ja uz neviem...

Davnejsie som vam pisala o probleme s priatelo, to sa napravilo uz je s nami castejsie ako to bolo zo zaciatku a ja som konecne stastna. Ale ked vidim ako sa tvari moja maja, tak neviem ako dalej. Nejak jej moj priatel vadi. Hovori, ze neni dobre, ze ma dieta, ale mne to tak vyhovuje, aspon vidim, ze sa o deti vie postarat a neni to len nejaka pretvarka pri mojej dcerke. Vyhovuje mi po vsetkych strankach a viem si s nim predstavit svoju buducnost. Aj o tom obcas spolu s priatelom hovorime, ale on si musi vyriesit svoju zalezitost co sa tyka matky jeho syna. Takze s priatelom je to uz v pohode, ale moja rodina ma hneva alebo trapi? Neviem. Mam starsieho brata, ktory je vacsinu casu mimo domu a vtedy som pre vsetkych vzacna, porozpravaju sa so mnou, o vsetkom ma informuju. Ale akonahle pride brat doov, som aj s dcerkou odstavena na neviem kolku kolaj od tej hlavnej. Zrazu neviem o nicom co sa deje a ked sa na nieco opytam hladia na mna ako na debila, ze o tom neviem. Koly tomu, ze otec mojej dcerky mi vobec neprispieva som si spravila kurz nechtoveho dizajnerstva a gelove nechty, ze si aspon takto budem doma privyrabat, ale aj to je im proti srsti. Ked som potrebovala niekoho kto by so mnou isiel ako modelka zahadne nikto z rodiny nemohol. Ale ked oni potrebuju nieco vsetci tu skaceme ako neviem co. Mam taky pocit ako keby ma vsetci povazovali za nejaku sprostu chuderu, za to, ze som ostala slobodnou mamickou. Ale myslim, ze vzdy lepsie ako keby som mala zit s niekym koho nelubim, niekde ani neviem kde. Snazim sa svojej dcerke dat to najlepsie co len mozem. Snazim sa jej najs otca a myslim, ze som ho nasla, tak preco ma nik nepodrzi ale vsetci ma zhadzuju? Ked pride navsteva, tak sa ma len opytaju, aj to nie casto (skor maminy), ze ako sa ma mala, co uz vie a tak a ja som odstavena ako keby som ani nebola. Mozno keby som s malou odisla niekam do zahranicia, vtedy by si konecne uvedomili, ze existujem aj ja. Aj ked ani to mozno nemusi byt pravda, vsak som 5rokov stravila v Anglicku a nikdy sa ku mne nespravali tak ako k bratovy ked pride na vikend domov po nejakych troch tyzdnoch ako ked som ja z Anglicka prisla po siestich mesiacoch na tyzden domov. Bratovi vsetko nakupia, dobreze ho aj nepobalia ked ide prec. No hroza. Ubija ma to. A s oblecenim, ked sme nahodou niekde na nakupoch tak bratovi mama nakupi oblecenia habadej a ked ja nieco obzeram, tak len podotkne, vsak si kup ak na to mas. Nikdy sa nestalo, ze by prisla, paci sa ti, chod si vyskusat a ak ti bude dobre tak ti kupim, vsak aj tak nemas v com chodit. To nie, vsak co ja chcem, ved som len doma, mne nic netreba. A ked si nahodov kupim nieco sama, tak mi to zacne vyhadzovat na oci, ze na co mi to bolo, vsak to nepotrebujem...No je to normalne?...Mam svojich rodicov rada, ale co je vela to je vela...mam za sebou toho dost od potratu prveho dietatka, nasledny rozchod s vtedajsim partnerom, potom odchod do inej krajiny aby som zabudla a teraz soms lobodna mamicka. Nehovorim, ze za to nemozem aj ja, ale rodicia by mali v prvom rade stat pri mne a nie pri niekom koho nepoznaju ( narazam na otca mojej dceky)....Poradte mi co mam robit, ako sa k tomuto vsetkemu postavit? ak ste teda pochopili co som popisala, lebo mam v hlave toho vela a ked zacnem pisat ono to vsetko vychadza na povrch ale tak nejak pomiesane...dakujem....