. Kým som ja ambulantne absolvovala liečbu, rodičia vyzdvihli syna zo školy, navarili, napísali úlohy, naučili sa s ním a pripravili do školy. Keď som si oddýchla, syn sa posadil ku mne a kým mi do žíl pumpa pomaly dávkovala liek, snažili sme sa venovať jeden druhému, len ja a moje dieťa. Bol veľmi opatrný, vedel, že mi nesmie pokaziť pumpu a hadičky, a rovnako tak musí dávať pozor, aby ma nijako neudrel do bruška. Z povinností sme si spravili zábavu a každé ráno mi syn povedal: "Ideš si pre nové rádio?", tak sme familiárne pomenovali pumpu zavesenú na mojom krku.

Manžel sa zatiaľ venoval dcérke škôlkarke a našej domácnosti. Musím povedať, že ako dvojica fungovali fantasticky a aspoň si chlap vyskúšal, čo všetko žena musí a vie zvládať. Takto sme fungovali do dňa, kedy ma môj syn videl nastupovať do sanitky. Nejakým zázrakom sa nám to darilo vždy tak, že sanitka pre mňa prišla v čase, keď on už bol na ceste do školy. Len v ten deň prišla skôr a moje dieťa, mávajúc mi z okna sa spýtalo: "Starká, maminka sa mi ešte vráti?" Pri pomyslení na túto vetu sa mi aj dnes tisnú slzy do očí. Za každú cenu som chcela a musela dosiahnuť, aby som zvyšnú chemoterapiu mohla dobrať v tabletkovej forme a tak sme každý večer ja a deti jedli vitamíny, ony svojich dinosaurov a marťankov a ja chemikáliu, z ktorej som mala horúčky a kŕče, ale boli sme opäť všetci spolu a doma. Manžel sa aj naďalej staral o domácnosť, keďže som nemohla byť pri tepelných zdrojoch a ani používať chemické prípravky, a ja som mohla povedať, že mám pri sebe najlepšieho a najchápavejšieho manžela. Spolu sme absolvovali kontroly na onkológii, konzultácie v Bratislave a nakoniec ďalšiu operáciu. A potom nastal zlom.

Do nášho vzťahu vstúpila iná žena. Manžel sa postupne vytrácal z domu, najprv na pár hodín raz do týždňa, potom na pár hodín každý víkend, až sa to začalo stupňovať a nazývať služobná cesta a celé víkendy a dovolenku trávieval mimo domu. Nedalo sa povedať, že by mu niečo chýbalo, aj keď som bola na invalidnom dôchodku, prácu som mala doma, robila som opatrovateľku a tak peniažky nechýbali, nemohol ani povedať, že by nebol doma poriadok a niečo sa zanedbávalo, ba dokonca sme fungovali aj v milostnom živote.

Tretiu operáciu som už zvládala sama, teda mala som oporu aspoň v rodine. Manžel ma síce do nemocnice zaviezol a potom z nej odviezol, ale týmto celý záujem o mňa skončil a venoval sa svojej láske. Operácia bola náročná a sám prednosta kliniky mal z nej obavy, o to viacej som chcela mať pri sebe človeka, s ktorým som ešte prednedávnom oslavovala 10. výročie so želaním, aby nám to vydržalo aj ďalších 10 rokov. Po príchode z nemocnice ma doma čakalo nemilé prekvapenie v podobe ich spoločných fotiek v počítači a návrh na rozvod. Toto mi na zotavovaní nepridalo a tak som sa opäť ocitla na operačnom stole, tentokrát aj s dočasnou ileostómiou, ktorá mi mala byť zrušená o šesť týždňov. Ako keby toto všetko nestačilo, ileostómiu mi zrušili až o pol roka, rany nie a nie sa zahojiť a komplikovalo sa všetko, čo sa len dalo.

Aby som sa trošku dala do poriadku, nastúpila som na VŠ, dodnes neviem, ako sa mi podarilo absolvovať zápis do školy a cestu do Bratislavy so sáčkom na brušku a ešte v bielych nohaviciach. Naučila som sa fungovať aj so sáčkom, ale aj napriek tomu som túžobne očakávala deň, kedy sa ileostómie zbavím, teda ďalšia operácia, do toho právnik a sociálka, komplikácie po operácii, a tak som namiesto pár dní v nemocnici stvrdla celý mesiac. Keď som sa konečne dostala domov, nastal deň rozvodu, rozviedli nás bez problémov a rýchlo, ale dcérku zverili do osobnej starostlivosti otca, bol to "prekrásny a jedinečný" darček k narodeninám. Hneď po rozvode som sa zbalila a šla na prvé prednášky do Bratislavy. Študovala som popri zamestnaní. Na VŠ som našla spriaznenú dušu v podobe jednej úžasnej profesorky, s ktorou sa doteraz navštevujeme a ja ju volám "moja druhá mamka". Štúdium šlo v pohode a bez problémov, až na tretí ročník. Ten som zvládala s menšou obtiažnosťou kvôli ďalšej, v poradí už šiestej operácii, okrem hrubého čreva a časti pečene mi už chýbal aj žalúdok a teda bol problém so stravovaním, cesta bola tiež obtiažna kvôli častej potrebe na toaletu, takže som radšej pred cestou vôbec nejedla a ani nepila. Ale nerada sa vzdávam, takže som zaťala zuby a školu dokončila. Pri preberaní diplomu som bola nesmierne hrdá na seba aj na všetkých, ktorí mi verili a držali palce. Ďalšie štúdium na seba nedalo dlho čakať, keďže som v práci potrebovala špecializáciu. Nasledovalo ďalšie štúdium, skúšky a diplom. V tomto čase sa mi do cesty postavil ďalší muž, mal mi byť oporou a všetkým, čo si žena želá. Ale bohužiaľ, z jeho strany to boli večné sľuby a stihol mi narobiť veľké dlhy. Akoby to nestačilo, rozísť sa normálnym spôsobom neprichádzalo do úvahy, zvolil si na to drastickejší spôsob, a to ťažkým ublížením na zdraví - silný otras mozgu, pohmoždenie tváre a rúk s podliatinami, zlomený nos, podvrtnutá krčná chrbtica. Toto by určite niekoho zlomilo, ale ja som ako zlá burina, ktorá nikdy nevyhynie. Opäť som sa otriasla a postavila sa na vlastné nohy.

Tento rok ma konečne postretlo obrovské šťastie, najprv sa mi podarilo zobrať úver a kúpiť pre nás troch byt, potom som nabrala odvahu a podala žiadosť o zverenie dcérky do mojej starostlivosti - úspešne, a o pár mesiacov na to som konečne stretla muža snov, Pekného, dobrého, starostlivého, muža, pre ktorého vyslovené slová a sľuby aj niečo znamenajú a dokáže ich naplniť. Vďaka nemu som prežila prekrásnu dovolenku v zahraničí, na ktorej sa o mňa s láskou staral a plnil všetko, čo mi na očiach videl. A odvtedy to robí stále s trošku menším rozdielom, do plnenia snov a prianí zahrnul aj moje deti, ktoré berie ako vlastné. Aj napriek tomu, že žije a pracuje v zahraničí, vďaka elektrotechnickej vymoženosti sme denne v kontakte a denne sa vidíme. Priateľ nám do života vniesol viacej radosti, spokojnosti, šťastia a lásky.

Niekedy sny nezostávajú len snami...

Lenka

 

 

Hodnotenie: 5
[hodnoťte kliknutím]

Súvisiaca diskusia (0)Pridajte reakciu »

  • Buďte prvý, ktorý pridá reakciu na článok

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Anketa

Žiadna aktuálna anketa