preč, preč, preč od neho ... dokedy chceš pri ňom takto trpieť ... život je krásny tak ho treba žiť naplno a moc krátky na to, aby si si ho zničila pri nejakom "hajzlovi" ... keď pre nič a pre nikoho iného, urob to pre svoju dcérku ... nie je načo čakať :flowers:

poznam to, tiez mam niekedy - stale viac a castejsie pocit, ze by sme sa mali rozist. Nasa dcerka ma 2 roky a viem, ze aj on ju neskutocne lubi. ale my dvaja sa akosi uz nevieme zhodnut. o intimnom zivote, ani nehovoriac.
chce to ale odvahu. nie je to sranda odist po tolkych prezitych spolocnych chvilach, u nas rokoch, a nie je to sranda ani z pohladu rozpadajucej sa rodiny a dietata. Ale tiez sa neda tak zit. Ak v sebe mas tolko odvahy a sily urcite odit. bude lepsie - aspon psychicky - na cas, sa upokojit. po tom cas ukaze. Ja v sebe tu odvahu zial ZATIAL nemam :-(

Ja som dieťaťom takých rodičov. Otec pil a  pije. Máva obdobie keď je všetko v poriadku napr. aj pol roka a potom mu zrazu prepne a robí cirkus pre nič za nič. Moja mamina doteraz nevie čo má robiť. Snaží sa ho neprovokovať, robí čo on chce ale aj tak si otec stále nájde dôvod aby kričal. Keď niečo mamina povie, tak je zle, keď je ticho tak je tiež zle, že sa zdula a nerozpráva sa s ním. Stále keď sa rodina dostala do problémov (mamina mala 2 x zlomeninu napr., bola v nemocnici...) tak si našiel dôvod aby sa akože urazil a odišiel na niekoľko dní preč. Nechal nás , nech sa prebíjame sami. Aby náhodou nemusel ísť na nákup alebo pomôcť doma. Vrátil sa domov, keď bola mamina zdravá a ešte sa tváril urazene a potrpel si na to aby sa mu mamina odprosovala a obsluhovala ho. Boli sme vtedy len deti, bolo to pre nás ťažké obdobie. Ale aj ako dospelá musím pomáhať mamine lebo nič sa nezmenilo. Mamina nemala nikdy silu odísť, bála sa akoby sme to zvládli. Ja sama som slobodnou matkou, viem aké je to ťažké žiť sama. Ale nemusím trpieť nejakého despotu čo je pre mňa dôležité. Jedno ti môžem povedať, nezmení sa. V to nedúfaj. A aj ja som mala takého priateľa, že keď sa chcel hádať, tak sa hádal. Z úplnej somariny spravil megaproblém, domýšľal si úplné blbosti a potom  sa o tom do rána chcel rozprávať. Prekrúcal veci a vôbec sa s ním nedalo rozumne rozprávať. Tak som bola ticho. Ani to nepomohlo. Aj tak rozprával, bol egoistický a najradšej vyťahoval svoju mŕtvu matku a snažil sa mi ňou hrať na city :iscrewloose:   Tak som od neho odišla, nemalo to význam. Skončila by som ako moja mamina. Prajem veľa šťastia aby si mala silu sa od neho oslobodiť.

Asi ti nik v tejto diskusii neporadí, aby si s ním zostala. Už len z prečítania cítiť smútok a beznádej....on sa nezmení, ibaže by si sa zmenila ty a prestalo by ti jeho správanie prekážať - jednoducho by si to brala ako štandard. Teraz sa chvíľu vážne zamysli, či si vieš takýto život predstaviť. Máš čas, ja počkám :D. ...........
Ak si to nevieš dokonca ani len predstaviť a už len pri pomyslení na takýto život ti naskakuje husia koža, tak nepremýšľaj a ber nohy na plecia.
Už včera bolo neskoro.
Denisa

P.S.: Ak si život s ním  vieš predstaviť, tak si podľa môjho názoru, tak trochu masochista a v tom prípade ti želám pevné nervy a more trpezlivosti.
Neviem si však ani len predstaviť ako v takom prostredí môže vyrastať dieťa.

ahoj baby, ked tu cítam vase prispevky, tak sa akurat zamyslam nad tym, ze v podobnej situacii som aj ja....hadky pomaly kazdy den...v juli cakame s partnerom prve dieta a ja sa cim dalej presviedcam, ze taky zivot pre svoju dceru teda nechcem.To radsej budem dieta vychovat sama!!! Neviem, ci my zeny sme take sproste, ze stale verime, ze sa nieco zmeni, alebo nas ti chlapi vedia tak dobre zmanipulovat, aby sme neustale davali nejake sance, hoci velakrat  vieme ako to dopadne! Chapem aj baby, ktore sa nedokazu napriek tomuto poznaniu rozist. Aj ja som sa velakrat pokusala, to vsetko skoncit, ale vzdy som si rovnako rychlo nasla odovodnenie preco este pockat a dat sancu. Lenze ked vidim, ze ja beriem tehotenstvo zodpovedne, neflakam sa...tak partner je mojim pravym opakom, posedenia  s kamaratmi su na beznom poriadku, pricom ja sa tu zhovaram so 4 stenami,,,a ked mu nebodaj nieco vycitam, tak mna vykresli ako najhorsiu hysterku, ktora by ho chcela stale kontrolovat. No co mi asi najviac otvorilo oci bola vcerajsia hlaska:"ze keby uz aspon cakal syna, ale aj v tom sa mu zivot obratil chrbtom, lebo caka iba dceru!!!!"
No na druhej strane mam aspon stastie na skvelych rodicov, o ktorych viem, ze mi s malou pomozu, aj ked ostanem sama  a urcite mojej dcere vynahradia lasku, ktoru jej odmieta dat jej otec...
Takze baby hlavu hore, kde sme spadli, tam aj vstaneme a opat sa postavime casom na rovne nohy. Prajem vam vela stastia, nervov a trpezlivosti!.o)

ja to uz mam za sebou. s byvalym manzelom sme pred narodenim dcerky. ja som sa nechcela za neho vydat, lebo som citila, ze nie je to chlap akeho si predstavujem, ale myslelal som si ze sa zmeni. smola, nezmenil sa. hadavali sme sa, prestal sa zaujimat o mna a dceru, a zacal sa zaujimat o kamaratov, braval penieze a zacal stavkovat. vtedy som si povedala stop. radsej budem sama s malou, ako zit v byte s muzom s ktorym sa iba hadame, mala sa zacala bat a ma to dodnes. nesmie sa pri nej kricat, lebo sa zacne bat. . neurob pre svoje dieta to iste, aby sa balo doma. nasledky zostanu na kazdom jednom, ako na tebe, tak aj na dietati. . bude to velmi tazke zacat sama s dietatom, ale budes mat pokoj, klud a zacnes si vychutnavat chvile s dietatom. ja som teraz uz skoro rok sama s dcerou a mala sa boji kriku este do teraz. .. drzim palce

odisla. moja situacia bola podobna. teraz mam take stavy uzkosti, lebo mam vycitky, ze moj syn nema otca. na druhej strane otec mojho syna udupal vo mne vsetko sebavedomie, presviedcal ma ze som psychicky chora, uz som sa bala pred ludmi rozpravat, stale ma zhadzoval ... teraz konecne ked uz nie sme spolu sa pol roku "dostavam k sebe". je to velmi tazke, ale pochopila som jednu vec. Bez neho mame lepsiu sancu na zivot ako s nim ... sancu mas aj ty, bez od neho co najdalej a neobzeraj sa ...

ahoj , som na tom podobne zijem s partnerom u neho doma, on nepocituje ziadnu zodpovednost na vsetko ma stale cas, este nic nezabezpecil a o vsetko sa vlastne stara len jeho mamka, som uz v 9. mesiaci a chce sa mi strasne kricat. mam rozrobenu vysoku skolu, cize ziadny prijem a rodicia sa stahuju do zahranicia. vsetka moja snaha aby sa chlapec rozhybal skonci tym ze mu dirigujem zivot, zili sme pred tym spolu tri roky, myslela som ze to bude vsetko uplne ine. nezaujimaju ho detske veci, vyber mena ani to kde bude mala po narodeni lezat alebo sa kupat, na vsetko je stale cas a potom sa to nejak vyriesi vzdy"samo" cize to vyriesia ludia okolo neho. 

Ahoj nechceš si popísať ak máš záujem tak odpíš.