Šok
, Autor: Registrovaný používateľ
Dobrý den,
potrebovala by som sa s Vami poradiť. Neviem ako a kde začať, ale budem čo najstručnejšia. Som 6 rokov vydatá, s manželom mám 4-ročnú dcérku. Bývame síce oddelene,ale predsa v jednom dome so svokrovcami. Od začiatku nášho manželstva som mala problém so svokrou. Napriek tomu, že som dosť temperamentná v živote, nie som konflitkný typ. Som veľký optimista, nenávidím hádky. Avšak, ako som sa vydala, nechápem či je niečo také možné, ako prežívam momentálne svoj život. Muž je jediný syn, po dvoch sestrách, najmladší. Jeho mama si na ňom dosť zakladá, svokor je jedináčik. On je mierumilovný, avšak dosť "proti ženám". Žena by mala mužovi navariť, obskákať ho, dať mu jedlo pred nos, a bozkávať zem, po ktorej chodí. To sú jeho slová. V takomto duchu sa to zrejme nieslo aj v detstve môjho muža, tak som to aspon pochopila. Od začiatku som pre niečo napádaná, moja rodina je tiež často spomínaná v zlých súvislostiach. Muž sa ma však nikdy nezastane. Aj ked na začiatku sa mi zdalo, že je rozumný, a pre všetkých ľudí doteraz pôsobí pokojným dojmom, momentálne mám pocit, že ho nepoznám. Ak aj niekedy niečo zlé urobil, tak bolo na nom aspon vidieť, že je sám zo seba sklamaný. Musím ale povedať, čo som pochopila nedávno, že nikdy ma neprišiel poprosiť o odpustenie. Vždy, ked som sa chcela o našej situácii rozprávať, rozobrať ju, tak sa vyhovoril, že som si "to" zaslúžila. Zatiaľ nekonkretizujem "to", ale bolo by toho strašne veľa. Jednou z krívd je aj to, že mi nechytil stranu, ked som potrebovala, nepodporil ma, nesnažil sa aspon hľadať pravdu, proste vždy bola jeho rodina na prvom mieste, až potom ja. Rozhovory ako som spomínala odmieta, mám pocit, že si nechce pripustiť problém, nevie priznať chybu, stále sa o niečo dohadujeme, pred ľudmi stále niečo dokazujem, pretože on dokáže na mna vytiahnuť takú haluz, že ma to strašne ponižuje. Strašne málo chodíme "von", raz do roka na dovolenku, to je všetko. Jeho rodičia stále vyčítajú, čo zrejme nejde stráviť a brániť sa, že sme stále preč, že ho k nim nepustím, že nič nerobím, že som sa dobre vydala, že by som mala byť šťastná kde som sa to dostala, že som získala majetky, že ich syn je chudáčik, a podobne. Viete, ja vám to možno nevysvetlím dobre, ale ja doteraz nechápem, čo vlastne toto všetko má znamenať. Pretože, ľudia ktorí ma poznajú vedia, že som sa vydala z lásky, nie som lenivá, a sama si to nemyslím, len proste nerobím veci, ktoré sú podľa mňa zbytočné. Teraz k najhlavnejšiemu bodu, ktorý vystihuje aj názov. Manžel ma nedávno zbil. Bol to pre mňa obrovský šok, sklamanie, odpor. Konflikt vznikol cez našu dcérku, pretože ked sme sa vrátili z vonku, chcela som aby sa malá išla navečerať, manžel však chcel aby išla k rodičom. Často mi to robí naschvál, podkopávu moju autoritu, často na úkor jej režimu, pohody. Žiadam ho aby dodržiaval určité zásady, ktoré jej chcem vštepiť do života, ale on žije akoby "nadivoko". Mňa to štve, robila som v škôlke učiteľku, a viem aký je pre dieťa určitý systém dôležitý. Jeho matka samozrejme neberie na tento fakt ohľad, povie ,že si nechce malú "pohnevať", že mám byť ja tá zlá. Malá ma ekzem, trvám na tom, aby jej nedávali určité potraviny, ani to však nedodržujú. Povolí jej také veci, ktoré by malé deti nemali robiť, nie som prudérna, ale základné veci, ktoré sa má dieťa naučiť, a dodržiavať je prirodzené, aby sa dieťa naučilo a dodržiavalo. Vrátim sa k situácii. Dcérku som zobrala na ruky, pretože ona vtedy využije situáciu, a samozrejme začne plakať. Vyniesla som ju k nám, a manžel prišiel hore, a jednoducho ma napadol . Rovno pred malou, udieral ma, proste. nebral ohľad. Potom prestal, a ked som uplakaná mu vynadala, tak začal znovu. Potom povedal malej, že mama už poslúcha, tak ju nechám. A potom som malej s plačom povedala, že sa musí opýtať pani učiteľky ,či ockovia bijú mamy. Akoby donho strelil šíp, a znovu ma napadol. Lenže to napadnutie bolo pre mna strašné. Pretože bol ako bez zmyslov. CHytil ma od zadu pod krk, nemohla som dýchať. Nebudem to opisovať. Môj muž ma už raz napadol, takisto to bolo nečakane, nechápala som. Vtedy som bola aj u doktora, mala som modriny na ruke. Teraz to však bolo strašné, bála som sa sama o seba. Napriek tomu, že som človek, ktorého len tak ľahko niečo nezlomí. Najhoršie na tom bolo, že sa mi ani neospravedlnil, že som si to zaslúžila. Samozrejme som mu to ešte dlho vyčítala, ukazovala fakty, dokonca aj z internetu som mu stiahla podobnú situáciu, ktorú opisovala iná žena, aby si uvedomil , že TOTO nie je normálne. Ja som však z jeho správania po tomto incidente pochopila, že je prenho ťažké si uvedomiť, čo vlastne urobil. Že vie, že to nie je správne, a chce aby som ja zobrala za toto všetko zodpovednosť na seba. Čo sa mi zdá neskutočne choré. Moja frustrácia vyhrotila natoľko, a čoraz viac vo mne leží to bremeno, že som mu to aj dávala najavo. On mi hnusne vynadal, a povedal, že mi vyhádže veci von , a vyhodí ma z domu. Mám pocit, že ešte nedospel, že stále hďadá vo svojom živote nejakú obeť, ktorá bude môcť za jeho situáciu. Stále je pesimistický, známi mi povedali, že má názory ako 80-ročný človek. Inak však je u ľudí obľúbený. Známa mi povedala, že je zmenený už dlhší čas, akoby ho niečo trápilo, odzrkadľuje sa to na jeho zdraví. Ja sa však nechcem dať zabiť, nechcem aby malá takto vyrastala, chcem normálnu rodinu pre nu. Ocka má rada, ale je aj pravda, že občas sa s nou pohrá, ale nie je to "ono". Stále je aj tak v pozadí jeho mama. Nechcela by som aby vyrastala bez neho, je silno naviazaná na rodinu, trhá mi to srdce, ked si na takú situáciu pomyslím.Ale takto ako to prebieha u nás, to dalej už nemôže. Nemôžem ho ani cítiť. Ale predsa sa chcem opýtať. Netrpí môj muž nejakou duševnou chorobou?Ked inokedy mierumilovný človek, toto dokáže? Takto prasknúť nervy? Ubližovať? Ja tomu nerozumiem. Nikdy som nemyslela, že sa ocitnem v takejto situácii, myslela som ,že ľudia sú bud dobrí, mierumilovní, alebo agresívni hajzli, a nie je v tom prípade čo riešiť. Myslela som, že od takého človeka už potom nemôže jeho rodina nič očakávať. Že tam to končí. Tak potom akú odpoveď alebo možno požehnanie ešte hľadám??Ďakujem.