zavrieť
zavrieť
zavrieť

O čom sa medzi mamami nehovorí...
(spať na článok)

Pridať nový komentár

Nový príspevok

Diskusia

Zobrazovať tickery
Strana: 1 2
  • + nový príspevok
    anonym 08.06.2011, 18:49

    moja psych., aby som prestala s kojením, no odmietla som. Na nete som hľadala, či sa môžu tieto lieky brať počas kojenia, našla som veľa mamičiek v diskusiách, ktoré ich brali a naďalej kojili. Tak snáď som nič nepokazila.Tie lieky však tiež neboli žiaden zázrak. Možno aj kvôli tej nízkej dávke. Malú som kojila 1,5 roka. Potom som ju postupne odstavila a celkom sa mi uľavilo až potom. Takže som depkovala dlho... Bojím sa toho. Tentokrát som si povedala, že ak to bude opäť tak zlé... čo teda ozaj bolo, myslela som, že nie som normálna... tak tentokrát sa toho kojenia vzdám. Nechcem do toho opäť vpadnúť. Už somk veru často myslela aj na najhoršie...Uvidíme.... Myslím, že tejto problematike by sa mala venovať väčšia pozornosť, než aká sa jej venuje.

  • + nový príspevok
    anonym 08.06.2011, 18:50

    Sorry, nejako mi to tu poprehadzovalo... :excited:

  • + nový príspevok
    anonym 09.06.2011, 10:59

    Bože, mne sa uľavilo teraz, lebo som myslela, že som véééľmi ojedinelý prípad. Keď som začala liečbu, nemohla som sa dopracovať k poriadnemu článku alebo diskusii na túto tému. Či chceme, alebo nie, hovorí sa o tom málo, v mojom okolí vôbec a je to považované za zlyhanie a za niečo, za čo sa treba hanbiť. Pravdupovediac sa aj ja hanbím. Mám vysokú školu a raz do mesiaca sedím u psychiatričky. Už som mala liečbu ukončiť, ale keďže som znovu otehotnela, vraj ma musí sledovať. U mňa nastalo po nasadení liekov zlepšenie rýchlo, ale keď som musela zo dňa na deň prestať kojiť, bolo to strašné. Bolesť na tele aj duši! Ja som asi až moc citlivá a všetko si pripúšťam a rodina môjho manžela mi veľmi nepridávala, začali klebety a ohováranie a dospelo to až do štádia, že som zbalila seba a malého a odišla som na 3,5 mesiaca k mame. Manžel prišiel za nami, ale tiež to, chudák, nemal ľahké. Keď som teraz znovu otehotnela, zľakla som sa, bála som sa toho, že to budem znovu prežívať... ale zatiaľ som v pohode a nalaďujem sa na to, že všetko bude o.k. No a ak nie, tak dojčiť nebudem. už by som si rada užila tie prvé chvíľky, na ktoré som sa tak tešila pri prvorodenom, vytúženom!

  • + nový príspevok
    anonym 09.06.2011, 21:01

    Dievcata, o 3 tyzdne ma caka porod maleho Kubka. Momentalne mam doma 18 mesacnu Saru, ktora zacina svoje prve obdobie vzdoru. Zatial ju zvladam, ale neviem si predstavit, co sa bude diat, ked pride na svet Kubko. Mam velke obavy, ci to zvladnem. Kojenie, prebalovanie, nocne vstavanie a do toho energicka a vsade pritomna Sara... Budem vas informovat. Drzte palce. Dakujem

  • + nový príspevok
    anonym 10.06.2011, 11:11

    Ahojte. No tak ja som si prezila svoje pred rokom. Starsia mala vtedy 18 mesiacov, bola hrozne ziva a akurat zacinala obdobie vzdoru. Heh, vtedy som bola aj ja novacik, takze som to tazko niesla (dnes uz si nerobim nic z toho, ze sa mi hodi vonku o zem). Posledny trimester som mala teda o zabavu postarane, k tomu som ledva chodila, lebo mladsia mi lezala na klbovom nerve a nemohla som chodit.  Do toho sme sa stahovali k svokrovcom do domu, kde sme mali mat jedno poschodie domu pre seba. Vydrzali sme tam mesiac :D So svokrovcami mame inak super vztah, ale ani jeden sme byvanie s nimi psychicky nezvladali- vycitali nam, ze mala stale palce, ze ju nemozeme nechat tolko plakat, pritom cele dve hodiny, co plakala sme ju nosili na rukach, v kociku a snazili sa ju ukludnit. Cela zufala som ju dala na chvilku do postielky a isla na Wc a oni pravdaze videli len to, ze sme ju nechali hucat samu. Ja vystresovana z malej som vraj podla nich ziapala na starsiu- coho sme si s manzelom nevsimli, jemu vycitali, ze mi nepomaha a pod. Po mesiaci sme sa stahovali znova. No a nase babatko sa rozhodlo prist o dva tyzdne skor, kedy bol nas tata na poslednej sluzobke, cize porod, na kt. som sa 9 mesiacov pripravovala, ze budem mat pri sebe manzela, som musela absolvovat sama. Znasala som to velmi zle, nastastie to prebehlo hladko, ale stresy som mala riadne. Hned od zaciatku mala dcerka problem s prisanim a sestricky nas veru nesetrili a ja som si pripadala ako ta najhorsia mama. Mladsia bola neskutocne uplakane babo, co jej vydrzalo do 9.mesiaca. Inak, aj mna vsetcia (okrem manzela) presviedcali, ze mam slabe mlieko a mam jej dat UM. Nastastie sme to zvladli a kojim doteraz. Sice mala uz zacala strajkovat a odmieta v poslednej dobe, ale to uz nevadi.  Asi dva mesiace po porode som prezivala velmi zle, bolo neskutocne horko, mladsia nevedela poriadne papat a stale plakala, starsia ziarlila a tak jacala tiez. Do toho dvakrat stahovanie, no hruza a strach. Vtedy ma napadali take veci, ze naco mam ja vlastne deti, hlavne tu malinku, ze som neschopna mama, nemame kde byvat a pod. Nastastie mam super manzela, s kt. sme sa navzajom podrzali a zvladli sme to. Teraz, rok po porode, mame uz vlastne samostatne byvanie, sice na hypo, ale kto ju v tejto dobe nema. Deti maju svoj rezim. Starsia je sice este vzdorovita, ale mladsia uz tolko neplace. Bolo to tazke, no nejako sme to zvladli.

  • + nový príspevok
    anonym 10.06.2011, 12:41

    Ahojte, ja mam zo seba posledne týždne takisto pocit,ze som zrelá k psychiatrovi... mam doma štvromesačne dvojičky-rozkošne dievčatká, popri nich ešte 4 ročnú dcérku, ktorá mi najviac pomáha tým,že je do štvrtej v škôlke. :-) Moje celodenné aktivity sú občas zredukované ma snahu o "prežitie" dňa, hlavne bez ujmy na zdraví. pred pôrodom som si naivne myslela,že predsa,ak čakáme dvojičky,celá rodina sa bude predbiehať,kto skôr príde pomôcť, a opak je pravdou. Na babätká som celý deň sama, a večer v podstate tiež,lebo manžel sa venuje 4 ročnej. Cez víkend majú príbuzní svoje aktivity,ktoré nestihli počas týždňa, tak nemôžu prísť. No vďaka. Občas ma vyslovene rozčúlim,keď sa dozviem,že niekto musí celý deń spať a poriadne si oddýchnuť, lebo slnko na záhrade strašne unavuje... a ja doma zúfalá s dvoma plačúcimi bábätkami,so silami v koncoch. Nemyslím,že sa okolo mňa krúti svet,ale veľmi by sa mi zišiel niekto,kto by prišiel pomôcť uspať malé,vzal ich na prechádzku. Najhoršie na tom je,že si to všetko napätie odnesú moje deti, hlavne staršia, no minule som už kričala ja na bábätká. :-( Snažím sa ovládať ako sa len dá, dokonca bez zvyšovania adrenalínu občas zvládam aj 15 min detský krik/plač. Hlavne prežiť,nikomu neublížiť a nezblázniť sa! držím všetkým mamám palce.

  • + nový príspevok
    bertalu 10.06.2011, 23:16

    Ja ako som sa vydala a mam 2 male deti, tak sa so svojou rodinou stretavam len sporadicky-ine mesto, aj ked len par km vzdialene. Ak chcem prist k rodicom na navstevu s manzelom a mojimi detmi, odpoved je dost casto rovnaka: mame robotu/praca v zahrade/, nemame sa vam kedy venovat, alebo : je zly cas, pridte nabuduce, ked nebude prsat, alebo odpoved mojho otca: naco chcete prist ?!  Uz sa neurazim, ale prve roky ma to dost zranovalo, lebo som sa chcela stretavat so svojou rodinou, aby vnucence boli casto so svojimi starymi rodicmi. Teraz mi to uz je jedno. Boli sme niekolko rokov  v zahranici, a ked sme chceli prist na Slovensko na navstevu, tak sa mi dostalo odpovede od otca: naco!!!???? A tak si hovorim, ze sa uz viac nemozem hrat na dieta, uz mam vlastnu rodinu, musim si pomoct sama.  Ak by som chcela dat mame deti na prespatie, teda v buducnosti, ona hned ma argument, ze si tu nezvyknu, ze nebudu chciet, atd. :-(  To moja mama sa neda porovnat s niektorymi starymi mamami, ktore kazdodenne pomahaju svojim detom, ona je presny opak. Aspon som sa vypisala :-)

  • + nový príspevok
    pikuska 14.06.2011, 09:20

    Dobrý deň prajem, ďakujem za článok. Som mamička malej 8 a pol mesačnej dcérky Emy. Akurát som nedávno reagovala, ako to že nevládzem reagovať na malej plač, len hnevom. Poplakala som si s ňou. Keď som si prečítala Váš článok, uľavilo sa mi, že niesom v tom len sama. Moja dcérka mala problém zaspať.. Pri manželovi zaspí na rukách raz - dva. pri mne plakala akoby som ju týrala. Potom unavená zaspala po hodine vystrájania. Ďakujem za podporu, pomaličky sa učíme zaspávať pri pozeraní rozprávok a hladkaní. Ďakujem Vám veľmi pekne za super články. veľmi mi pomáhajú pri výchove mojej prvorodenej dcéry. S pozdravom Marcela

  • + nový príspevok
    mirka 03.05.2013, 14:42

    Síce viem, že článok je dva roky starý, ale je úžasny. Každá mamička sa len chváli, ako všetko zvláda, ako kojením schudla 20 kg, ako jej deti doslova predbiehajú tabulky vývoja. Ale čo my ostatné, Mám dve deti, 3 ročnú dcérku a 3 mesačného syna. Som na nich sama, dcera je strašne vzdorovitá, ked sa narodil syn ostala beľmi zlá, venujem sa jej, ale neudržím sa a často po nej kričím, lebo robí naschvál zle malému, napr. malý konečne zaspal, on príde a naschvál škrieka po izbe. Som z toho na nervy, sedím medzi 4 múrmi, kamarátok mám málo, lebo som prisťahovaná, a tie  čo mám, sú bud bezdetné, chodia do práce, majú iné starosti, alebo sú s detmi u rodičou atd. Niekedy mám sto chutí s o všetkým praštiť. Manžel je vkuse v robote, ked je doma spí, alebo sa díva na telku, max. sa ide prejsť s dcerou. Potrebovala by som vypadnúť medzi ludí, ísť sa zabaviť, porozprávať, ale nemám kde nechať, deti, rodičia pracujú, svokrovci majú iné vnúčata na starosti, som rada, že aspon babka pride ked už surne potrebujem isť k lekárovi, aj to len na otočku. Manžel ma v ničom nepodporí, uráža ma, že som neschopná, že mám nadváhu ( ked chcem niekde chodiť cvičiť, alebo čosi urobiť preto aby som schudla, mám si podla neho cvičiť po nociach, ked deti spia, ked chcem aby som sa niekam išl aodreagovať od každodenného kolotoča povinnosti, tak mi povie že som nemala mať deti, ked sa chcem ako flandra ísť  flákať. Rodičia mi povedia, že by mi trebalo ešte obrábať role, aby som nemala čas na kraviny a nebola by som tlstá. A potom ma človeka baviť život.

  • + nový príspevok
    ela 14.05.2013, 11:50

    ahojte, no pridavam sa ku vam, nasa mala ma teraz 15 mesiacikov, ale jednoduche sme to tiez nemali. ked som bola v 7mom mesiaci, moja matka dostala porazku, zostala lezat. a to som si myslela dovtedy, ze budem mat peknu matersku, ze si to fajn uzijem. no isto. ked dovrsila nasa dcerka 3 mesiace, tak bolo vraj nutne, aby sme isli pomahat s chorou babkou!! t.j. kazdy druhy tyzden sadnut do auta, prejst 60km tam a spat, aby sme na vikend zaniesli babke a dedovi jedlo...... hoci brat so svagrinou byvaju 3 km vedla, tak sme sa s tak malym dietatkom museli a musime rovnocenne starat o jedlo... zial, je to zapadnuta dedina, kde sa neda jedlo objednat z nejakej restauracie. cez tyzden tam nastastie dochodcom roznasaju jedlo, ale vikendy a sviatky musime vykryt my, ako rodina. svagrova mi povedala, ze mat dieta nie je choroba, tak nech sa laskavo stram o svoju mamu. boze!! co sa moja malicka naplakala, ked som ja musela stat pri sporaku a vyvarat!! a potom este ju napchat do auta a absolvovat tu trasu hore a dole!!! takze asi taka podpora od rodiny pri narodeni babatka... kazdy mesiac nas starostlivost o strych rodicov z jednej i druhej strany vyjde tak cca 300 eur... a ze ci sa nechystame mat druhe... no NIE!!! nemame z coho!!! a samozrejme, len ku teme pridavam, ze som bola na malicku strasne nervozna a tiez som po nej kricala.... hlupa mater som... snazim sa ospravedlnit si to, ze som (bola) pod tlakom a ze mam blbu rodinu, ale to tej malickej nevysvetlim. aspon sa snazim polepsit... drzim palce aj vam vsetkym ostatnym, v dnesnej dobe sebeckych starych rodicov...

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Anketa

Žiadna aktuálna anketa