zavrieť
Nahlásiť článok

Prekážky

04.03.2013 fanuska
  • Hodnotenie: 5
    [hodnoťte kliknutím]
  • Prečítané: 6154x
  • Diskusia: 3

To, že pred nás život predkladá rôzne výzvy nie je žiadna novinka. Dnes v noci, keď moje horúčkou trápené dieťa konečne o druhej zaspalo a mne od nervov divoko bijúce srdce nedovolilo oka zažmúriť, behala mi mysľou animácia. Život, ako prekážková dráha, taká vysypaná antukou, bielou čiarou vymedzujúca každému bežcovi jeho priestor pre závod. A my na štarte. Každý deň začíname novú trať. Nikdy dopredu nevieme, čo nás na nej čaká. Ráno ktosi vystrelí zo štartovacej pištole a my začíname nový beh.

Sú rána, kedy si stihneme v pohode prezrieť aspoň zbežne, aké prekážky nás čakajú, ale sú rána/noci, kedy len bežíme a závod sa nie a nie skončiť. Ruky ťaháme po zemi a potkýname sa o vlastné nohy. Aj drobné úlohy nám prídu minimálne životné. Doslova neriešiteľné. Rovnako aj prekážky, či výzvy, na pomenovaní nezáleží. Prvé je možno pre pesimistov a druhé pre optimistov? Jednoducho niektoré zdolávame automaticky, ako keď kráčame po chodníku a na obrubník zdvihneme najskôr jednu nohu, potom druhú. Ak je ich veľa, potom naša dráha skôr pripomína schody.

Iné sú väčšie, treba ich preskočiť, niektoré dokonca s rozbehom. Sú dni, kedy nevládzeme a niektorú prekážku radšej obídeme alebo podlezieme, avšak tým nie je vyriešená. Zväčša sa znova niekde zákerne na dráhe vynorí. Niektoré dokonca tlačíme radšej pred sebou, než by sme ich zdolali. Jednu, dve zvládame potlačiť, ale keď ich je viac, vyvíjame väčšiu energiu na ich tlačenie, ako by nás stálo ich vyriešenie. Potom sa odniekiaľ zjavia obrovské prekážky. Životné. Nevieme ich ani preskočiť a už vôbec sa nedajú obísť. Stojíme pred nimi a urputne premýšľame, čo s nimi. Niekedy ich skúšame preraziť hlavou. Vrátime sa pár krokov naspäť, rozbehneme sa, zavrieme oči a čakáme ranu. Sem tam nám to vyjde a my sa ocitneme za ňou neveriacky pozerať, že je zdolaná. Väčšinou si však rozbijeme hlavu, keď bežíme proti múru. Možno by stačilo podísť pár krokov dozadu, aby sme sa na ňu dokázali pozrieť s odstupom. Aby nám neprišla taká neprekonateľná. Niekedy by sme potrebovali iný, objektívny uhol, pohľadu, možno aj pomoc. Čo tak osloviť toho bežca na vedľajšej trati a poprosiť ho, či sa nemôže s nami do tej obrovskej steny zaprieť a vyvaliť ju. Čudovali by sme sa, koľkokrát naša mega stena vyzerá z vedľajšej dráhy, len ako kus papiera. Nášho spolubežca sa tak bytostne nedotýka, preto je koľkokrát pre neho úplná malina sa jednoducho nadýchnuť a odfúknuť ju preč.

Každá prekonaná veľká prekážka nám však dá niečo vzácne, čo nám pomôže prekonávať ďalšie podobné prekážky. Dá nám nástroj. Tým nástrojom je poznanie. Avšak musí prísť vo vhodnej chvíli. Ak sa totiž dostane do rúk nepoučeného a nepripraveného človeka, napácha viac škody ako úžitku. Dokonca si ním môže aj ublížiť. Musíme vedieť, ako s poznaním pracovať. Len tak ho vieme využiť vo svoj prospech. Niekedy na neho zabudneme a skúšame rovnaké finty na zdolanie veľkých prekážok ako predtým než sme ho dostali. Aj keď na nás kričia bežci zo susedných dráh, že nám zreteľne visí za pásom, my ho nevidíme. Tam je rozdiel medzi objektívnym vnímaním niečieho problému a tým subjektívnym. Je mi jasné, že som neobjavila Ameriku, ale metafory dráh, bežcov a fyzických prekážok mi pomáhajú koľkokrát pochopiť určité situácie a bežať si cez prekážky ďalej.

A posledná vec. Občas sa stane, že sa zastavíme pred veľkou prekážkou, pošúchame si zjazvené čelo a závistlivo a tak trochu ľútostivo pozrieme na susedné dráhy. Premýšľame a kladieme si nezmyselné otázky prečo. Prečo má menšie prekážky ten vedľa? A prečo ja musím zdolať takú obrovskú? Prečo to má on jednoduchšie? Ak nebežíme jeho trať od začiatku, neposudzujme obtiažnosť jeho momentálnych skúšok. Nevieme, čo si už preskákal a koľko nástrojov mu visí za pásom. Zbytočne nevyvíjajme veľa energie premýšľaním o férovosti života a radšej tú energiu vložme do riešenia vlastných výziev. V konečnom dôsledku urobíme dobre len sebe. A prečo toľko filozofie v slnečný deň? Lebo aj moje ponímanie výziev je momentálne len v slove prekážka. Aj keď väčšinou to býva optimisticky výzva. Po piatej prebdenej noci sa mi akosi ľahšie píše v metaforách, ako konkrétne. Nie je to také depresívne. Urputne sa ale snažím každú jednu prekážku, problém a úlohu, brať ako výzvu. Viem totiž, že ma po jej splnení čaká vzácny nástroj. Nástroj, ktorý mi ukáže niečo nové. Čo tu možno ležalo už dávno, len som to nevidela. Pevne verím, že ho nabudúce využijem vo svoj prospech a nebudem polemizovať, či je to potrebné. Či to neskúsiť starou dobrou hlavou proti múru. Lebo veľmi ľahko sa môže stať, že tým pomyselným múrom budem len a len ja sama. A rozbehnúť sa sama proti sebe by sa mi opäť raz mohlo nevyplatiť. Ak viete, čo tým myslím...

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Nové na blogu

NAJ články v blogu

Blog kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Články podľa abecedy

Blogeri podľa abecedy