Poradňa pediatra

Poradňa pediatra
11,510 otázok

Na problémy súvisiace s rastom, vývojom dieťaťa i chorobami odpovedá MUDr. Marta Špániková, pediatrička.

Poradna uzavretá.

Viac informácií o odborníkovi sa dozviete tu. 

Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.

  • Problémy vo vzťahoch

    , Autor: Registrovaný používateľ

    Dobrý deň,

    začnem zoširoka, aby som situáciu čo najlepšie opísala. Mám problém v medziľudských vzťahoch a síce taký, že mám problém nájsť si priateľov.
    Neviem, či to má celé súvis s tým, v akom prostredí som vyrastala a čo som prežila, ale rada by som sa toho zbavila a začala žiť život bez strachu z toho, že ma niekto odmietne.
    Takže moje detstvo som vždy vnímala ako problematické, skôr som bola dieťa introvertnejšie. Do škôlky som nastúpila až keď som mala takmer 6 rokov. Spomínam si, že som mala problém nájsť si kamarátky, mala som pocit, že dievčatá sa so mnou nechcú hrať, skôr som si rozumela s chlapcami, ale aj napriek tomu som sa radšej hrávala sama, ako si pamätám.
    Potom neskôr v škole som tiež nemala nejakú dobrú kamarátku, kamarátila som sa ale s dievčaťom, ktoré bolo o rok staršie, bola to moja susedka, ktorá bola moja najlepšia kamarátka. Po čase, ako sme rástli, mala som pocit, že naše cesty sa rozchádzajú, ona sa začala viac venovať koňom - chodila jazdiť, mňa zaujímali iné veci, mala som pocit, že vlastne úplne iné ako aj všetkých mojich rovesníkov. Bavilo ma chodiť do kostola a tiež všetky veci, ktoré s týmto súviseli. Vďaka tomu som sa dostala do akejsi izolácie, keďže vtedy bolo v kolektíve uznávané skôr to, kto bude čím viac nadávať ako to, kto bude slušný - o čo som sa ja snažila v duchu mojich kresťanských ideálov a hrubé nadávky som odmietala. Takže keď som mala pocit, že moja najlepšia kamarátka nepochopí, že ma zaujímajú celkom iné veci, akosi som sa uzavrela dovnútra a prestala s ňou komunikovať až tak, že naše priateľstvo sa rozpadlo.
    Na strednej škole to bolo niečo podobné, v kolektíve bolo uznávané hlavne to, kto bude kedy na akej chate, čo tam vyvedie, kto koľko vypije a vyfajčí. Toto všetko som odmietala, takže som tam vlastne nemala žiadnu kamarátku, okrem jednej, s ktorou som aj sedela v lavici, ale pamätám si, že v tomto období som sa dosť veľmi hanbila a mala som problém aj v škole odpovedať, mávala som veľkú trému. Naučená som bývala perfektne, ale jednoducho som mala problém vystupovať pred triedou, čo bolo zrejmé. Hanbila som sa za to a bála som sa, že všetci ma za to odsudzujú, keďže moji rodičia mi vždy hovorili, že hanbiť sa nesmiem a ešte si z toho robili aj srandu, ale veď prosím ťa nebuď smiešna, snáď by si sa nehanbila. Tu narážame na ďalší problém a síce, že moja mama ani otec pre mňa nemali pochopenie. Pamätám si, že keď som mala nejaký problém, nepamätám si presne čo to bolo, asi som sa niečoho bála skrátka neviem čo to bolo, ale pamätám si, že ma za to vysmiali, že je to hlúposť. Odvtedy som im už neverila ani slovo a trápila som sa v duchu. Nemala som nikoho, komu by som sa mohla zveriť s mojimi problémami.
    Spomenula by som môj vzťah s otcom, keď som bola celkom malá venoval sa mi, ale neskôr keď som trošku povyrástla, mala som pocit, že ma úplne odmieta, vôbec si ma nevšímal, ignoroval ma v dôsledku čoho som veľmi trpela, trápila som sa cítila som sa ako nechcené dieťa. Okrem toho, istého času mal také obdobie, že zrejme to bolo aj z prepracovania a nezvládania vlastných problémov, dosť pil a veľmi sa s mamou hádal, bol veľmi agresívny, nepamätám si, že by ma bol niekedy zbil, ale tie situácie boli také vyhrotené, že naozaj veľmi málo chýbalo k fyzickému násiliu. Takže som sa ho veľmi bála, keďže som bola najmladšia a videla som, že len pri najmenšom náznaku odporu od mojich súrodencov voči otcovi, vyhrážal sa bitkou, viem, že pár-krát aj dostali, som sa bála čokoľvek povedať, v dôsledku, čoho som sa aj v spoločnosti iných ľudí cítila utiahnuto, uzavreto, preto, že som čakala, že hocikedy mi môžu ublížiť. Takisto mám problém povedať, že mám iný názor bez toho, aby som sa bála, zrejme to celé z tohto aj vyplýva.
    Ide mi o to, že neverím tomu, že by sa po tomto všetkom, čo som prežila chcel niekto so mnou kamarátiť. Zrejme si myslím, že by ma odsúdili, tak ako to urobili moji rodičia a tak ako ma niektorí ľudia v minulosti odmietali. Taktiež som dosť plachá a bojím sa ľudí, ktorí majú výraznejší prejav, zrejme tiež pozostatok po otcových výstupoch. Viem, že celé toto mi bráni v tom, aby som dokázala ľuďom povedať do očí pravdu, hoci aj za cenu nesúhlasu a dosť sa obviňujem, keď mi niečo nevyjde. Keď sa niečo pokazí, hneď z toho obviňujem samu seba.

    Celé toto, je pre mňa dosť ťažké a ja neviem, či by som dokázala hovoriť o tomto s cudzím človekom napr. psychoterapeutum. Bolo by to pre mňa ťažké povedať aj blízkemu priateľovi, preto vás prosím, keby ste sa mi konkrétne vyjadrili k tomuto môjmu mailu a jednotlivým dotazom.

    Vopred ďakujem pekne.

    Odpovedá: MUDr. Marta Špániková

    Dobrý deň Tibi,
    tým že ste našli odvahu napísať o svojich obavách a ťažkostiach cudziemu psychológovi, je to dobrý znak že by ste to mohli zvládnuť i v reálnom vzťahu s terapeutom.
    Už to by mohol byť prvý krok k tomu, že po dlhom čase ťažkostí v medziľudských vzťahoch získate pozitívnu skúsenosť z fungujúceho blízkeho vzťahu.
    V detstve a dospievaní sme zraniteľnejší a citlivejší voči vplyvom prostredia, predpokladám že už ste dospelá žena, a to vaše ustráchané a neisté vnútorné dieťa môže nájsť v tej dospelej časti veľkú oporu.
    Terapia môže byť ideálnym miestom, kde sa dajú spracovať zážitky a skúsenosti z minulosti, kde je možné naučiť sa veci v živote robiť inak - získať skúsenosť, že máme možnosť voľby.
    Držím vám päste, ak by ste mali záujem o kontakt na terapeuta vo vašom okolí, dajte mi vedieť.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: