funguje naše manželstvo?

Máme s mužom 36 r, deti majú 14 a 10, chodili sme spolu od strednej.
Kým sme sa zobrali, bolo to super, nemuseli sme nič riešiť, boli sme zaľúbení, boli sme si vzácni. Zobrali sme sa, keď som otehotnela a až vtedy začali spolu bývať (u svokrovcov). Nebol s nimi problém, celkom sme vychádzali. Prvá kríza bola už v prvom roku po narodení dieťatka, ťažko sme zvládali - ja samotu a chronické nevyspatie (proste babyblues) a muž náhlu zmenu, nechcel "pomáhať", chcel sa vyspať, "nemal na to nervy" keď malá plakala a ja už som nevládala a chcela som, aby sa teraz postaral on. V živote sme sa tak do krvi nehádavali a prvýkrát som sa cítila bezradná a rozmýšľala, či je tento egoista človek, s ktorým chcem stráviť život.
Ale to už je za nami, veľa vecí neskôr uznal (keď už nebolo treba :) ), ale vtedy, priskoro, sme dosť narazili na realitu a myslím, že už tam boli začiatky toho zlého, pre ktoré máme jeden s druhým menej trpezlivosti.
Ako malá rástla a stal sa z nej "človek", bolo čoraz lepšie, trecie plochy takmer vymizli, "dalo sa". Celkom sme sa zhodli, našťastie sme sa nikdy nehádali o peniaze, (a to máme bežné štátne platy), o výchovu občas ale tiež nič hrozné, sex aspoň raz do týždňa...proste išlo to.
Narodilo sa druhé dieťa, babyblues som mala oveľa kratšie a aj keď muž k nemu v živote v noci nevstal, nejako som už na to bola pripravená, takže sme sa pohádali iba občas a sklamanie takmer žiadne. Ale všade sa vyskytnú nejaké nehody názorov, alebo nedorozumenia a ja mám tendenciu všetko riešiť a túžim po absolútnom vyriešení a pochopení - čo sa všade píše? Že dôležitá je komunikácia. Môj muž veľmi komunikovať nechcel, považoval to za moju snahu sa hádať. Ale ja som si chcela len vysvetľovať. Keďže z toho bola vždy hádka, ziapanie a nakoniec muž tresol dvermi a zdrhával pred mojimi ďalšími pokusmi, postupne som si chcela vysvetľovať menej a menej. Nerozumela som mu síce, určite došlo aj k nedorozumeniam, ktoré by sa dali vysvetliť ale nevysvetlili sa, alebo k prianiam, ktoré stačilo vysloviť a nevyslovili sa...ale hádky u nás neboli - maximálne dvojvetné a potom ticho. Kam to viedlo? K totálnemu ochladnutiu vzťahu. Bolo to už tak ďaleko, že mu stačilo povedať "preboha buď ticho" alebo "zasa sa chceš hádať" a ostalo ticho. Hovoril aj " neotravuj" a podobne.
Začala som komunikovať s internetom, tam som sa mohla vyrozprávať do sýtosti, bolo to čarovné, zrazu toľko ľudí, toľko "kamarátov" (že to nie sú kamaráti chápem teraz, ale bolo to nové a veda o netových vzťahoch bola v plienkach :) )vyprofilovalo sa mi tam pár žien aj mužov, ktorých som začala mať rada, aj sme sa stretli. No nebudem to naťahovať, zaľúbila som sa ako blázon, ale čo bolo horšie, tajný vzťah som si povolila s tým, že doma aj tak "otravujem". Priťahoval ma a "nevidela som dôvod" nepodľahnúť. Lenže mi to prerástlo cez hlavu a hoci som pôvodne neplánovala rozbíjať "slušný" vzťah kde sú deti, začala som úplne blaznieť, meniť všetky svoje hodnoty a zásady za milencovej podpory (bol slobodný). nechcela som sa rozvádzať, podľa mňa si to muž nezaslúžil, aby som zbalila deti a odišla, tak zlé to s ním nebolo...a ako by to niesli deti...lenže milenec ma strašne ukecával a došlo to tak ďaleko, že sa chcel so mnou rozísť, lebo sa s ním len zahrávam. A to som nechcela dopustiť, takže som požiadala muža o rozvod, aj keď som s ním vnútorne nesúhlasila. Bol šokovaný, a neviem, či tak stál o mňa alebo o kompletnú rodinu, fakt neviem, ale ukecal ma v priebehu jednej hodiny.
Mne sa napodiv hrozne uľavilo keď som písala milencovi, že končíme...aj keď som potom tajne vyrevovala po kútoch asi dva mesiace.
Vtedy sme sa dohodli s mužom, že už nebudeme mlčať a "nehádať sa" že takto to predsa nejde. Povedala som mu, že ja tú komunikáciu proste potrebujem, lebo sa to vo mne len hromadí, z malého semienka vyrastie vo mne obludný strom, keď je zalievaný mlčaním.
Lenže po rokoch (už je tomu 7 rokov) sa zas veľa vecí zmenilo, postupne sme zistili, že aj tá komunikácia je nafigu, že si aj tak nič nevysvetlíme, ak dôjde k zrážke, dokážeme o malom probléme diskutovať aj dve hodiny a na konci je z toho problém veľký. Môžem hovoriť len za seba, lebo čo sa odohráva v mojom mužovi, fakt netuším. Ja mám pocit, že ja sa snažím si veci vysvetliť a môj muž že sa snaží v hádke "zvíťaziť". nemusí to byť tak, ale ja to tak vidím. Čiže sme po neblahých skúsenostiach došli tam, že keď dôjde k zrážke, môj muž po mojich troch vetách začne ZIAPAŤ a ja reagujem podľa nálady - buď stíchnem nech je kľud (ale zlý pocit ostáva) alebo popkračujeme, pričom muž tvrdí, že začal ziapať nie po troch vetách ale po pätnástich, čo je absolútna BLBOSŤ a dokonca sa mi stáva, že poviem niečo, na čo si myslím, že odpovie "dobre" ale on odpopvie "nie" a keď reagujem: To nemyslíš vážne.....Tak on UŽ začne ziapať a skončili sme a ja som prekvapená, lebo som žiadny konflikt ani nečakala.
Tak ľudia, ako to je s tou komunikáciou? vrátime sa na začiatok a radšej sa nebudeme hádať?? Bude nám kopu vecí vadiť ale radšej budeme o tom ticho?
Takto mi to vychádza...proste u nás komunikácia nefunguje. A nefunguje ani sex, máme ho odhadom tak 5x do roka. neviem, či má takýto vzťah zmysel. Položila som si pár otázok. Mám ho rada? neviem. Chcem byť bez neho? Zatiaľ nie, bolo by mi smutno, chýbal by mi, spomínala by som na to dobré. Má ma rád on? neviem.
Je náš vzťah len 1.strachom zo samoty 2. funguje len preto, lebo je ešte málo dôvodov rozbiť deťom rodinu? Deliť majetok, predávať byt a kupovať dva menšie.......fuj, mrazí ma z toho.
Neviem, v čom sa to vlastne nachádzam...ako to vidíte vy? ďakujem