Rodinný život

18.08.2013 (Jitka Hinková)

Perfektná mama?!

Z materskej rovno do blázinca?

Otehotnela som v tridsiatich ôsmich. Život už ma stačil nielen náležite prefackať, ale aj celkom dosť pobaviť. Vďaka novinárčine som spoznala veľa ľudí, cestovala som, nenudila sa. Dieťatko v tomto veku som považovala za odmenu – o desať, pätnásť rokov späť by to tak zrejme nebolo (nie som na túto vetu hrdá, ale aspoň som úprimná). Vďaka súhre všetkých spomenutých okolností som sa na bábätko fakt tešila. Nerozhádzalo ma dokonca ani jedna pomerne nepríjemná záležitosť – vo štvrtom mesiaci tehotenstva som sa dozvedela, že s dieťaťom zostanem sama. Áno, krásny princ neuniesol tú nálož šťastia a radšej zdrhol späť do rozprávky. Rozprávky nebývajú komplikované a princezné v nich nebývajú tehotné.
 
Netrúchlila som príliš. Mala som vo svojom okolí toľko nevydarených vzťahov – a vďaka nim toľko traumatizovaných detí – že som sa skôr tešila na pokoj, ktorý budem pri výchove svojho trpaslíka mať. (To som však ešte netušila, že pokoj a samota sú pojmy, ktoré sa od seba dosť podstatne líšia. Ale teraz veľa predbieham...)
Ešte čoby čerstvá tehuľa som si nakúpila knižky o tom, že len šťastné mamy môžu vychovávať šťastné deti. Poctivo som všetky tie optimistické texty prečítala (mala som čas, posledný voľný čas v živote) a dospela som k názoru, že mať šťastné, dobre vychované, kvalitne živené a perfektne ošetrené dieťa je v podstate hračka. Áno, bola som teoreticky skvele pripravená. Na všetko. Len nie na realitu.

Vitaj v realite, matka

Natálka sa začala drať na svet o viac ako dva mesiace skôr. Bolo mi jasné, že jej váha sa tým pádom zasekla niekde okolo kila. Prúser... Pôvodne naplánovanému "pôrodu s ľudskou tvárou" – teda v prítmí a za sprievodu tichej hudby – som mohla tak akurát hystericky zamávať. Realita? Húkajúca sanitka, narkóza, hnusné biele kachličky, žiarivky, cisársky rez... a miesto láskyplného privítania, priloženia a opusinkovánia – šup s novorodencom do hučiacej presklenej rozhicovanej škatule. Ešte prestrčiť minimiminku kŕmiacu sondu nosom až do žalúdka, ukryť oči za obväz (ochrana pred protižltačkovým osvietením)... A už aj ty môžeš vítať v realite, dcéra!
Zo všetkých tých knižiek o šťastných deťoch som pochopila, že práve to moje si vytiahlo čierneho Petra hneď na štartovacej čiare. V jednej publikácii sa dokonca hovorilo, že podľa dlhodobých výskumov majú jedinci, ktorí prišli na svet cisárskym rezom, oveľa väčšie tendencie k depresiám v dospelosti ako tí, ktorí sa dostali na svet prirodzenou cestou. Bum! Začalo mi byť dcéry, vopred odsúdenej k slabomyseľnosti, tak ľúto, že som sa zariekla, že ona proste šťastné detstvo MAŤ BUDE! A bude, a bude! Aj keby som kvôli tomu mala vypustiť dušu. A skoro som ju vypustila ...

Mama perfekcionistka

No a o tomto vlastne nasledujúce rozprávanie je. O matke, ktorá sa snažila byť taká perfektná, až takmer skončila v blázinci. O svojho drobca totiž starala a starala, až kvôli samému opatrovaniu zabudla na to, že je tiež človek. Aj keď, ruku na srdce, lepšie je, keď to so starostlivosťou o drobčeka preženieme, než naopak...

V oných už niekoľkokrát spomínaných knihách napísaných iste šťastnými odborníkmi a šťastnými rodičmi šťastných detí som si okrem iného prečítala, že v období do prvého roku by sme mali reagovať na plač (aj nakŕmeného a prebaleného, ​​teda potenciálne spokojného) drobca tak, že ho okamžite vezmeme do náručia a láskyplne upokojíme. Do jedného roka vraj sa ešte nejedná v žiadnom prípade o rozmaznávanie, dieťatko len potrebuje cítiť matkinu blízkosť, len tá mu dá istotu. A tak som poskytovala počas prvých mesiacov materinskú istotu stokrát za deň. Kedykoľvek zo ozval z postieľky plač. Čo plač... trebárs len nešťastný povzdych, akýkoľvek podozrivý zvuk... Div som sa neprizabila, ako som k bábätku letela.

Mala som už taký grif – v ľavej ruke som dcéru nosila, vystrčeným ľavým bokom som si ju v náručí istila (ako nedonosenča mala veľmi dlho váhový deficit, takže aspoň v tomto smere to bolo 1: 0 pre mňa) a pravicou sa snažila zvládať, čo sa v domácnosti dalo. Skôr teda nedalo... Ale dieťa bolo spokojné a to bolo hlavné. Takto som ich, ako mačku, ťahala vo dne v noci. V náručí mi neplakalo, múdro (alebo potmehúdsky?) si ma zblízka pozeralo, bolo mu dobre. Zrejme. Zato ja, matka, ktorá mala pôvodne ambície stať sa najúžasnejšou, najperfektnejšou a najpohodovejšou mamou v strednej Európe, som začala strádať. Bola som zúfalo ospalá a unavená. Vyzerala som ako chodiaca mŕtvola. Triasli sa mi ruky, každú chvíľu som sa rozplakala a rozhodená som bola tak, že som začala nenávidieť celý svet. Celý svet, s výnimkou svojej mrňavé modly... (Tvorcom slovného spojenia materská DOVOLENKA by som týmto chcela srdečne pogratulovať. Väčšiu vtákovinu odvtedy nikto nevymyslel.)

Mama je tiež človek

Dnes už viem, že drsná prvá doba materská, vyčerpanie, depresie a nenálady boli spôsobené tým, že som si a) nedokázala zorganizovať deň a b) že som preferovala len záležitosti týkajúce sa mojej dcéry. Moje základné potreby – vrátane potreby spánku – išli bokom. Spoločenský život nula bodov.

Ale príroda je dobrotivá. Deti pomerne rýchlo rastú a postupne sa od starajúcej sa matky odpútavajú (prenesene i doslova). To isté sa dialo aj s mojou dcérou, ľavý bok sa mi tak zase postupne narovnal do jednej línie so zvyškom tela a ja som začala získavať nad svojím materským besnením pomaly, pomaličky nadhľad. Už aj mne dochádzalo, že som to občas celkom slušne prepálila.

Pamätám si napríklad, že som celý prvý štvrťrok stále kontrolovala, či bábätko dýcha. Tiež sa mi vybavuje, ako som dookola všetko umývala, utierala, dezinfikovala a vyvárala. Keď chudák drobec trochu povyrástol a chcel sa hrať na piesku, sedela som mu na dosah a neustále k nemu priskakovala s vlhčenými obrúskami či dezinfekciou v spreji, aby som ho "chránila pred bacilmi", občas s pitím alebo s dobrotami, aby nebol dehydrovaný a aby si neustále "dopĺňal vitamínky". Všetci zo mňa mali pochopiteľne srandu. Bolo mi to fuk.

Stále som so sebou na prechádzky nosila nejaké škatuľky s nakrájanými kúskami bio-ovocia a zdravými maškrtami v bio-kvalite. Až do chvíle, kedy Natálka prvýkrát zahryzla u babičky do tatranky a pikantnej paprikovej salámy ("Prečo sa tak rozčuľuješ, ty si to ako dieťa tiež jedla a neumrela si!"), mi zdravú stravu veľmi ochotne prijímala. Od tej doby som musela používať ďaleko viac úskokov a pascí (ktoré zo mňa urobili v očiach tých, ktorí sa stali náhodou svedkami nášho stolovania, definitívneho cvoka). Tak napríklad: "Aéééro letí do hangáru. Otvoríme hangár. Táááák. Už je tam! "To nám vydržalo dlho, na aééééro zaberala dcéra celkom spoľahlivo.

Postupne, ako dochádzalo na rôzne leporelá, riekanky a krtka, som sa navyše prepracovala k veľmi zhubnému zvyku: keď dcéra zrovna nespala (bola hyperaktívna, odpočívala málo), stopercentne som sa jej venovala (čoby Mamatata, teda sedem dní v týždni). Bola som dokonca tak trhnutá, že som jej v necelých troch rokoch kúpila veľkú rozkladacia abecedu – mäkké farebné penové puzzle – a písmenká sme sa v rámci hry naučili. Všetky. A potom slabiky. O rok neskôr celé slová, potom celé vety... Hovorila som tomu činorodá zábava. Dieťatko bolo bystré, ja pyšná. Neprichádzalo vôbec do úvahy, že by som nechala hrať sa Natálku samu – mohla by sa chudinka nudiť. Tiež som sa bála, že tým, že nebude dostatočne stimulovaná, sa zabrzdí vo vývoji. A tak som dennodenne stimulovala od rána (rozumej – ráno začína pre hyperaktívne dieťa o piatej, zriedkakedy AŽ o pol šiestej) do večera. Bývala som príšerne unavená. Domáce práce prišli na rad až večer, po smrtiacej dávke kávy. Z tohto môjho spôsobu života a výchovy bola neskutočne vytočená moja matka, ktorá sa našťastie vyskytovala len veľmi externe, takže som mala vždy dosť času na to, jej poznámky vstrebať. Ani na chvíľku som vtedy nepremýšľala o tom, že by mohla mať aj pravdu. (Mala. ...) Keď už náhodou raz za mesiac na pár hodín vnučku postrážila, stihla si pri tom perfektne upratať celý dom aj uvariť. Čo som zase nechápala ja – a tiež to bola pochopiteľne príčina našich neustálych stretov. Na jej "s vami som to robila rovnako a boli ste oveľa samostatnejšie" som už bola alergická. Netušila som, že s dieťaťom sa dá vlastne zvládnuť úplne všetko – aj varenie s mamou môže cvrček brať ako perfektnú hru. Mala som sa ešte veľa čo učiť.
 
Dieťa bolo čím ďalej bystrejšie, so mnou to išlo z kopca. Prestala som vyhľadávať dospelú spoločnosť. (Bola som príliš unavená na to, aby som sa pekne obliekla, namaľovala a odišla do mesta za kamarátkami. Teda presnejšie povedané, bývalými kamarátkami. Nebola energia a čas utužovať priateľstvo.) Na dcéru som sa upínala čím ďalej, tým viac, robili mi dobre jej pokroky, bola som pyšná na to, že nás pediatrička pri každej návšteve chválila do neba. Pochvaly, balzam na matkinu dušu. Určite to poznáte. Nakupovala som výhradne didaktické a kreatívne hračky, starala, oprašovala, leštila dieťa do vysokého lesku... Psychiatrická liečebňa už na mňa priateľsky mávala. Bola blízko, blízučko ...

Koniec dobrý, všetko dobré...

Skrátim to. Našťastie sa mi podarilo – pred totálnym zblbnutím a celkovým fyzickým vyčerpaním – na poslednú chvíľu utiecť. Do práce. (Najskôr sa mi strašne nechcelo, ale musela som, naškrečkované peniažky sa rozkotúľali, vďakabohu.) Cesta nebola priama – viedla cez pracovňu psychologičky, ktorá dala v podstate za pravdu mojej mamičke. ("Láska k dieťaťu vás má povzniesť, nie odrovnať.") Zo začiatku to bola skoro neprekonateľná trauma. Škôlka, odlúčenie – obe sme prvý škôlkarsky deň preplakali, pocit, že tak dokonale ako ja už sa dievčatku nikdy nikto venovať nebude, pocity frustrácie...

...Ktoré však boli úplne zbytočné. Dieťatko medzi deťmi rozkvitalo. A to, že som mu čoby matka dala hneď od samého začiatku pocit istoty a bezvýhradnej lásky, že som mu rozvíjala fantáziu, tvorila s ním, učila ho mať sa rado... to všetko mu pri včlenení sa do kolektívu nesmierne pomohlo. (Ako som sa okrem iného dozvedela od pani psychologičky.) So mnou, matkou perfekcionistkou, to bolo oveľa horšie. "Včleňovala som sa" viac ako rok. Musela som sa naučiť, že mám na seba prestať kašľať, začala som sa zase líčiť, schudla som a konečne som obliekla niečo iné ako tehotenské džínsy, ešte dlho som si zvykala nehovoriť v zdrobneninách a nepýtať sa kolegov, či sa so mnou pôjdu napapať, už som nemávala tak často nutkanie krájať im pri obede "mäsko na kúsočky", kŕmiť ich a dávať im "nabumbať". Na aééééro a hangár našťastie v práci nedošlo. Stával sa zo mňa plnohodnotný tvor.

Vlastne mali všetky tie knižky o šťastných deťoch pravdu. Šťastné a spokojné dieťa sa mi vychovávať darilo a sama som sa do pohody svojím zvráteným spôsobom tiež dostať vedela. Aj keď tá "pohoda" bola zároveň i o určitej izolácii, únave, nepohodlí a totálnom odovzdaní sa. Keby som si to celé mohla ešte raz zopakovať, potom by som určite brala oveľa viac ohľadov na seba. Dcére by sa rozhodne nič nestalo, keby sa hrala chvíľu sama alebo keby som viac dôverovala výchovným metódam svojej matky. Keby som dostala druhú šancu, nebránila by som sa ani babičkovskej pomoci (hoci svojráznej), ani profesionálnej pomoci nejakej dobrej (a veľmi dôkladne preverenej) pestúnky. Keby, keby ...

Do práce som sa vrátila, ako som už písala, cez pracovňu psychologičky. Nebyť jej, prebiehala by moja integrácia medzi normálny pracujúci ľud oveľa drastickejšie. Tu je pár jej rád, ktoré som sa snažila zovšeobecniť a ktoré by tým pádom mohli pomôcť všetkým tým, ktorí pre samú starostlivosť o svojho potomka popierajú sami seba...

  • Nezáviďte, neporovnávajte. Porovnávať sa s inou matkou, ktorá má upratanejší byt, pokojnejšie (roztomilejšie, bystrejšie a janeviemaké ešte) dieťa, úspešnejšieho manžela, normálnejšiu svokru... to je zaručene ten najefektívnejší spôsob, ako si otráviť materskú "dovolenku" a ako sa prepracovať k receptu na antidepresíva. Závisť požiera človeka ako zhubná choroba. Nenechajte sa zožrať zaživa!
  • Neriešte zbytočné problémy. Samozrejme je dobré si sem tam prečítať knižku o výchove, ale majte na pamäti, že zdravý rozum a materinský inštinkt zmôžu viac než tony načítaných kníh. A tiež nešaľte z toho, že sa vaše dieťatko nevyvíja presne podľa učebnicových grafov. Každé dieťa je originál.
  • Nikomu nedarujte SVOJE večery. Buďte tak trochu sebec. Nech vám ani nenapadne po tom, čo dieťa večer zaspí, doháňať domáce resty. To je VÁŠ ČAS a nikto vám naň nesmie siahať. Uvariť, umyť riad, zavesiť bielizeň... sa dá krásne aj cez deň pri dieťati. Bábätko položte trebárs do autosedačky k sebe na kuchynskú linku a pri práci mu rozprávajte alebo spievajte. Kontaktujte ho čo najčastejšie očami. Staršie dieťa posaďte do jedálenskej stoličky a nechajte ho tiež "pracovať". Rozprávajte mu o tom, čo práve robíte, a nešetrite za jeho pomoc chválou. (Spomenula som si teraz na rozhovor, ktorý som pred dvomi rokmi robila s fotografkou a bývalou múzou Jana Saudka – Sárou Saudkovou. Táto mamina štyroch detí bez okolkov priznala, že je sebec. Podľa toho sa napokon celý článok menoval. Deti si podľa Sáry musia odmalička zvykať na to, že nie sú na svete len ony. Ona tomu hovorí Teória veľkej medvedice: "Mama – medvedica je dôležitejšia ako medvieďatá. Keď sa niečo stane medvedicou, medvieďatá neprežijú." Škoda, že ja sama som počas materskej Sárinu medvediu teóriu neaplikovala...)
  • Zjednodušujte. Varte tie najjednoduchšie jedlá, pripravujte si ich do zásoby do mrazničky, nezmývajte a neperte každý deň (jeden fliačik na košieľke ešte žiadne dieťa nezabil), používajte len pár kúskov riadu, ktoré budete okamžite po použití umývať, takže sa vám špinavé kúsky nebudú kopiť v dreze. (Nepoznám depresívnejší pohľad než drez preplnený mastnými hrncami a taniermi.) Nakoniec vás začne vymýšľanie podobných vychytávok ohromne baviť.
  • Nerobte dieťaťu otroka. Už dvojročný krpec môže ísť a upratať si po sebe hračky. Prečo nie, keď ich sám porozhazoval?! Neupratujte jeho veci, buďte dôsledná! O rok, o dva neskôr sa mu vaše pravidlá tak vryjú pod kožu, že si nedovolí odísť z neupratanej izby. Stanovte pre tento prípad systém rozumných odmien a trestov - (ne)prečítam ti tú sľúbenú rozprávku, (ne) budeme si spolu maľovať, (ne)kúpim ti nanuk atď.

 

Hodnotenie: 4.4
[hodnoťte kliknutím]

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Aktuálne vydanie

Anketa

Žiadna aktuálna anketa