26.02.2014 (Zuzana Sládeková)

Mliečne peripetie?

...Áno!
Ani vo sne ma nenapadlo, že práve ja budem mať s tým problém. Veď všetky ženy v našej rodine boli „skvelé dojky“.

U mňa sa to začalo už pôrodnici. Dva dni po narodení synčeka. Mlieko prišlo neskoršie. Keď konečne dorazilo, sestrička z novorodeneckého mi prišla ukázať, ako každej prvorodičke – ako sa má dojčiť. Lenže keď videla moje bradavky, hneď vedela, že budem mať s tým problém. Boli ploché a veľmi citlivé. Dieťa sa chcelo prisať a piť, len tým mojím nepodarkom sa nejako nechcelo napraviť.

So sestričkou sme ich naťahovali (a viete, že to dosť bolí), vyzerali ploché ako vajce! Nič iné mi nezostávalo, ako začať dojčiť cez sklenený klobúčik, čo mi zapožičali. Neskôr som si v nemocničnej lekárni zakúpila silikónový, lebo sklenené sa už nedali zohnať. Ako sa však ukázalo, tieto klobúčiky nie sú vhodné pre ženy s plochými, alebo vpadnutými  bradavkami. Boli príliš mäkké a dieťa pri saní vrch klobúčika zmačkne a mlieko vtedy neprejde. Tak som i naďalej používala sklenený. Dieťatko mi ale začalo chudnúť, lebo cez sklenený to šlo veľmi zle. Keď sa synček narodil, vážil 3650g a pri prepustení 3100g. Preto mi jedna sestrička zapožičala svoj súkromný silikónový klobúčik (medela) a odvtedy to šlo skvele.

Doma som si neskôr kúpila klobúčiky značky avent a s tým dojčím doteraz. Dobré sú vraj aj nuk, ale tie som v našom meste nezohnala. Môžem Bohu ďakovať, že sú na trhu aj iné značky a ja môžem prirodzene dojčiť. Medzitým, teda už v pôrodnici sa mi od toľkého namáhania začali bradavky zapaľovať. Boli červené ako paprika, citlivé na akýkoľvek dotyk, boleli až pálili. Stále som si ich natierala genciánovou violeťou a mastila kalciovou masťou. Keď nepomohla, dávala som si framykoinovú masť. Bolo to trochu otravné, lebo keď sa dieťatko náhle zobudilo a začalo plakať od hladu, ja som musela rýchlo vstať, umyť si bradavky, vysušiť, priložiť klobúčik a až potom nadojčiť. Po jedení znova umyť, vysušiť, natrieť masťou a dať nový čistý tampón proti pretekaniu mlieka a vyčistiť klobúčik, aby bol pripravený na ďalšie jedenie. Vždy som ho musela nosiť so sebou!

Keď mi malý začal spokojne papať, odfukovať pri prehĺtaní, vtedy som pochopila, že mi to za to stojí. Vedela som, aké je dôležité dojčiť. K tomu je to grátis, zdravé a emocionálne prospešné pre oboch. Bola som ochotná ísť aj cez prekážky. No to som nevedela, čo ma bude čakať! Asi tri týždne po pôrode mi začali bradavky praskať a krvácať. Dieťatku krvička v mlieku neuškodí, len mu môže byť ťažšie pri odgrgnutí. Niekedy, keď grgol, bolo to ružové. Môj syn bol naozaj krv a mlieko!

Preto som si radšej zašla na gynekológiu, aby mi pani doktorka s tým pomohla. Dala mi masť, ktorá bola nielen dobrá, ale nemusela som ju pred každým dojčením umývať. To bolo super. A ďalší problém úspešne za sebou. Lenže na druhý deň po obede, som dostala teploty (38,2 °C) a ešte v noci som skončila na pohotovosti v nemocnici so zápalom prsníka. Totiž cez tie moje popraskané a zapálené bradavky prešla infekcia do prsníkov a spôsobila zápal. Pichli mi injekciu a nasadili antibiotiká. Proti teplote paralen. Taktiež aj zábaly prsníkov.

Taktiež mi kázali , že po každom dojčení ak dieťa nevypije všetko mliečko, treba odstrekovať. Dojčiť sa nesmie, pokiaľ sú teploty vyššie ako 40°C. Dovtedy sa musí! Do týždňa bol môj problém preč. Ale nie nadlho. Pri prechádzke s malým ma muselo ofúknuť (pritom som sa teplo obliekala) a zápal bol opäť tu. Znovu antibiotiká, paraleny a samozrejme zábaly, lebo som nemohla zraziť teploty. 

Keďže malý všetko mliečko nevypil, musela som odstriekavať. Ale ručne, lebo odsávačka mi robila nové praskliny na bradavkách. Po týždni som mala zase vyhrané. Absolútne neviem ako, ale o dva týždne prišiel tretí. To mi už vzali vzorku na vyšetrenie, či tam už nie je prítomná nejaká baktéria. A zase antibiotiká a obľúbené „cukríky“ – paraleny. Našťastie výsledky boli v poriadku. Doktorka ma uistila, že takéto problémy pominú po 3. mesiaci dojčenia. Tak som len dúfala, ale rozhodla som sa, že ak sa vyskytne štvrtý, tak dobrovoľne končím. Tie časté antibiotiká, teploty, boľavé prsníky, to vie vyčerpať. Mala som šťastie, je to vlasne dar od Boha, že môj synček od 1. mesiaca sa iba raz  za noc zobudil a od 2. mesiaca až ráno. Cez deň bol veľmi dobrý, keď nespal, dokázal sa sám prehrať, buď s ručičkami, alebo plienočkou. Takže keď som bola na tom zle, s ním som nemala problém. No jednoducho dobré dieťa.

Neskôr, asi 2 mesiace po pôrode, možno i viac, som dostala štvrtý zápal. Ale bolo to len také „líznutie“, nakoľko som mala len 37,8°C teploty a prsník ma bolel iba na mieste sčervenania. Neskôr som aj tak mala problém s piatym slabým zápalom. Aj tak som čakala, kým prejdú tri mesiace a čo sa bude diať  potom. A skutočne! Po treťom mesiaci akoby uťalo a ja som si konečne začala vychutnávať radosti z kojenia.

Je pravda, že ma to stále bolí, keď sa malý prisaje, ale už to nie je tá strašná žiletková bolesť prvých mesiacov. No a čo by som mohla poradiť ženám, ktoré majú problém podobný ako ja? Iba v krajnom prípade siahnite na klobúčiky. Vysvetlím: tým, že som mala zlé bradavky a používala klobúčiky sa mi neustále naťahovala a vracala do pôvodu. Stále (až doteraz) sa dráždi a tým sú obe počas celej doby dojčenia zapálené. Dieťa keď si raz zvykne na silikón, môže podhodnotiť prsník matky.  Ak žena spozoruje, že sa jej tvorí zápal (bolesť prsníka ako modrina, sčervenanie, vyššia telesná teplota, znížená tvorba mlieka) má ihneď vyhľadať lekára! Nečakajte, lebo by vám mohol prsník stvrdnúť a to je zle!

Proti zápalu sú dobré obklady buď vínové, alebo z tekutého octanu. Tie sa robia po každom dojčení na 10-15 minút, priložením na miesto sčervenania. Pozor, nie na bradavku, lebo alkohol by ju mohol veľmi podráždiť. Po obklade namastiť octanovou masťou. Tú nechať až do ďalšieho dojčenia. Vždy pred dojčením celý prsník umyť mydlom a vysušiť. Toto robiť, kým zápal nepominie. Nikdy neprikladajte dieťa na prsník na viac ako 10 minút. Dlhšie sanie by mohlo bradavku veľmi poškodiť.

Pri zápale sa môže, ale aj nemusí znížiť tvorba mlieka. Vtedy zvýšte svoj pitný režim. Potom sa bude tvoriť tak ako predtým. Moja posledná rada na záver znie: NEVZDÁVAJTE SA! Vydržte aspoň tie prvé tri mesiace a potom sami uvidíte. Naozaj to stojí za to. Ja som mala tiež dojčenie cez slzy bolesti, ale teraz je to úžasné. Teším sa ja, ale hlavne môj milovaný syn. Malý sa vždy teší na papanie, dokonca sa snaží tými malými ručičkami pohladkať , či poťapkať moju pojazdnú mliekáreň. Pri jedení ma sleduje ako „svätý obrázok“, spokojne odfukuje a po jedle spokojne mľaskne, alebo celý spotený zaspinká. Kvôli tomuto by som to prekonala opäť. Veď čo by sme to boli za mamy, keby sme svojím deťom nedali aj to posledné!? 

Takže držím všetkým ženám s mliečnymi peripetiami palce!

Hodnotenie: 5
[hodnoťte kliknutím]

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Aktuálne vydanie

Anketa

Žiadna aktuálna anketa