Manželská kríza
, Autor: Registrovaný používateľ
Dobrý deň,
Začnem trochu obšírne. Z manželom sme spolu už 15 rokov. Manželia sme 6 rokov. Bývali sme v byte, po dlhom snažení sa nám pred 2 rokmi narodila dcérka. Ja som bola v byte nešťastná a manžel bol zasa nešťastný v práci (veľa práce, veľmi dlho v robote, ja som sa za to hnevala). Tak sme sa dohodli, že on zmení prácu, keď sa mu teda naskytne dobrá príležitosť a že si kúpime starší dom a prerobíme si ho, a budeme mať obaja to, čo sme chceli. Ja som vpodstate aj spokojná, len môj manžel, tým, že zmenil robotu, nedosiahol nič. V robote je ešte dlhšie ako predtým a zarába menej, čím sme aj tak trochu vo finančnej kríze. Našej malej sa vôbec nevenuje. Keď mu poviem, že keď už teda nezarába veľa, nech aspoň chodí skôr domov, začne kričať, že musí byť dlho v robote, aby si vybudoval nejaké "postavenie" alebo ako by som to nazvala. Keď príde domov, stále mu ktosi vyvoláva z roboty, alebo sedí duchom neprítomný na gauči a rozmýšľa o robote, alebo robí. Tak som mu minule povedala, že tá naša dcérka je z toho hotová, lebo ona ho stále vyzerá z okna, pýta sa naňho keď ide spať aj keď vstane... Tak že sa s ňou každé poobedie bude trochu hrať, apoň jednu nejakú hru. To som mu navrhla ja. Tak to sem tam aj splní. Zakázal mi telefonovať mu do roboty, lebo jeho to vyrušuje. Podľa mňa nie je normálne, ak je človek 10 a viac hodín v práci, aby si nenašiel čas na jeden telefonát. Keďže sme sa presťahovali, nikoho som tu nepoznala, no už sa to zlepšilo. Keď mu poviem, nech príde domov načas, že by som potrebovala ísť napr. ku kaderníčke, tak aj tak nepríde, lebo šéfka potrebovala ešte niečo dokončiť... Ja proste nikam nechodím, jedine s malou von a teda ak mám šťastie, stretnem nejakú maminu, s ktorou sa porozprávam, inak za celý deň prehovorím len s dcérkou. Sem tam zavolám mame, alebo sestre, no nebývame celkom blízko pri sebe, tak ich nemôžem len tak chodiť navštevovať. Mám pociť, že ma manžel celkom izoluje. Nemám vodičák, ale keby som aj mala, on má auto v práci, takže by mi bol nanič. Aj to mi stále vykrikuje, že nemám vodičák. Keď mu poviem, že naň nemám peniaze alebo že kto sa mi bude starať o malú, keď tam budem chodiť, tak to si zasa len vymýšlam. Okrem toho, keď už k nám príde sestra z 2 deťmi 5 a 2 roky a náhodou deti vylejú pohár, tak keď odídu mi vynadá, že si neviem vážiť veci, a že som ich nevyhrešila a že on na to zarába. Ja som mu už vysvetlila, že to sú deti a stane sa. Keby sme nemali dcérku, tiež som mohla v práci postúpiť a zarábala by som dosť, ale chceli sme ju obaja a som šťastná, že ju mám. Nadáva mi, že som lenivá. Vždy je upratané, navarené, opraté a ožehlené. Stane sa, že po zemi sú omrvinky, ale máme malé dieťa. On si myslí, že to bude ako voľakedy, keď sme boli sami, čo sa upratalo, zostalo upratané. No s malou to tak nejde. Nadáva mi, že dlho spím. Keď som celý deň doma, večer nemôžem spať a malá spí saj do deviatej, tak ja spím s ňou. Toto mi vykrikuje stále. Začal byť agresívny. Začne kopať do steny, minule hodil o stenu pohár s horčicou. Malej to tiež nerobí dobre, vidím, že potom horšie spinká. V sobotu ma už chytil pod krk, že aby ma ukludnil. Jediné, čo mi je ľúto je naša dcérka, inak by som s ním už nebola. Ja napríklad nemôžem ísť k lekárovi. On si z práce voľno nevezme a ešte v jeseni som bola chorá a ťahalo sa to doteraz už mám mať nové výsledky a už dva týždne ho prosím, nech je s ňou, kým tam pôjdem. Mohla by som ju nechať u našich, ale ona sa odvtedy čo tak vyvádza bojí byť inde než doma. V nedeľu na mňa kričal, že nech idem teraz k lekárovi, že on je traz z malou doma. Ešte v lete mi to pripadalo, že keby sme sa poriadne porozprávali, tak by to šlo. No teraz sa mi zdá, že už bolo prekročených veľa hraníc a už nie je cesty späť. Poznám to, že ak si aj dáme nejakú hranicu, je to preňho bod, ktorý naschvál poruší, keď sa zasa bude rozčulovať. Mohla by som byť na materskej ešte rok, no od septembra idem do práce, kvôli peniazom a aj kvôli tomu, aby mi stále nevykrikoval, ako mi je dobre na materskej. Mám to teraz ďaleko, cca do 40 km. Ráno budem musieť vstávať veľmi skoro a možno poobede nebudem stíhať chodiť pre malú. Keď mu poviem, že nech už s tou prácou dačo robí, lebo potom sa nebudem môcť starať toľko o malú, tak mi povie, že ešte nie som v robote. Proste neviem, čo robiť. Vykašľať sa naňho, nech je robote od rána do večera, predať dom a kúpiť si byt niekde pri našich, aby mi trochu pomohli, alebo ešte to nejako riešiť, ale ako?Ešte by som povedala, že je z rozvedenej rodiny, a tým rozvodom utrpeli všetky deti. Vyzeralo to, že on najmenej, ale asi som sa zmýlila. Z jeho brata to urobilo alkoholika a sestra si nevie nájsť svoje miesto na zemi. A rozprávať sa s ním tiež veľmi nedá, lebo to sa môžme až večer, keď malá spí asi okolo ôsmej, a to je buď veľmi unavený, alebo po mne začne revať, že čo sa chcem zasa rozprávať.