zavrieť
Nahlásiť článok

Naša bodka ...

18.04.2014 Tinušik
  • Hodnotenie: 0
    [hodnoťte kliknutím]
  • Prečítané: 1421x
  • Diskusia: 0
<p style="color: #222222; font-family: arial, sans-serif; font-size: 13px;">Rozhodla som sa s Vami podeliť so svojim príbehom, pretože viem, že nie som sama… Sama čo túži po tom voňavom uzlíku šťastia.</p> <div style="color: #222222; font-family: arial, sans-serif; font-size: 13px;">

Túžba

Mám dvadsaťpäť rokov a jedného zdravého syna. Bude mať sedem a prišiel na svet tesne po mojich maturitných skúškach. Napriek predsudkom okolia a nie príliš optimistickým názorom rodičov predsa po bezproblémovom tehotenstve som držala v náručí svoje prvé dieťa. Nebolo plánované a nebola som pripravená, ale stala som sa mamou .Vtedy som dospela! 

 

Ubehlo pár rokov a začali mi tikať biologické hodiny. Videla som sa s bruškom, predstavovala si aké to bude krásne, že tentokrát si to vychutnám, pretože mám po boku úžasného partnera a ten bude skvelým otcom pre obe naše deti (nakoľko syn nepochádza z nášho vzťahu). Brala som to ako samozrejmosť, že plán už máme, tak ideme “do toho”. 

Na prvý pohľad jednoduchá matematika, no to som netušila, že  je  to úplne inak. Prvé mesiace snažilkovania ako sa tomu hovorí, som si nerobila ťažkú hlavu, veď treba byť trpezliví. 

Začala som študovať odbornú literatúru, prečítala desiatky článkov, nazrela do stoviek diskusií a fór. Z teórie o počatí by som mohla robiť prednášky, svoj cyklus som mala pod absolútnou kontrolou a pri čakaní na každú menštruáciu som tŕpla a potom potajomky plakala. Nešlo mi do hlavy kde je chyba a na radu, že to príde, keď najmenej čakáš, som sa vo chvíli depresií mohla akurát tak vykašľať. Ovulačné,tehotenské testy, meranie bazálnej teploty, grafy, tabuľky … Chcela som a bodka! Návšteva detských ihrísk či kúpalísk, kde bolo počuť krik a džavot tých malinkých detičiek bolo pre mňa utrpením, reagovala som plačom. Skutočne som mala pocit, že som neschopná otehotnieť, že si to asi nezaslúžim, stať sa druhýkrát mamou, i keď som na to bola stopercentne pripravená. 

Ako čas ubiehal, snažila som sa sústrediť na iné veci a túto už moju posadnutosť odložiť na druhú koľaj, nakoľko som mala pocit, že toto obdobie dosť zatriaslo aj mojim vzťahom k partnerovi a synovi. Dostala som sa z toho. Viac som sa upla na prácu a život išiel ďalej. Mesiace v kalendári utekali a na druhé dieťa som už ani nepomyslela.

Partner bol zavalený prácou vo svojej firme a služobne odišiel do Španielska. A práve vtedy som zistila, že mi to mešká!!! Čakala som, či to nebude len nejakými vonkajšími vplyvmi, ale  potom som neodolala a nakúpila si tehotenské testy. Keď som objavila dve čiarky, nemohla som tomu uveriť. Zdalo sa mi to ako nejaký zázrak, veď teraz nebol žiaden plán. Objednala som sa k lekárovi a ten mi to len pekne potvrdil. Áno, som tehotná! Tá eufória a šťastie čo kričalo v mojom vnútri bolo neopísateľné. Keď to najmenej čakáš…                                    

Po príchode partnera zo služobnej cesty a potvrdení tehotenstva krvnými testami sme sa rozhodli všetkým túto veselú novinu oznámiť. Začali sme u jeho rodičov, doma sme sa o to podelili so synom a stihla som na to pripraviť kolegov a kolegyne v práci.           To moje šťastie však nejako podvedome striedal strach. Nepochopiteľný strach…

Asi týždeň po tomto zistení som sa ráno zobudila so silným krvácaním. Roztrasená a s plačom som sa pýtala, čo teraz … Akoby som cítila, že ten strach bol predsa len opodstatnený a náš malinký zázrak, ktorému som hovorila bodka (lebo tak mi ju lekár opísal na prvom ultrazvukovom vyšetrení) nám odchádza. Utekali sme na pohotovosť do nemocnice a tam ma hneď hospitalizovali.   

I napriek úteche známych som cítila, že vôbec nič nie je v  poriadku. Podvedome som sa tej bodke prihovárala, že aj keď je maličká ako sézamové semiačko, že ju už teraz všetci strašne ľúbime a nech nám zabojuje.                      

Dva dni čakania na nejaké vyjadrenie a potom tá zdrvujúca správa. “Vaše 5. týždňové tehotentvo je neprosperujúce, hladina HCG vám rapídne klesla, posielam vás rovno na operačku”.

V tej chvíli sa mi zrútil svet. Prečo ten zázrak trval tak krátko, čo som pokazila, kde zase nastala chyba? Milión otázok a tá bezmocnosť, že na tom už nemôžete nič zmeniť. 

O chvíľu bude týždeň, čo ma prepustili z nemocnice. Fyzicky fungujem už úplne normálne, ale psychické zdravie mám podlomené, z toho sa človek len tak nevyspí. Slzy mi vyschli, ale mávam ťažké sny a pristihnem sa, že cítim detský púder… Duša sa bude liečiť ešte dlho.                                  

Lekárska prognóza je síce veľmi optimistická a po troch mesiacoch sa môžme pokojne začať snažiť ďalej. No ten strach, že opäťzlyhám, budem mať zafixovaný snáď už navždy.

Čo však môžem s istotou povedať je, že neverte štatistikám, štúdiám, múdrym Mudr., ani tým babám na fórach, lebo už vynosili “desať” detí. Pretože každá sme iná, jedinečná. A každá sme biologicky pripravená mať v brušku domček pre tú malú “bodku”. 

A žiadne osnovy a stratégie! Začnime od seba. Správna životospráva, radosť zo života, urobme pre seba možno o trošku viac ako bežne robíme. Milujme tých, ktorý s nami zdieľali a zdieľajú banálne okamihy života, tešme sa z toho, čo nám život ponúka. Nikdy sa nevzdávajme! Pokojne otvárajme a zatvárajme tie pomyselné dvere príležitostí, pretože ak ich pootvárame chaoticky všetky, môžeme spôsobiť “prievan” …

Nič nie je krajšie ako keď teraz hľadím na svojho syna a partnera ako sa na mňa usmejú a to mi je najväčšou náplasťou na tú veľkú ranu na srdci.

Ako mi syn včera povedal: “Mami, na nebi je o jednu hviezdu viac”.                    

Áno, svieti tam už aj naša BODKA!

</div>

Fotogaléria k článku

Súvisiaca diskusia (0) Pridajte reakciu »

  • Buďte prvý, ktorý pridá reakciu na článok

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Nové na blogu

NAJ články v blogu

Blog kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Články podľa abecedy

Blogeri podľa abecedy