Dobrý deň, mám 24 rokov. Som vydatá mám 15 mesačnú dcérku. Od malička som bola tučné dieťa, nemala som nikdy kamaratov, nikto sa so mnou nechcel hrať lebo som bola tučná. Ani na strednej škole som nemala kamarátky. Potom som si našla priateľa o 10 rokov staršieho odo mňa, vydala som sa ako 22ročná. Mám ho veľmi rada ale neviem či ho milujem. Som strašne náladová nálada sa mi mení každú chvíľu keď mi niečo nieje po vôli hneď sa zdujem potom som ofučaná nervózna. Som nervózna s toho že som tučná strašne chcem schudnúť a nedarí sa mi to. Alebo ak manžel neurobí niečo ako ja chcem tak hneď sa zdujem. Keď som nervózna potom to prenášam na svoju dcérku. Niekedy v duchu všetko ľutujem že som sa vydala že mám maličkú, že som mohla radšej ostať slobodná. Potom sa za to nenávidím že som si to myslela hovorím si že môžem byť rada že je zdravá. Niekedy to na mňa celé tak doľahne že sa rozplačem. Ja neviem čo mám ďalej robiť, som celá zmetená. Za radu ďakujem
Dobrý deň Mima
píšete o neradostných spomienkach na detstvo, kedy ste bola často terčom výsmechu a odmietania zo strany rovesníkov kvôli svojej nadváhe. Vtedy sa ťažko hľadajú nielen spriaznené duše, kamaráti, ale i pekný vzťah k sebe samej. Vydala ste sa za zrelšieho partnera, pre ktorého vaša nadváha zjavne neznamenala žiaden handicap, a ktorý ocení vaše prednosti a pekné stránky.
Vaše "vnútorné dieťa" potrebuje ešte veľa pozornosti, veľa lásky a pochopenia, ktoré si z detstva neodnáša. A teraz vy sama máte dieťatko, o ktoré sa treba starať.
Zrazu sa objavujú pochybnosti či ste urobila dobre že ste sa vydala, že máte dieťa, či milujete partnera... Z toho všetkého zaznieva veľa neistoty, veľa obáv, nespokojnosti zo seba samej - príchod dieťaťa si vyžaduje veľa matkinej pozornosti, dieťa určuje priority pre nás rodičov na dlhú dobu. A možno tu nastáva veľký rozpor medzi vašou neuspokojenou túžbou byť prijímaná, byť ocenená, byť dosť dobrá taká aká ste, túžbou po tom aby sa niekto o vás postaral, aby vás bezpodmienečne prijal - s kilami navyše, s povahou akou máte, s náladami ktoré prichádzajú.... ťažko je uveriť partnerovi že vás má rád takú aká ste keď sa sama nemáte rada. Bude to chcieť ešte veľa - lásky, trpezlivosti, tolerancie - a nemyslím tým voči manželovi a dcérke - ale voči sebe samej. Cesta k pocitu že sa mám rád, že som ok tak ako som býva dlhá, zvlášť ak v detsve sebavedomie dostalo viacero "rán". Verím že s podporou milujúceho partnera budete môcť nájsť cestu k sebe, náchádzať svoje potreby, sny a túžby, uspokojovať ich a mať radosť, nie výčitky ak robíte niečo pre seba. Držím vám veľmi päste.
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
