Som z manžela na nervy.
, Autor: Registrovaný používateľ
Dobrý deň.
Potrebovala by som poradiť. Som 7 rokov vydatá, s manželom sa poznáme od malička. Chodili sme do jednej ZŠ, ale jeho rodičov som spoznala až keď sme začali spolu chodiť. Manžel vyrastal v rodine, kde rodičia mali menší statok /kravy, prasiatka, býkov, sliepky/ a tiež dosť veľká záhrada a niekoľko polí. Svokor je traktorista a svokra je nezamestnaná. Kým deti chodili do ZŠ ona sa starala o domácnosť a zvieratá, záhradu a keď prišli deti zo školy, museli pomáhať aj oni. Takže na hry s deťmi im veľa času nezostalo, respektíve nebol žiadny. Svokor je typ človeka, ktorý keď niečo povie tak to tak musí byť, aj keď to možno nie je správne rozhodnutie. Už len z princípu, že to povedal on. Svoju ženu si vôbec neváži a je pre neho len sluha, otrok ? Neviem ako by som to nazvala.
Ja som vyrastala v rodine, kde si rodičia našli čas na hru s nami a chodili sme na dovolenky, učili sa s nami, dokonca, keď sme začali so sestrou chodiť do školy, predali záhradu, aby sa nám mohli venovať.
Teraz máme dve deti. Staršia má 5 rokov a mladší syn má 3 roky. A môj problém spočíva v tom, ako sa manžel správa k deťom. V jednom kuse ich okrikuje, nezahrá sa nimi, keď oni prejavia záujem o hru s ním, on si rýchlo nájde niečo len, aby sa im nemusel venovať. Dcérka má jednu staršiu kamarátku a je veľký problém, keď sú spolu, lebo podľa neho sa má hrať s deťmi vo svojom veku. Keď niečo zlé spravia tak ich chce za všetko trestať, čo povie musí byť hneď a včera bolo neskoro, atď, atď. Mohla by som napísať ešte stovky podobných vecí.
Ja nie som na takéto správanie zvyknutá. Nás rodičia nebili ani netrestali napr. kľačaním na drievku a pod. Už niekoľko krát som sa mu pokúšala vysvetliť, že toto ja na našich deťoch nechcem robiť, že vždy sa dá rozumne porozprávať aj s 5 ročným dieťaťom. No on si tvrdí len to svoje, že keď im teraz veľa dovolíme, tak nám v puberte budú skákať po hlave. Podobne bol vychovávaný aj on.
Najhoršie na tom je to, že dcérka si uvedomuje rozdiel v prístupe zo strany tatka a mňa. Stačí sa na ňu len škaredšie pozrieť a hneď sa rozplače, nedajbože zvýšim hlas už znovu plače a v podstate za všetko hneď plače. Podľa manžela som na nich mäkká, ale aj odo mňa už pár krát dostali. Snažím sa ich vychovávať v takých rozumných hraniciach. Raz pomôžete vy mne potom pomôžem ja vám, ak si napr. sami upracú detskú izbu dostanú nejakú čokoládu, alebo sa vydržia sami hrať ak mám nejakú prácu tak pôjdeme spolu na pieskovisko a podobne. Dúfam, že ste ma pochopila. Len by som potrebovala radu ako sa s manželom porozprávať alebo čo mám robiť, aby pochopil, že nielen výchova bitkou je správna. Ďakujem za každú radu.