zavrieť
Nahlásiť článok

Nešťastné (na pokračovanie ;-)))

05.02.2014 fanuska
  • Hodnotenie: 5
    [hodnoťte kliknutím]
  • Prečítané: 4479x
  • Diskusia: 0

JANA

Slnko krásne svietilo a na oblohe nebolo ani mráčika. Skoro letné májové počasie len podčiarkovalo iróniu dnešného dňa.

Jana sedela pri otvorenom okne a lakťom sa opierala o studenú parapetnú dosku. Fajčila a podchvíľou odklepávala popol z okna. Všade vládlo lenivé víkendové ticho. To ticho ju vyvádzalo z miery, lebo sama bola nervózna až sa potila. Bolo to tým slnkom?

„Neviem, či to bol dobrý nápad. Niekedy mi príde tento krok ako jediný logický a inokedy sa sama seba pýtam, či mi náhodou nešibe. Som normálna?“ zúfalo sa spýtala Jana. Nebolo jasné, či ide o skutočnú otázku, alebo rečnícku. Potiahla si z cigarety a nervózne vyfúkla dym. Hrala sa so zapaľovačom a podchvíľou si nespokojne obzerala nechty. Mohla si ich aj krajšie urobiť. Ale, to je aj tak jedno.

„To sa pýtaš už trochu neskoro, nie?“ odpovedala Táňa a dokončovala posledné úpravy svojho make-upu v zrkadle. Prešla si pery leskom a urobila pózu. „Nie je to najhoršie, čo povieš?“ otočila sa k Jane. „A nehryz si tú peru, budeš mať opar.“ Napomenula ju.

„Šibe ti? Ja tu nadhadzujem vážnu tému a ty sa obzeráš v zrkadle a nadávaš mi za opar. A inak, keby si bola kamoška, prídeš vo vreci od zemiakov a nie v tomto,“ frflala Jana a teatrálne rozhodila rukou, „a počúvaš ma vôbec? Neviem, či som neurobila chybu. Potrebujem podporu kamošky. Haló!“ Urobila grimasu a znovu si kŕčovito potiahla z cigarety. Tesný korzet jej nedal dýchať, tak si ani poriadne šluknúť nemohla. Prekliaty vek, prekliaty prechod a usadzujúce sa tuky.

Sedela pri okne ako kôpka nešťastia. Nebolo to príhodné situácii, v ktorej bola. Zamyslene hľadela von oknom a podchvíľou odklepla popol von z okna. Všade naokolo bol pokoj, len jej duša sa triasla nervozitou. Alebo to bola láska?

„Podľa mňa šibe tebe. Čo to vôbec teraz riešiš? Nie je už trochu neskoro?“ osopila sa na ňu Táňa.

„Nikdy nie je neskoro, ty herečka.“ Odvrkla Jana.

„No, tak to máš možno pravdu, ale pre teba je už v tejto chvíli nie že o päť dvanásť, ale pol jednej, ak mi rozumieš.“ Zaškerila sa Táňa.

„Ty si ale odporná. A že kamoška.“ Zamračila sa Jana a zapálila si druhú cigaretu.

„A nefajči toľko. Smrdí z toho dych a umrieš mladá.“ Podpichla ju ešte Táňa a začala si obúvať svoje mega drahé remienkové lodičky na vysokánskom opätku.

„Nerýp...“ odvrkla Jana, „že ťa z tých mrakodrapov nebolia nohy.“ Ohodnotila jej voľbu obutia a sama si nohami zobula nízke balerínky, aby uľavila otlačeným pätám. Aj tak je jedno, čo má obuté.

„Nebolia, zvykli si.“ Spokojne zhodnotila Táňa, keď si ich obzerala.

„Prídeš o kĺby.“ podryla tentokrát Jana.

„Mala by si menej hodnotiť moje zdravie a viac sa sústrediť na seba. Pozametaj si pekne pred svojím prahom.“ Zažmurkala Táňa umelými mihalnicami.

Táňa sa rada obliekala elegantne, ale vyzývavo. Bola si vedomá svojou dokonalou postavou a rada ju dávala na obdiv. Jej o desať rokov mladšie telo bolo ešte pružné a nič nevytŕčalo tam, kde nemalo. Pravidelné lekcie aerobiku držali jej svalstvo krásne tvarované. Nepotrebovala sťahujúce prádlo pod priliehavé šaty. Prsia jej stáli aj bez podprsenky. Telo nepoznačené pôrodom bolo kedykoľvek pripravené postaviť sa do žiary reflektorov a mohlo konkurovať ktorejkoľvek modelke. Na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, koľko krát do roka mala oblečené tenisky a rifle. Vyhľadávala príležitosti, keď sa mohla nahodiť a dráždiť nielen mužské pohľady. Iritovala svojím zovňajškom všetky zadané ženy. Bavilo ju to.

„Vieš čo, herečka, moc by som nemudrovala byť tebou. Nemáme si čo vyčítať, čo sa našich vzťahových záležitostí týka. Jediné, čo od teba dnes potrebujem je psychická podpora a upokojovanie. Súhlas?“ direktívne zavelila Jana. „A keďže som staršia, maj úctu a trochu pochopenia.“  

„No, moja, dostala si sa do toho sama. Každá rada bola ako hádzanie hrachu na stenu, tak teraz si pekne spapkaj, čo si si napiekla.“ Milo odvetila Táňa.

„Naozaj dík, si zlatá.“ Povedala Jana a zahasila asi dvadsiatu cigaretu od rána. „Už je hádam aj čas, tak by sme mali ísť.“ Dodala už smutnejšie.

„Počkaj, hádam nepôjdeš takáto nedorobená. Sem si sadni, musím ťa dokončiť.“ Stiahla ju Táňa na stoličku.

„Dobre, ale rýchlo, nech už to máme za sebou.“ Povedala Jana pohrebným hlasom.

„Ty už prestaň depkovať, dvihni hlavu a nemrač sa, budeš mať vrásky. Pozri, tuto si si to celé rozmazala.“ Lietala Táňa so šminkami okolo nešťastne vyzerajúcej Jany. „Ešte tuto trošku púdru, nešťastný výraz schováme pod lícenku a je to.“ Vzpriamila sa Táňa a obzerala si svoj výtvor. „Oveľa lepšie, len s tým výrazom niečo rob, lebo takto by si sa nemala tváriť.“

„Keď ja fakt neviem, či robím dobre.“ Hlesla Jana zlomeným hlasom a po tvári sa jej pustila slza ťahajúca za sebou čiernu čiaru z maskary.

„Ale no ták... poď ku mne..“ Objala ju Táňa. „Bude dobre, uvidíš.“ Pohladila ju po vlasoch. „Všetko dobre dopadne.“

„Ďakujem, bolo to také ťažké?“ Odtiahla sa Jana a cez slzy vylúdila slabý úsmev.

„Ty maska, no poď, ideme, povieme, že sú to slzy dojatia.“ Táňa vstala a nasadila kamarátke biely závoj do vlasov. „Teraz je to dokonalé.“ Usmiala sa, podala Jane biedermeierku z bielych ruží a drobných korálok.

Jana sa vzpriamila a pozrela na seba do zrkadla. Poupravila si šaty, utrela slzu a zahladila po nej stopy. Zakryla ju, ako veľa iných vecí vo svojom živote.

„Si nádherná nevesta. Poď, už nás čakajú.“ Čakala ju Táňa s otvorenými dverami.

Už len vykročiť. Pravou! Aj keď, bude tá pravá aj správna?  

 

Súvisiaca diskusia (0) Pridajte reakciu »

  • Buďte prvý, ktorý pridá reakciu na článok

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Nové na blogu

NAJ články v blogu

Blog kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
29 30 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31 1 2

Články podľa abecedy

Blogeri podľa abecedy