žiarlivosť na deti

Dobrý deň.
Mám 18 rokov, o chvíľu 19, môj priateľ je o 9 rokov starší. Sme si veľmi blízky už od mojej 15tky, ale trochu mi trvalo, kým som sa aj ja zaľúbila po predchádzajúcich skúsenostiach.
Sme spolu rok aj niečo, nie je to prvý chlap, s kt. to myslím vážne, ale prvý, kt. sa ku mne nespráva ako k handre. Ja som jeho prvá(áno, prvá frajerka až pred 27:)Vážim si to, ale zase sú tu problémy s tým, že pochádza z rodiny, kde dostal veľmi zlý príklad toho, ako sa chovať k žene, preto má niekdy detinské, sebecké správanie, a tendenciu riešiť problémy svojou silou, čo ako žena nikdy nevyhrám.
S výnimkou tohto, je to veľmi pekný vzťah, je to rozumný, zodpovedný, citlivý chlap, oveľa lepší, ako celá jeho rodina dokopy,je tu láska, ale aj rozum, porozumenie,snaha o zlepšenie sa.
Trápia ma však 2 veci-približne trištvrte roka ma trápi niečo, čo si neviem vysvetliť inak, ako obrovská túžba po dieťati. Tie nepríjemné stránky tejto túžby sa prejavujú tak, že alergicky reagujem na deti,tehotné ženy, na správy o tom, že niekto chce, čaká, má dieťa, hlavne malinké dieťa, čo sa čerstvo narodilo. Chytá ma žiarlivosť, závisť jeho rodičom, že ho majú, budú mať.Rozhadzuje ma to, vytáča, štve, potom som smutná.
Nechápem to, nespoznávam sa, v živote som na deti takto nereagovala. Chcela by som naspäť časy, keď som sa z takých správ potešila a už ich viac neriešila.
Nakoľko používam aj rozum, je mi úplne jasné, že je to blbosť. Akurát maturujem na gympli, čo je "vstupenka" na VŠ, ale nie do práce, s priateľom nemáme úplne harmonický vzťah, bývame každý u rodičov, žiť spolu sme neskúsili, a ja ho z tejto stránky, mimochodom veľmi dôležitej, ešte nepoznám. Neviem, ako mi bude pomáhať, ako sa bude správať, či aj v tomto bude zodpovedný, ale som skeptická, lebo doma nie je zvyknutý robiť vôbec nič.Nezarábam, on má plat, o kt. sa vyjadruje, že má problém z neho uživiť seba, nie je samostatný, neviem , či sa bude schopný o seba postarať aj sám.
Moji rodičia by ma asi poslali na potrat, lebo by to brali ako zničenie života mne aj môjmu dieťaťu, jeho rodičia sú schopní vykrikovať každú šálku čaju, čo som u nich vypila, takže som sa rozhodla, že s takými ľuďmi nechcem mať nič spoločné. Čiže je 100 dôvodov prečo nie, a skoro ani jeden prečo áno.
Ďalej je mi jasné, že dieťa nie je len zlatulinké bábo z reklamy, že sa treba preň obetovať, že je to obrovská zodpovednosť, nielen z materiálnej ale aj z psychickej stránky, pretože rodičia v najväčšej miere rozhodujú o tom, aký človek z dieťaťa vyrastie, či bude na svete o jedného dobráka alebo somára viac, a to je velikánska zodpovednosť.
Mám v okolí ľudí, kt. to s dieťaťom nejako nedomysleli, nejako zabudli, že sa im treba venovať aj keď človek nemá chuť, čas, energiu, že treba variť, prať, venovať sa im. Venovali sa im len vtedy, keď nato mali chuť,inak ich "odložili", a na tých deťoch to teraz vidno.
Pravidelne opatrujem deti, aj dlhodobo, takže aj v praxi viem, že je to hlavne milión povinností a až potom odmena. Ale to opatrovanie mi nijako nepomáha, ani to tie negatívne pocity nezabije, ale ani ma to neodraďuje.
Chcela by som od Vás poprosiť o radu, ako zvládať tie negatívne pocity ako žiarlivosť a pod., pretože je to mimo moju kontrolu, môžem to len nedať najavo a potlačiť, ale aj tak tu stále sú. Prečo ich mám už ako 18ročná, prečo sa to nezmenšuje, ale stupňuje?Ide mi to maximálne na nervy, bolo by to normálne pre ženu pred 40, kt. panikári a tikajú jej biologické hodiny, alebo pre ženu, kt. dlhodobo nemôže otehotnieť, ale nie pre mňa.
(Jeden psychológ , s kt. som mala možnosť veľmi krátkeho rozhovoru mi povedal, že to vidí tak, že je to prirodzená ľudská túžba, akurát, že niekto ju nedostane nikdy, a väčšina ľudí ju tak "riadne" chytí pred 30, ale ja som psychicky "vyzrela" na dieťa skôr, ako tá väčšina, len po materiálnej stránke nestíham. Podľa neho nejde o rozmar, pretože sú mi absolútne jasné aj negatívne stránky, nepozerám sa na to cez ružové okuliare.Ako zvládať pocity mi už poradiť nestihol.)
Ďalej by ma zaujímalo, ako si poradiť s priateľom, keď mu "prepína". Stalo sa napr., že mne sa bolo treba ísť učiť, alebo ísť domov, pričom on ma nepustila nasilu ma držal u nich doma, s tým, že chce byť ešte so mnou a iné úbohé výhovorky.
Nakoľko si rozumieme, skúšala som to riešiť komunikáciou, ale zrazu som zistila, že o tých naozaj podstatných veciach komunikovať nevieme, pretože keď som s tým začala, mal klasické výhovorky a snažil sa to zvaliť na mňa, že čo ho buzerujem, dokedy mu to idem vykrikovať, dokedy to idem riešiť a klasické vyhýbanie sa zodpovednosti za svoje činy, tak typické pre väčšinu chlapov.
Jediná zmysluplná debata sa uskutočnila vtedy, keď som už stratila trpezlivosť a vážne hrozil rozchod. Aký zmysel má však takýto vzťah, kde sa situácia musí vyostriť až takto, aby sa vôbec niečo riešilo?
Okrem toho nepustenia domov a pod., tu boli aj iné veci, kt. mi moc ublížili a ubližujú. Síce sa to málinko zlepšuje aspoň v tom, že nerobí stále tie isté blbosti, ale zakaždým nové, ale v poslednom čase sa sama seba pýtam, či to stojí zato? Nehovorím, že ja nerobím žiadne somariny, ale určite mu neubližujem až takto, pretože si viem vážiť vzťah, hlavne po tých predchádzajúcich skúsenostiach.
Stále je to lepší chlap, ako väčšina, nepije, nebije ma, nefajčí, nepodvádza ma, chodí do roboty, má viac rozumu, ako ktorýkoľvek chlap, s kt. som mala v živote do činenia, ale aj tak mám pocit, že mi akosi "nestačí". Pritom mám z toho depky, pretože v tomto vzťahu som celým srdcom, ale na rozdiel od predchádzajúcich, snažím sa tu používať aj rozum.
Ak sa s ním rozídem, stratím jediného človeka v živote, kt. mi je akou takou oporou, pretože v rodine, ani v kamarátoch ju nemám. Ďalej mi nikto nezaručí, že po ňom stretnem lepšieho chlapa, kt. by nevadelo, že som sluchovo postihnutá(takých je naozaj veľmi málo, kt. sú schopní ma brať ako rovnocennú) a nie ešte väčšiu sviňu.
Viem, že konečné rozhodnutie je len na mne. Ja som sa Vám pokúsila situáciu opísať čo najobjektívnejšie, najstručnejšie, aj keď tomu je asi ťažko uveriť, a chcem počuť názor niekoho nezainteresovaného:)
Ďakujem veľmi pekne za Vašu radu, veľmi sa na ňu teším, lebo už dlho neviem, čo so sebou:)