Manzelova sestra

Dobry den
obraciam sa na Vas s prosbou o Vas nazor ci radu,ako vychadzat s manzelovou sestrou.
Tu je moj problem.
S manzelom sme sa po 3 rocnej znamosti vzali a odstahovali do svojho noveho bytu,ktory sme kupili z casti mojich uspor,z casti uspor jeho rodicov(kedze muz studoval na VS ,nemal dostatok prostriedkov) a z casti hypoteky. Na nasom spoluziti neboli ziadne velke problemy,snad ako v kazdom manzelstve len bezne skriepky,len ma obcas zaboleli manzelove vycitky o pomere financneho zabezpecenia z mojej strany(mojej rodiny) a tiez zo strany jeho rodiny,ktora je viditelne bohatsia a tak si dovolia aj viac minat.Ze byt ktory sme si kupili je preto pisany len nanho,lebo jeho rodina nan prispela najviac.Tento prvotny problem sa casom utriasol,kedze ja som sa zamestnala vo velmi uspesnej firme a zarabala som 2x viac ako on.Aj rozhovormi som sa mu snazila vysvetlit,ze peniaze nie su vsetko a ze tie nam nepomozu vytvorit si harmonicky vztah.On je praktik a vela veci,ci udalosti vidi cez peniaze.To je dosledok vychovy,aku mal v jeho rodine a naucil sa aj on pezerat na svet cez peniaze a zrazu,ked sme sa ocitli sami dvaja odkazani jeden na druheho,si nevedel tak rychlo zvyknut na fakt,ze uz nema za chrbtom rodicov,ktori mu vzdy dali vsetko co chcel.
Po svadbe sme sa dohodli,ze s dietatkom nejaky cas pockame,chceli sme sa najskor zabezpecit,aby sme potom nemuseli stradat.Aj ked som v kutiku duse po babatku velmi tuzila.Po viac ako roku sme si povedali,ze to s tym babatkom skusime,ale ako to uz v zivote byva,nedarilo sa nam.Ja som bola z toho mesiac co mesiac viac zufala,ked som videla,ze kamaratkam uz deticky behaju a my sme boli stale sami.Az sa nam to po 9 mesiacoch podarilo.2 tyzdne pred vianocami som zistila ze som tehotna,ale moja radost netrvala vecne a v january som o babatko prisla.Nastalo obdobie velkej depresie,ale zaroven som sa tesila,ze sa nam podarilo otehotiet a tak sme sa pokusali dalej.To sa nam po dvoch mesiacoch opat podarilo,ale aj to dopadlo rovnako a o druhe babatko som znova prisla.To uz bolo na mna prilis a zacala som sa uzatvarat do seba,aj ked manzel mi nebol tou spravnou oporou,tu som nasla opat v praci.Po dvoch stratach nam gynekolog odporucil rozne odborne vysetrenia,ktore sme nevahali absolvovat. No a tu sa zacina moj problem.
Jedno z vysetreni nam pomohla urychlit manzelova sestra,kedze robi na oddeleni,ktore sa zaobera aj touto problematikou,takze vedela o nasom probleme.Na vysledky sme cakali asi 3 tyzdne,medzitym sme sa snazili zit dalej a nepripustat si,ze by to mohlo byt zle.Ani nebolo,vysledkom vysetreni bolo,ze sme obaja uplne v poriadku a ze na pricinu strat sa neprislo.No ale v tom obdobi mi uz spominana svagrina povedala,ze je tehotna.
Z ludskeho pohladu,pohladu zeny ma to na par sekund velmi zabolelo.Vtom momente som si hovorila,aka je to spravodlivost,ved ona to dietatko vobec nechcela a my sme po nom velmi tuzili.Ale s touto spravou som sa velmi rychlo vyrovnala,ved za to nikto nemoze a verila som ze aj nam sa to podari.Ale ona mi nedala pokoj a zacala mi vypisovat smsky,v ktorych ma velmi bolestne pourazala a to v obdobi,kedy som sa sama spamatavala z depresii,ze som pokrytec,ktory vsetkych klamal,ze ked som potratila,tak uz zrazu z toho bolo rocne snazenie(pritom to bola pravda),ze som to ,ze je tehotna rozsirovala po ich rodine a ze ona mi verila,ked sa mi priznala,ze je tehotna,ze to nikomu nepoviem.Ano priznavam,ze som to povedala svojej najlepsej kamaratke,ktora so mnou prezivala moje straty,ale ona s ich rodinou nema nic spolocne. pritom sama svagrina sa tym chvalila svojim blizkym a kamaratkam,a ze je z toho zufala,lebo ona este dieta nechcela.A este mi vycitala pomoc,ktoru som od nej vobec neziadala, a cele to zaklincovala,ked zacala vyhlasovat,ze ja jej to tehotenstvo zavidim.Ked som sa to dozvedela,tak som stratila nervy a zavolala jej,ze ma velmi sklamala,ze mi velmi ublizila a ze si nezelam,aby sa starala do mojho zivota.
Najviac ma vsak vzal fakt,ze moj manzel sa za mna nepostavil,naopak obhajoval svoju sestru a to ze mi ona psychycky velmi ublizila,nepovazoval za podstatne.Vtedy som prezivala snad najtazsiu bolest,ze som zrazu stratila vsetko.Deticky a tiez manzela.Mala som vsak svoju rodinu,ktora mi je aj teraz obrovskou pomocou.
Manzel spolu s jeho sestrou si boli od malicka velmi blizky,bol sice starsi,ale ona bola vzdy ta priebojnejsia a tahala ho so sebou,cim ho vpodstate ovladala.
Po tomto incidente som odmietala s nou komunikovat,citila som a aj stale citim krivdu ktoru mi ona sposobila,ale nastastie bolestne miesto vyplnilo aj dalsie dietatko,ktore teraz nosim pod srdcom a velmi sa z neho tesim.
Svagrina sa stale snazi medzi mna a muza dostat,vypisovala mu, ze aby nezabudol,ze oni su pokrvna rodina a ja som len cudzi clovek.
Ja si teraz z pochopitelnych dovodov davam na seba velky pozor.Mam stale strach ,aby to dopadlo dobre a tak som v ociach ich rodiny citlivka a ich dcera ktora je tehotna o 6 tyzdnov viac ako ja,sa neboji ,dokonca si na seba nedava ani pozor,isla na dovolenku aj ked mala problemy,teraz len porovnavaju,kto kolko pribral,kto ma ake brusko a tak to bude aj potom,ked sa deticky narodia. Nastastie byvame sami,tak si to tehotenstvo vychutnavam ,ale stale mam v dusi nepokoj,preco to musi ist tymto smerom.
Ona je velmi zavistlivy clovek,nic jej nieje dobre,mava v mojej pritomnosti velmi vela dvojzmyselnych poznamok,akoby ma stale chcela niecim provokovat. Vraj nemam na nu hrat citlivku,lebo ona je ta ktora zije v realnom svete,ze by ma tie straty mali posilnit a ze nie som jedina co potratila,akokeby sa to len tak da vymazat z hlavy.

Viem ze je to dlhy pribeh ale neviem vela veci lepsie popisat,je to totiz velmi komplikovane,tak ako je jej konfliktna osobnost.

pritom by sa mala tesit z toho,ze privedie na sved dieta,sama viem ze to nie je take jednoduche.

dakujem za Vas nazor