zavrieť
Nahlásiť článok

Nešťastné II.

11.02.2014 fanuska
  • Hodnotenie: 0
    [hodnoťte kliknutím]
  • Prečítané: 4050x
  • Diskusia: 0

Slnko posmešne viselo na oblohe, aby hádam ešte viac podčiarklo iróniu dnešnej veľkej frašky. Jana sa potila, ale nie z tepla. To znášala fajn, potila sa z rozhodnutia. Tiekla z nej neistota a nerozhodnosť.

Urobila správne? Urobila správne! A hotovo. Netreba sa vo všetkom do hĺbky vŕtať. Kristína potrebuje celú rodinu. Je v puberte a Jana si s ňou nevie vždy rady. Chce to tvrdú mužskú ruku. Alebo aspoň mužskú, keď už nie tvrdú. Celý život chúďa vyrastala bez otca. ´Chúďa´, ´polosirota´, fuj a ešte iné podobne debilné prezývky jej vymyslela Janina mama. Dieťa bez otca je u nej automaticky takmer úbožiačik bez šance v živote. Bez otca... Bez toho bastarda, ktorí ich opustil, keď mala Kristína pol roka. Janina mama jej to dávala pocítiť pri každej príležitosti. Vyžívala sa v ľutovaní tej úbohej polosiroty bez mužského vzoru rodiča. Vo zveličovaní Janinej neschopnosti udržať si chlapa. Jediného, čo o ňu stál! A teraz si to odnáša jej vnúča, ktoré úbožiatko za nič nemôže. Musí vyrastať v neúplnej rodine s matkou, ktorá je úplne neschopná, hoci sa snaží zo všetkých síl. Pracuje od rána do večera, varí každý druhý deň, upratuje a perie do noci. A stále je to málo. Janinej mame sa nedalo zavďačiť. Ničím. Ak aj áno, Jana to nedokázala. Nech sa snažila akokoľvek, vždy to bolo málo. Nestačila vyhovieť požiadavkám svojej matky. V jej očiach ostávala nula. Nula s dieťaťom, ktorá aj keď je dospelá, potrebuje stále jej pomoc. Do smrti jej bude visieť na krku. Tak to videla.

Janin otec to s jej mamou pred pár rokmi vzdal. Nezbalil si síce veci, ako Janin ex, ale jednoducho si umrel a nechal chuderu Janu napospas jej mame.

Janina matka nesúhlasila s Ondrom, Kristíninym otcom už keď si ho Jana priviedla domov. Vadil jej. Vadilo jej všetko, čo urobil. Možno aj preto to nezvládol. Zrazu však bol preč a nechal Janu samú s kojencom Janinej matke na krku. Pekný hajzel. On sa ešte na dieťa necítil. On si potrebuje ešte užiť, kým si založí skutočnú rodinu. Prečo to ale dopekla nevedel predtým, než opitý strkal vtáka bez ochrany do zamilovanej a hlúpej Jany? Nie, samozrejme ani ona nie je bez viny. Ale narozdiel od neho, ona to robila z veľkej lásky. On? Asi z veľkej opilosti. Aj keď ho svokra hnala do chomúta, nedal sa. Nebude si predsa kaziť život. Je mladý, plný ambícií a nesplnených snov.

Dnes má už ďaleko po štyridsiatke a naposledy, keď o ňom Jana počula, si plnil sny na ubytovni pre robotníkov lacným alkoholom. Naproti tomu, Jana sa snažila zo všetkých síl bojovať so životom. Vychovať z Kristínky slušného človeka, zarábať toľko, aby sa mohla osamostatniť od mamy. Nepodarilo sa jej síce kúpiť byt, ale zohnala podnájom, v ktorom fungujú už desať rokov. Jane je jedno, že zrejme nikdy nebude mať vlastný byt, dôležité je, že nevisí už na krku vlastnej matke. No, možno je dobre, že vtedy ušiel. Možno ušetril Janu s Kristínou podobného osudu. To sa však už Jana nikdy nedozvie. Od chvíle, čo jej zobral poslednú stovku z peňaženky a odkaz na chladničke so stručným textom prepáč, sa s ním už nestretla. Občas sa jej donesú správy od spoločných priateľov, čo s ním je a ako sa mu vodí, ale to je všetko. Debil jeden, keby vedel, že Jana bola kedykoľvek ochotná mu odpustiť, keby sa k nim vrátil. Aspoň kvôli Kristínke. Keď si spomenie na malú škôlkarku, ktorá sa zvykla pýtať, prečo ona nemá ocka, keď kamarátka Lucka má, Jane trhávalo srdce. Dala by za ňu život, ale aj keď sa snažila ako mohla, otca jej nevedela nahradiť.

Kristínka však vyrástla vo veľkú pubertiačku a otázky o otcovi sa z jej úst časom strácali. Jane veľmi odľahlo. Ale aj tak cítila, že Kristínka túži mať kompletnú rodinu. Alebo to už je len Janino zbožné prianie? Ktovie? Kristína má dnes šestnásť a bohvie, po čom túži. Nezveruje sa jej už tak často ako kedysi. Nie sú také kamarátky. Čím to je? Pubertou? Janiným zastaraným pohľadom na svet?

Je pravda, že na ňu odjakživa bola prísnejšia, ale to len preto, aby ju chránila. Kristínka bola jediné svetlo jej života a ak by sa jej niečo stalo, Jana by to neprežila. Stále v nej vidí to malinké dievčatko s neposlušnými vláskami utekajúce pred hrebeňom. Kristína však už vyrástla a má svoje záujmy, svoj život a svojich priateľov. A svoju najlepšiu priateľku. Inú ako je mama. Asi ju nemala držať tak nakrátko. Ale predstava, že by sa Kristínke stalo niečo podobné ako jej, keď bola mladá, Jane skrátka nedovolila pustiť Kristínu na diskotéku, aj keď išli spolužiaci. Nedovolila jej ísť na lyžiarsky, aj keď bola jediná z triedy, ktorá ostala doma. Nebola ani s babami pri mori, aj keď ich mamy pustili. Dokonca mali aj dospelý sprievod. Spolužiačkini rodičia zastrešovali celý výlet. A žiadna sa nevrátila tehotná. Zásadovej Jane to bolo jedno. Vždy ukončila debaty takého typu otázkou, či by aj Kristína skočila z mosta, keby všetci spolužiaci skočili. A bolo po rozhovore. Kristína sa zavzdušnila, treskla dverami od svojej izby a bol pokoj. Boj s mamou nikdy nevyhrala. Nikdy ju dostatočne neobmäkčila ani aby ju pustila von dlhšie ako do desiatej. Spolužiaci sa jej za to smiali. Ich rodičia neboli takí prísni ako Jana. Preto sa Kristíne stalo, že nemala veľa kamarátov. Ani nepatrila do žiadnej partie v triede. Všetci totižto mali kopu zážitkov zo spoločných nočných akcií, len ona nie. V najlepšom sa vždy musela vytratiť domov.

Možno by som jej už mohla trochu popustiť uzdu. Preletelo hlavou Jane. No, nechala to len v teoretickej rovine. Musí sa nad tým vážnejšie zamyslieť a teraz na to nie je čas ani priestor.

„Jana Michalková, berieš si tu prítomného Milana Krpáča za svojho zákonitého manžela?“ spýtal sa oddávajúci.

„Áno...“ Odpovedala Jana tichšie, ako plánovala.

„A ty, Milan Krpáč, berieš si tu prítomnú Janu Michalkovú za svoju zákonitú manželku?“ spýtal sa aj Milana.

„Áno, beriem,“ odpovedal jasne a nahlas pre zmenu Milan. Ako inak, pomyslela si Jana.

„Z moci mi zverenej vás vyhlasujem týmto za manželov, môžete sa pobozkať.“ Usmial sa spokojne oddávajúci poslanec. Z reproduktora zaprašťalo a ozval sa zvuk svadobného pochodu.

Milan sa naklonil k bledej a spotenej Jane a vtisol jej spečaťujúci bozk. To by sme mali.

Prítomní hostia sa pomaly postavili do radu, aby mohli zablahoželať mladomanželom. Jana zbadala medzi prvými svoju matku s teatrálnymi slzami v očiach. Prestala vnímať, čo sa deje a ako vo sne prijímala gratulácie. Neverím, že som to urobila. Keď prišiel rad na jej matku, neodpustila si svojské prianie všetkého dobrého.

„Gratulujem, Janka, konečne som ťa vydala. Už som ani nedúfala, že sa toho dožijem.“ A vtisla jej pusu na obe líca tak, až jej ostali šmuhy po maminom rúži.

Jane sa vykotúľali z očí slzy ľútosti a zaregistrovala, ako niekto gratulujúci potešil jej manžela konštatovaním o tom, aká je nevesta dojatá až k slzám. Od jej najbližších sa gratulácie podobali skôr kondolenciám. Niet sa čo čudovať. Každému, kto sa na Milana pozrel, bolo jasné, ako veľmi sa k Jane nehodí a o čo mu ide. A zabezpečenie novej rodiny to nebolo.

Milan bol pekár, ktorý sa zasekol v určitej životnej etape a nie a nie sa pohnúť ďalej. Aj keď mal kúsok pred päťdesiatkou, býval v rodičovskom byte s matkou a otcom. V živote nič nedosiahol, nič nevybudoval a nechal vlastne roky plynúť ako prišli. Mal staré auto, ktoré skôr nešlo, ako išlo. Žiadne úspory, žiadne plány so životom, žiadne ciele. Dá sa povedať, že nežil, len prežíval z jedného dňa na druhý. Bol spokojný so slabo platenou prácou, celé dni najradšej trávil pri televízore a kultúru poznal len papučovú. S dynamickou Janou tvorili dvojicu ako oheň a voda. Ako veľmi sa podobal Ondrejovi, bolo každému jasné, len Jana to nevidela. Darmo ju kamarátky, ktorým na nej skutočne záležalo odhovárali od vzťahu s neschopným darmožráčom. Komu niet rady, tomu niet pomoci. A tak aj bolo, že namiesto rozchodu sa ocitli pred oltárom. Koniec, aký si kedysi želala s Ondrejom. Zrazu prišiel Milan k dobrej a pracovitej žene s odrastenou a samostatnou dcérou, teplému gauču pred televízorom a pohodlnému životu. A Jana? Tá výmenou obrúčok, ktoré musela sama zaplatiť, prišla o svoju slobodu a neskôr aj pokoj v duši.

„Mami, blahoželám... a dúfam, že budete šťastní..“ Aj keď tomu ani za mak neverím. Prebehlo hlavou Kristínke.

„Ďakujem, Kristínka moja, verím, že som urobila dobre.“ Objala Jana svoju dcéru a opäť ju zaštípali v očiach slzy. Ani tieto neboli od dojatia.

„Vitaj v rodine, Janka a dobre sa mi o Milanka staraj.“ Zneli slová jeho matky. Narozdiel od Jany, Milan má dobrú mamu. Celý život sa o neho starala a vo všetkom ho podporovala. K Jane sa vždy správala milo a rada ju privítala v rodine. Videla v nej seba. Domácnosť mala udržiavanú, dobre varila, pracovala a hlavne milovala jej syna. Teda, aspoň si to Milanova mama myslela, keďže sa ocitli pri oltári. Síce jej bolo čudné, že sa brali tak skoro, ale hádam, už majú obaja rozum, aby vedeli vycítiť, čo je dobré a čo nie.

Milanova mama to myslela s nimi dobre. Mala rada aj Kristínku a Kristína ju brala ako ďalšiu babku. Oproti Janinej matke, táto babička bola ako rozprávková. Vždy nosila zásteru a vypekala koláče. Keď prišli na návštevu, mala k obedu aj napečený dezert. A stále sa usmievala. Pekné slovo našla pre každého. Preto bola pre Kristínu rozprávková. Za krátky čas, čo sa Jana poznala s Milanom si získala Kristínine srdce, ktoré túžilo po takejto babičke. Po babičke, ktorá rozmaznáva svoje vnúčatá, pečie im a vždy ich vypočuje bez toho, aby odsudzovala. Mala pochopenie pre všetko, čo jej Kristína povedala a vedela jej vo všetkom poradiť. Nekarhala, radšej pohladila svojimi strhanými starými rukami. Kristína nevedela, ako to babička robí, že aj keď jej dohovára, aj keď jej vysvetľuje, čo urobila nesprávne, nikdy to od nej Kristína nezobrala v zlom. Vedela úžasne jednať s každým. Dokonca aj s puberťáčkou. Kristína videla len jediné pozitívum svadby jej matky. Novú babičku, ktorá si dokonale získala jej srdce.  

Na oslavu po obrade padli takmer všetky Janine krvopotne odložené úspory. Čosi prispeli aj svokrovci, lebo Milan samozrejme nemal ani halier, ale väčšinu zatiahla Jana. Netrúfla si obrátiť sa na svoju matku a vypočuť si zas prednášku o tom, aká je nemožná.

Keďže Milanovi bolo jedno, kde, ako a hlavne začo sa bude konať oslava, Jana vybrala reštauráciu na kraji mesta, kde poznala prevádzkara, aby mala lepšie ceny pohostenia. Bola si vedomá, že jej matke by sa nezavďačila ani päťhviezdičkovým hotelom a pripravila sa na prednášku o diere, čo vybrala na svoj veľký deň.

„No, Janka, to nemyslíš vážne, že v tomto lokále nemajú ani obrusy na stoloch. A kde je zasadací poriadok? Ako mám vedieť, kam si môžem sadnúť? Dobre, že som nezavolala tetu Agátu, musela by som sa hanbiť, že moja dcéra sa vydáva v podniku piatej cenovej. A nepochopím, ako si jedna zrelá žena oblečie na svadbu biele šaty. Tvoja súdnosť si zobrala dovolenku, drahá? Vieš ty vôbec, čo znamená obliecť si biele šaty na svadbu? Ženy po menopauze by nad takým čímsi ani nemali uvažovať. A do tohto cirkusu ti pokojne stačil môj šedý kostým, čo som ti ponúkala. Mohla si ušetriť kopu peňazí za prenájom šiat. Koľko si za ne vlastne dala?...“ Hustila matka do Jany. Ona len zvesila hlavu a povzdychla si.

„Nechaj to tak, mama, prosím ťa.“

„Ako že, nechaj to tak mama? Nemôžem sa ani spýtať? Pomohol ti vôbec Milan s organizáciou? Alebo prispel niečo na hostinu? Či len si sem pozval celú rodinu a ako pán sa prišiel baviť? Koľko dali svokrovci?“ neprestávala rýpať dotieravými otázkami.

„Mami, prosím ťa... Dosť... S Milanom sme išli na polovicu. Nič za neho neplatím.“

„No, ďakujem pekne, ešte aby si za neho niečo platila. Nebuď sprostá, Janka. Chlap sa má postarať o teba. A samozrejme aj o Kristínku. Ani neviem, koľko vlastne zarába Milan? Uživí vás?“

„Prečo by nás mal živiť? Ešte hádam pracujem aj ja, či nie?“ Osopila sa už zúfalá Jana na matku.

„Prepáč, ale chlapa máš na to, aby sa vedel postarať o rodinu a nie na okrasu. Ešte to tak, aby si ho mala len na parádu. Hovorím ti, Janka, nebuď sprostá. Používaj tú hlavu trochu.“ Dirigovala matka. Ešteže cez vravu a hluk pri stole nebolo počuť o čom sa rozprávajú. Ale Milanovi by to bolo asi aj tak jedno. Nezáležalo mu na tom, čo si kto myslí o ňom a jeho živote. Nezáležalo mu vlastne na názore nikoho. Stredom jeho vesmíru bol on sám a jeho záujmy. Čo bolo jedno a to isté. Trojuholník jeho sveta bol daný. On, gauč a televízor. Ani jeden vrchol nesmel byť zamenený. Vtedy bol nadmieru spokojný. Občas Jane prebehlo hlavou utešenie, že aspoň nie je náročný. Na poriadok, na stravu, na život. Bohužiaľ jeho nenáročnosť však predstavovala pre Janu dvojsečnú zbraň. Ona, slobodná matka ťažko skúšaná životom a večne ženúca sa za šťastím svojej rodiny verzus on, gaučový povaľač, ktorý má na všetko čas a všetko, si ho počká.  A čo nepočká, nestálo za to. Ťažko povedať, čo donútilo ich dva diametrálne odlišné svety sa spojiť. Jana mala jasno, že láska to nebola. Slabá chvíľka a zúfalá túžba po rodine u nej. Vidina pohodlia a zabezpečenia u neho. Lenže ako dlho sa dá fungovať vo vzťahu bez lásky s obrovskými odlišnosťami? To netušil ani jeden z nich. Okolie ich krok k manželstvu bralo ako vášnivé vzplanutie citov a jednanie v prudkom zamilovaní. Bližšie okolie však vedelo, čo je vo veci.

Možno aj Jana tušila, že kompletná rodina nie je jediný dôvod, prečo sa do začínajúceho vzťahu vrhla po hlave. Biologické hodiny dávno dotikali a ona cítila, že starne. Kruhy pod očami sa zvýrazňovali, gravitácia ťahala všetko neúprosne smerom dolu a vrásky prestala počítať tesne po tridsiatke. Strach zo samoty v starobe ju prenasledoval na každom kroku. Videla na Kristínke, že už nie je malé dievčatko a stále viac ju to ťahá preč z domu. Stáva sa z nej dospelá žena a z Jany babka. V Milanovi videla posledného muža na svete, čo o ňu prejavil záujem. Síce vo vlastnej matke mala Jana antivzor, avšak rokmi vštepované rady mala zažraté až pod kožou. Na pamäti jej behali poučky o tom, že s chlapom je zle, bez chlapa ešte horšie, v dvojici sa lepšie starne a podobne. Snažiac sa ignorovať rezonujúci matkin hlas v hlave si Jana ani neuvedomila, že je maminými radami dávno hlboko poznačená. Jej vedomie hľadalo iné cesty, ako tie, čo jej diktovala matka, avšak podvedomie si robilo čo chcelo. A šlo bez Janinho postrehnutia po stopách jej matky. Opäť len ona to nevidela. Kristína si všimla babkinu podobu vrytú v Jane už dávno. Nerada však vŕtala do živého. Radšej mlčala.

Hudba znejúca z malých reštauračných reproduktorov nikoho prítomného neťahala na provizórny parket. Janu už vôbec nie. Nemala náladu tváriť sa šťastne. Zahrabaná vlastnými ťaživými úvahami úspešne ignorovala snahu hostí o dodržanie aspoň akých takých svadobných tradícií. Jej bol ukradnutý rozbitý tanier, ktorý nakoniec upratoval čašník krútiaci hlavou a pripisujúci rozbitý riad na účet. Aj Milanove snahy o prvý mladomanželský tanec. Bola v tranze. Stúpajúcim promile alkoholu v spoločnosti si ju postupne každý prestal všímať. Veselá vrava naberala na hlasitosti a o chvíľu nikomu nevadilo, že hudbu takmer nepočuť. Parket sa zaplnil.

Jana pri stole osamela a neprítomne pozerala pred seba. Galantný svokor vykrúcal Janinu matku na parkete ako za mlada, hoci bežne sa pohyboval o paličke. Zvyšujúcou sa hodinou sa už priatelil každý s každým a z neznámych ľudí sa stala dlhoročná partia. Účet rástol, alkohol sa lial na litre a smutná nevesta za stolom prestala hýriacu spoločnosť zaujímať.

Jana len postrehla kútikom oka Kristínku s jej priateľom opúšťať lokál. Nevyzeralo to, že odchádzajú úplne, lebo veci si nechali pri stole. Avšak dobrú hodinu ich nebolo. Alebo dve hodiny? Čas akosi strácal zmysel. Zhrbenú a zmenšujúcu sa Janu nikto neregistroval. Až na Táňu.

„Jani, čo je? Sa bavíme, nie?“ Kričala na Janu zadychčaná a v tvári červená Táňa.

Jana len hodila rukou a ďalej sa hrabala vo vlastných myšlienkach.

„Haló, pani neprítomná, nezdá sa ti trochu nevhodné, že sa nevenuješ hosťom?“ Prisadla si trochu nemotorne Táňa a rovno sa napila z najbližšieho pohára. Ťažko povedať, či mienila zahasiť smäd, ale kopla do seba pohárik vodky.

„Nemyslím si, že hostia potrebujú moju pozornosť. Ako vidíš, bavia sa aj sami. A Milan tiež, tak čo.“ Pohodila opäť rukou Jana.

„Nejako skoro si oľutovala tú svadbu.“ Podrypla podgurážená Táňa.

„Táni, kašli na to, ak si sem prišla rýpať, radšej sa vráť na parket. Evidentne im tam chýbaš.“

„Ježiš, prestaň,“ pretočila afektovane očami Táňa, „som prišla, lebo som kamoška a nenechám ťa utápať sa v smútku na vlastnej svadbe.“ Natiahla sa po fľaši vodky a statočne uliala do najbližšieho pohára.

„Na,“ strčila ho vzápätí Jane do ruky, „to ťa vzpruží. Vyzeráš ako zaspatá princezná.“

Jana neváhala ani sekundu a obrátila celý obsah do seba. Tvár jej skrivilo, v prázdnom žalúdku to zabublalo a na chvíľu uvažovala, či to z nej nechce vyletieť von. Nič sa nedialo, tak si nechala naliať ďalší.

„Mala by si niečo zjesť. Veď si od rána nič nemala. Bude ti zle,“ pokračovala Táňa v nemotornej obsluhe a natiahla sa po tanieri so zákuskami. Natiahnutou rukou zhodila pár pohárov a z taniera jej vypadol jeden koláč priamo niekomu na stoličku, ale odmietala to riešiť. Jej opitý mozog neregistroval maličkosti. Chytila veľký veterník a vopchala ho Jane do úst, až kus odpadol priamo na snehobiele šaty.

„Ty si koza,“ s plnými ústami sa snažila Jana vynadať Táni. Avšak tá sa už lámala v páse od smiechu a nakazila tým aj Janu. Taktiež sa začala smiať. Nie smiať, priam rehotať na celé kolo. Ako veľmi nepodarená čierna komédia. Špinavé šaty sa nemohli rovnať hlúpemu kroku, čo dnes spravila. Veľmi dôležitému hlúpemu kroku. Smiala sa až jej slzy vyhŕkli. Potrebovala to. Alkohol urobil službu, ktorú mal a uvoľnil z Jany napätie a smútok. Smiala sa bláznivo, až sa spolu s Táňou v páse ohýbala. A duchu starého známeho, že po veľkom smiechu prichádza veľký plač, sa zrazu jej slzy zmenili na potoky. Tie sa zmenili na nezastaviteľnú rieku vyplavujúcu špinu a odpad z koryta. Zaryla hlavu do Táninho útleho pleca a hlasno vzlykala. Vzlykala až sa zajakávala.

„Tá...ňa.... čo... som... to .... uro...bi...la..a...a...aaaa.“

„Koza, poď von, lebo na seba strhneš pozornosť a zabiješ všetku zábavu.“ Chytila Janu pod pazuchu a tackavo vyšli na čerstvý vzduch. Z kabelky vybrala cigarety, čo jej Jana pribalila ako núdzovku a zapaľovač. Jana si trasúcimi sa rukami medzi vzlykmi zapálila a sťažka potiahla. Zmytý mejkap ju prestal trápiť a šmuhy zo stečenej maskary strácali vyplavenými slzami na intenzite. Dvakrát si potiahla a odvrátila ruku s cigaretou od Táni, aby sa jej znovu mohla zaryť do pleca. Táňa nachvíľu stratila vo vysokých lodičkách rovnováhu a rukou sa len tak tak stihla pridržať steny, aby obe neskončili na chodníku.

„Takto som si svoju prvú svadbu nepredstavovala. Chcela som sa vydávať z lásky a určite nie ako stará vražda.“

„Ja viem, zlatko, všetko vždy nejde tak, ako si predstavuješ.“ Pohladila ju Táňa po vlasoch.

„Vyzerám ako pako v tých bielych šatách. Moja mamka mala pravdu, mala som si radšej obliecť jej šedý nevýrazný babkovský kostým.“

„Ty si ťapa, o čom to hovoríš? Veď niektoré dvadsiatky by ti závideli postavičku. Čo posťahovala gravitácia dolu, vyzdvihlo tvarovacie prádlo zasa naspäť. Korektor pozakrýval všetky neduhy a si kočka. No, vieš koľko žien by skákalo meter dvadsať, keby niekedy po pôrode obliekli veľkosť 38?“ Snažila sa ju povzbudiť Táňa.

„Dík, si kamoška. Trepeš, ale to sa počíta,“ utrela si opakom ruky slzy Jana a potiahla z ovísajúcej cigarety, „ja mám pocit, že môj život je jedno veľké sklamanie za druhým. Všetko, čo urobím, je zle. Som neschopná. Vo svojej štyridsiatke nemám ani vlastný byt, zobrala som si muža, ktorého nemilujem, keďže podnikám, v dôchodku sa presťahujem pod most a svadobnú hostinu mám v piatej cenovej.“ Posledné slová už Jana takmer kričala.

„Ja tú tvoju matku chytím pod krk a niečo jej už poviem. Toto nie je normálne. Veď to je psychické týranie! Je toto vôbec legálne? Daj mi mobil, zavolám na políciu a spýtam sa, či nepošlú nejaké voľné zásahové komando proti tomu teroristovi.“ Rozčúlila sa Táňa.

„Ty si maska...“ Vyprskla so slzami v očiach Jana.

„Ja to urobím, keď ťa to poteší, vieš, že som všetkého schopná.“ Zažartovala Táňa.

„Viem, niečo podobné máš predsa na vizitke.“

„Ty si krava, vôbec tam také nič nemám.“

„Nie? Počkaj, aké logo ti to tam svieti? Nie náhodou, že si všetkého schopná?“ Rýpala ďalej Jana.

„Sprostá, také tam vôbec nemám. Stojí tam, že som schopná predať všetko. Chápeš, akože humorne popísané, že každú nehnuteľnosť rýchlo predám. A nesmej sa mi, vieš čo mi to dalo práce niečo schopné tam naformulovať?“ Naoko urazene povedala Táňa. „Musím si odskočiť, počkaj ma tu.“ Odbehla a nechala Janu samú so svojimi dotieravými myšlienkami.

Čo bude ďalej? Urobila som správne? Nie som už trochu pristará zavesiť si na krk ďalšieho darmožráča? Preboha, čo keď mala moja mama pravdu??!! Mala?!

 

 

Súvisiaca diskusia (0) Pridajte reakciu »

  • Buďte prvý, ktorý pridá reakciu na článok

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Nové na blogu

NAJ články v blogu

Blog kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30

Články podľa abecedy

Blogeri podľa abecedy