ja tiez nerada chodim na pohreby, tazko to zvladam, odmalicka.
lenze poslednu dobu casto uvazujem o smrti a podobnych veciach. uvazujem nad tym, ze rodicia mohli k tejto teme inak pristupit, mohli vnimat moju citlivost a mohli ma lepsie pripravit. ono sa to nejak so mnou vlecie. ja som nebola schopna vstupit niekolko rokov do izby, v ktorej babka zomrela, bola som vsak este dieta.
lenze zivot ide dalej a prichadza cas, kedy nie sme len ucastnikom pohrebu, ale priamo blizkymi pribuznymi, ktori by mali svojich blizkych doopatrovat a pripravit dostojnu rozlucku.
a teraz mi zomiera otec, zomiera doma, je to jeho vola. a co teraz? strach a vsetko okolo musi ist bokom, musim zmobilizovat vsetky sily a musim si to utriast sama, pretoze tu podporu v tomto smere zo strany rodicov som nikdy nedostala. dokonca musim byt oporou mame, musi tu byt niekto, kto bude vediet racionalne pristupit ku vsetkym zalezitostiam, vediet koho volat, co robit aj napriek velkemu smutku a zmatku v hlave.
zaroven tu musim byt pre deti, vediet im to spravne podat, nevyvolat strach, strach z niecoho neznameho, z niecoho tabu.
nech sa deti len vela pytaju, aspon budem lepsie vediet ako na tom su. uz teraz sa pytaju a ja im vdacne odpovedam. niekedy az zasnem ako si to v hlavicke zvlastne pospajaju a davaju do suvisu veci, ktore zdanlivo nesuvisia.