Život bez lásky?
, Autor: Registrovaný používateľ
Dobrý deň,
chcela by som sa vás spýtať čo najviac v krátkosti na problém, ktorý sa ma už dlhú dobu týka, niečo, s čím sa doteraz neviem zmieriť.
Čochvíľa mám 18 rokov a pohľad na moju budúcnosť i minulosť je pre mňa zraňujúci. Viete, mala som priateľa (2 roky) od 13-tich do 15-tich, možno to niekto pokladá za hlúpe, viem, bola som "asi" iba dieťa, ale pre mňa to nebola taká tá detská láska. Bolo to niečo, čo pre mňa znamenalo najviac ako sa len dalo, niečo, vďaka čomu som bola veľmi šťastná. Ešte som sa nestretla s pochopením, pretože, vraj, taká 13-ka nemôže ľúbiť. Bolo to pre mňa najúžasnejšie obdobie. Rozišli sme sa, pred 2 a pol rokom, kôli.. drogám.. Jeho drogám.. Keby sa mám rozpisovať, asi by som neskončila:-) , ale tá bolesť bola neopísateľná. Každý mi hovoril, prejde to, si mladá, za pár mesiacov si naňho ani nespomenieš. Neverila som tomu a teraz viem, že najlepšie do srdca si vidí sám človek. Náš rozchod som niesla veľmi ťažko, chodila som opitá, začala som fajčiť cigarety, marihuannu. Proste sa môj život začal uberať tým najhorším smerom. Potom som spoznala terajšieho priateľa. Našla som uňho pochopenie, podporu, mala som sa komu vyplakať, a tak sme ostali spolu. Viem, bola hlúposť hrnúť sa do ďalšieho "vzťahu", ale veľmi som niekoho potrebovala. Najhoršie je, že je to taká dlhá doba od môjho dávneho rozchodu, dlhá doba čo pri mne stojí človek, ktorý by mi zniesol aj modré z neba a má ma rád a ja nie som šťastná. Neviem si pomôcť. Celý ten čas som, takpovediac, preplakala. Ešte stále ma to veľmi bolí, neviem naňho zabudnúť, nedokážem k nikomu cítiť to čo k nemu, bol mojim všetkým. Nedokážem sa pozrieť sama, mám výčitky svedomia, pretože keď začal s drogami, ja som sa naňho vykašľala, nesála som pri ňom, drogy boli pre mňa jedno obrovské tabu a ja som sa zľakla. Nedokážem sa rozísť s priateľom, mám ho veľmi rada, ale viem, že nikdy by som s ním nechcela stráviť život. Máme dva rozdielne svety, rozdielne priority, názory, jednoducho, on nie je pre mňa a ja zasa preňho. No som naňho naviazaná (?)..
Viem, mám iba 17, je hlúposť rozmýšľať v mojom veku o nejakom budúcom partnerovi, ale ja som nikdy nebola taká, že som lásku nebrala vážne. Asi som bola len taký snílko:-) Verila som, že keď sa raz zaľúbim, tak na celý život, budeme mať množstvo detí a šťastný život až do smrti. Naivita, však?
Mám strach.. Mám strach, že sa nikdy neodpútam od priateľa, aj napriek tomu, že ho nemilujem, ostanem s ním, strach, že nikdy nenájdem lásku, pretože neviem ľúbiť, strach, že nikdy nebudem mať deti, nikdy nebudem šťastná. Strach, že sa zo mňa stane kariéristka, ktorej jedinou prioritou je práca, pretože iba v tej sa jej bude dariť.
Potrebujem sa porozprávať, s niekym "nezainteresovaným", niekým, kto by mi rozumel, a nebral moje pocity ako pocity "neskúseného decka", pretože to čo cítim fakt bolí.. A bolí dlho..
Chcela som ísť na nejakú tú psychologickú poradňu, ale nemám odvahu. Mám pocit, že mi nikto nerozumie. Ani by som sa tam nevedela zorientovať, kam presne mám ísť.
Ďakujem za váš čas a ospravedlňujem sa všetkým mamičkám, že píšem na ich stránku o probléme, ktorý sem asi nepatrí. Neviem kam sa obrátiť.
Prajem pekný deň a ešte raz ďakujem, Lucia.