Vaše príbehy

17.10.2012 (Silvia)

Nespoznávala som sa...

...Z vašich listov...

V živote som sa ocitla iba málokedy v situácii, že som nespoznávala samú seba, tu je jedna z nich:

Na PN som bola od 4. mesiaca – no čo môže také žieňa ešte bez detí doma robiť?! Takže všetko okolo tehotenstva som mala naštudované odpredu aj odzadu, cvičenie, stravovanie, ale i pôrod samotný – fázy, dýchanie... no podľa mňa − bohatá výbava na pôrod. J Najprv som si myslela, že bez epidurálky neporodím nikdy v živote! Ale potom som stretla svojho doktora a z neho prosto vyžaruje niečo, kedy si poviete, aj keby ma mali zaživa rezať, s ním to zvládnem!

Termín pôrodu sa blížil a „cvičné“ kontrakcie NIKDE! Bruško mi netvrdlo, otvárať som sa neotvárala... moje dieťa bolo ku mne milosrdné. S lekárom som sa už po 1. trimestri dohodla, že nebudem brať žiadne vitamíny a kyselinu listovú, aby som nemala veľké dieťatko... tak to aj fungovalo... už tri týždne pred pôrodom mal stále tú istú milosrdnú hmotnosť – 2 900 g. 3 týždne som chodila k lekárovi s tým, že „zase nič a stále nič“ – žiadne kontrakcie, bolesti, ani ako pri menštruácii. Pri poslednej poradni, keď som mala 6 dní do pôrodu a „stále nič“, doktor urobil Hamiltonov hmat... a čuduj sa svete, v noci o pol druhej si idem na záchod a po návrate z WC mi odtieklo trochu plodovej vody a trochu zo zátky (teda aspoň si myslím, že neodišla celá). Tak som si, poučená, zobrala vložku, a ľahla späť spať... alebo sa aspoň pokúsiť. Veď keď budeme rodiť, budem potrebovať ešte veľa síl. Nuž, ale neviem, kto by zaspal! Stále som čakala kontrakcie, ďalší odtok plodovej vody, rátala som si, kedy mám zavolať doktorovi, kedy už bude hore a kedy ešte bude mať vizitu, či mám všetko zbalené, či muž má, alebo nemá ísť do práce... skrátka, aké to celé bude. Manžel sa ešte akoby z polospánku otočil, tak som mu povedala, že už asi rodíme, ale nech ešte pokojne spí.

Ráno som volala lekárovi o šiestej, povedal, aby som o siedmej prišla a pozrie sa na mňa. Z vložky zistili, že „áno, bola to plodová voda“ (niekedy som si myslela, že bude problém to zistiť, ale nebol, naozaj sa to spustilo ako z kohútika, nedalo sa to zastaviť, bola číra a bez zápachu)... a že ostávam v pôrodnici. Neviem prečo som si myslela, že si budem môcť ísť ešte pre tašku. J Tú mi priniesol manžel a keďže ma medzitým uložili na posteľ, že si mám oddýchnuť (stále sa mi zdalo všetko smiešne – človek ide rodiť, nič ho nebolí a ešte má aj oddychovať), sadol si ku mne a čakali sme lekára, ktorý nám mal prísť všetko vysvetliť. Prišiel a povedal, že to môže trvať aj dva dni (tak sme poslali manžela do roboty), vraj mi začne kontrakcie vyvolávať najprv prirodzene a potom bude postupne pridávať medikamenty, len nechce, aby sa to rozbehlo prirýchlo, aby to nebolo až také bolestivé.

Tak sme začali – hmaty, klystír (aj to mi bolo smiešne – človek sa len vyprázdňuje a vyprázdňuje... 5x som sa postavila a 5x zase posadila na záchod, že „ešte“), prostaglandín... hrdlo sa mi zmäkčovalo, pekne som sa otvárala, hlavička klesala, tak priniesli oxytocín s tým, že si mám rátať. Dobrý vtip! Neviem kto, ale ja nie som v bolestiach schopná ani sedieť, nie ešte rátať... no dobre, pozerať na hodinky by som ešte zvládla, ale zapamätať si, aký bol na nich čas predtým... to bolo nad moje sily... naozaj som sa snažila... aj tak som si to vypočítala, že mi začali kontrakcie nejako rýchlo (každú minútu − minútu a pol a trvali okolo 40 sekúnd)..., na čo som si po pôrode v svojej správe z CTG prečítala, že odstupy boli 3-minútové... tak načo som sa snažila rátať, keď to bolo aj tak irelevantné?! J Začala som aplikovať svoje dychové cvičenia a bola som na seba hrdá, ako mi to ide (keď som niekedy predtým chodila na kontroly na CTG, tak tých pár ráz, čo som mala tú česť počuť mamičky zo vzdychárne, ani raz nedýchali, ale stonali). Najhoršie bolo, že mi dali nejakú infúziu a musela som pri tých kontrakciách ležať!!! Nič horšie (aspoň som si myslela) mi nemohli urobiť. Keď ma konečne odpojili, boli už také silné, že som v prestávkach ledva dobehla k umývadlu (6 krokov) a osviežila si tvár, potom kontrakcia, vrátila som sa naspäť k lôžku. Po troch hodinách, kedy som už fakt nevládala a nepomáhali ani modlitby, ani dýchanie, ani vedomie, že sa za mňa modlia, ani to, že manžel už bol na ceste (v tých bolestiach som si nevládala ani vytiahnuť „tú teplú vec na kríže“, videla som síce fit loptu, ale nevládala som si po ňu ísť...), nepomohlo ani vedomie, akého mám skvelého doktora a že vlastne chcem ísť bez epidurálky (našťastie som neklesla na duchu až tak, že by som chcela ísť cisárskym), tak som sa vybrala (na 2 kontrakcie po ceste) k sestričkám, či nemajú niečo od bolesti (veď lekár povedal, že majú... hoci od toho nemám očakávať zázraky)... Na moje prekvapenie sestrička zdvihla obočie, že „veď ste už dostali“ J! Myslím si, že aspoň v duchu som sa vtedy zasmiala, aj keď na tvári sa mi úsmev určite nemihol, a to tvrdil aj lekár –  „podľa šírky úsmevu vieme, aké silné máte kontrakcie“. Nuž, ale keďže som im povedala, že ma to už bolí dosť silno a že ma aj tlačí na konečník (čo je v podstate rozhodujúce, vnímanie bolesti je asi individuálne), zavolali lekára a ten povedal, že to do hodiny bude! Keby to nepovedal, naozaj si zbabelo pýtam EPIDURÁLKU (čím nehovorím, že tí, čo idú s epidurálkou, sú zbabelci... hovorím o sebe, keďže som si to chcela zažiť a ešte som chcela byť aj hrdinka – čo mi v podstate nevyšlo, lebo tú poslednú hodinu som NAOZAJ nedýchala tak, ako by sa malo). Tú poslednú hodinu mi už manžel hádzal na kríže „tú teplú vec“, v zúfalstve som siahla aj po fit lopte, prišla ma pozrieť sestrička Evička – fakt som sa jej chcela venovať, ale nevládala som ani dýchať, nie ešte tváriť sa milo a odpovedať – čo ale zasa ona na druhej strane chápala a aspoň trošku som si „oddýchla“ od ponorenia sa do svojej bolesti... a potom sme už konečne išli na pôrodnú sálu.

Naozaj nechápem, ako som to tam odkráčala, či na mňa tak povzbudzujúco pôsobil lekár, alebo vidina, že už to budem mať za sebou... no tuším, že som ešte aj na posteľ vyliezla. Hoci teraz si matne spomínam, že mi kázali držať sa zozadu toho pôrodného kresla a ešte dve kontrakcie vydržať... fakt ďalšia vtipná vec!

Tak som už bola v kresle a začali sa zbiehať ľudia ako „supy“.  J Neviem, či ich býva toľko pri každom pôrode, alebo som mala to šťastie rodiť o 18-tej, kedy sa menia smeny a kvôli tomu ich tam bolo toľko. Veľa ľudí mi hovorilo, že tlačiť, to už „nič nie je“, „to ťa núti samo“. No podľa mojej mienky – v tých najbolestivejších kontrakciách, kedy sa už neviete sústrediť ani na dýchanie, máte zabudnúť na tú bolesť a proti tej bolesti tlačiť?!? No najhoršie bolo odhodlať sa na to. Prvá kontrakcia s tlačením – neefektívna. J Dobre, dobre... veď viem, že mám zatlačiť hlavu na hruď a zavrieť oči a zadržať dych a ešte aj tlačiť kolenami k sebe  atď. Doktor na mňa kričal (nie od hnevu, ale ako keby, neviem – kričia doktori na pacientky pri pôrodoch kvôli tomu, že si myslia, že nevnímajú, alebo kvôli tomu, že pri tom cítia adrenalín? Nuž, aspoň mne sa zdalo, že hovorí nejako hlasnejšie. Spätne aj to vnímam ako vtipné: „Pani Prelovská, pani Prelovská... tlačte, ja vás nechcem veľmi nastrihnúť! Pani Prelovská, pani Prelovská – nemrnčite, keď mrnkáte, vydychujete a vy musíte len tlačiť.“ Aj by som sa zasmiala, keby som vládala, ale mne sa skôr chcelo spať a piť, možno aj preto som to nakoniec vytlačila. Ešte ma zaujalo, že človek vôbec necíti, čo a či vlastne tlačí... myslela som, že to budem cítiť. Ale keď som si už naozaj myslela, že „ja asi neviem tlačiť a ani to nevytlačím“ a už som si predstavovala, ako mi budú skákať po bruchu a ďalšie tie praktiky, tak mi oznámili, že vidia vlásky...hm, čuduj sa svete! Tak to sa ešte posnažíme, nie? Najsmiešnejšie ešte bolo, ako mi prešla kontrakcia – dotlačila som predchádzajúcu, chvíľa na oddych a všetci čakali na ďalšiu – za mnou dve sestričky, čo mi podopierali chrbát, doktor s jednou rukou na mojom bruchu, že či ide kontrakcia, za nohami kopec sestričiek a detská lekárka a všetci pozerajú raz na mňa, raz na „vlásky“... a neviem, či sa dá silou vôle potlačiť kontrakcia, ale fakt som už nevládala a ona milosrdne odišla. Vtedy doktor hovorí: „Čo je, pani Prelovská, nemáte kontrakciu?“ A ja na to: „Odišla.“

No a potom už len nejaké to prvé „blue-bla-bla-blue-blu“, ako keby zo mňa vypadol balón plný vody – a to bolo moje bábo! Krátko si zamrnkalo a už bol pokoj. Potom ešte posledné zatlačenie a druhé „blue-bla-bla-blue-blu“ – vypadla placenta. Ešte som sa bála zašívania, ale doktor mi to dobre umŕtvil, takže to nič nebolo. No a keďže bábo zobrali, už som len čakala, kedy sa budem môcť napiť... a bolo po pôrode! S radosťou si to niekedy zopakujem a bude to naozaj čoskoro, keďže v októbri mám ďalší termín.


Hodnotenie: 4.9
[hodnoťte kliknutím]

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Aktuálne vydanie

Anketa

Žiadna aktuálna anketa