Očami mamy – Veríš v UFO?

Túto záludnú otázku mi položil päťočný chlapec. No čo odpoviete? Že unidentified flying object je vec záludná a oficiálne stanoviská tajných služieb majú rôzne verzie? Že je to nezmysel? „A ty veríš?“ - odpovedala som protiotázkou, ako my dospeláci robíme často, keď nevieme kam z konopí. „Áno, majú super lode. Bývajú vo vesmíre a sú kamoši s Ježiškom... asi, keď tam spolu bývajú.“ Tým sa naša debata skončila, lebo chlapec išiel riešiť zloženie čokoládového koláča. Evidentne mu chutil, lebo na mňa žmurkol, akože sme kamoši, lebo mi povedal o UFO.

Deti veria mnohým veciam, ktoré sú pre náš dospelácky mozog nepochopiteľné. Veria tomu, že keď si zakryjú oči, sú dokonale schované, lebo ony nás nevidia, teda ani my ich nemôžeme. Boja sa drakov a fandia vílam. Tí väčší dobráckym upírom a superhrdinom so superautom, ktoré má mimoriadne veľa funkcií a bez problémov sa premení hoci aj na UFO. My veľkí, sme niekedy vo svojom skeptickom postoji až tak nepríjemní, že nám je ich fantázia smiešna. Prípadne sa ich snažíme presvedčiť o našej pravde. Sme ohraničení vlastným chápaním a videním vecí a nie sme ochotní pripustiť, že to môže byť aj inak. Tak je to aj s vierou. Scientológovia, budhisti, kresťania, islamisti, ateisti, všetci veria, že ich názor je ten správny. Jediný možný. Päťročný chlapec bez problémov skamarátil Ježiška s mimozemšťanmi. O pár rokov už bude viesť populárno-filozofické debaty o pominuteľnosti života a existencii nadpozemských či mimozemských bytostí. Urobí si vlastný názor na fungovanie sveta a celý život bude prehodnocovať svoju vieru.

Sedíme s dva a pol ročnou  dcérou na pohovke, „číta“ si knihu a zrazu zahlási: „Mamka, aj ja zomriem ako ježko?“ (V duchu som  premýšľala, či nebolo priskoro vysvetľovať jej smrť zvieratka). Mráz mi prešiel po chrbte a opatrne som poznamenala - všetci raz zomrieme.  „Nieee. Ty nieee, ty si mama.“ A vtedy som to pochopila. Deti okrem tých nadpozemských vecí a bytostí veria v jednu skutočnú a pre nich večnú – deti veria v mamu.