zavrieť
Nahlásiť článok

Skutočne neskutočný rok

25.02.2013 fanuska
  • Hodnotenie: 5
    [hodnoťte kliknutím]
  • Prečítané: 6061x
  • Diskusia: 4

Ak môžem hovoriť o prevrate v živote členov našej rodiny, budem určite hovoriť o uplynulých dvanástich mesiacoch. Dnes presne pred rokom  prišla na svet malá Ema netušiac, čo svojím príchodom spôsobí. Radosť a všetko naruby.

Nikdy som neuvažovala nad dieťaťom. Vždy som si myslela, že skôr ako dieťa, budem mať aj troch psov. Nemyslela som si, že príde čas, kedy po tom malom stvorení zatúžim celým svojím bytím. Avšak stalo sa a tak prišla na svet naša princezná. Jej príchod sprevádzal strach a obavy. Ak to môžem zhodnotiť, prvý štvrťrok sa niesol v znamení neistoty.  Prvé tri mesiace boli o strese a zvykaní si. Trpkom zvykaní. Bábo si žiadalo enormne veľa úsilia a pozornosti. Možno viac ako sme čakali. S manželom sme striedali denno-nočné zmeny. Ale o tom teraz nechcem. Chcem písať o úžasných zmenách, ktoré so sebou Ema priniesla. Dá sa povedať, že posunula členov celej rodiny do ďalšieho levelu. Z našich rodičov spravila prarodičov. Nie hocijakých, ale najpyšnejších na svete. Bratom udelila hodnosť strýkov a babkám prababky.

Mne dala najkrajší titul – mama a manželovi – otec. Spravila z nás iných ľudí. S novou pozíciou totiž prichádzajú aj nové povinnosti a my sme naskočili do idúceho vlaku v plnej rýchlosti. Som spokojná a veľmi chcem ostať na materskej čo najdlhšie, aj keď na mňa biele steny nášho bytu občas padajú a pučia ma k zemi. Niekedy mám pocit, že sa viac nenadýchnem a všetko, čím som kedysi bola, pochovajú pod výlučný status mamy. Plus ženy v domácnosti. Nepopieram, že som mala zo začiatku obrovský problém s faktom, že môj život už nie je len o mne. Respektíve minimálne prvý rok nebude vôbec o mne. Všetko sa točilo okolo cvrčka a jej potrieb. Nesťažujem si, milujem ju nadovšetko, ale aj to bola zmena, s ktorou sa bolo treba vyrovnať. Nepríde to automaticky. Ak bol predtým človek celý život zvyknutý, že jeho ponímanie života je len o ňom, chvíľu mu trvá, kým si zvykne na opak. Nechcem, aby to znelo sebecky, len je to vnútri. Skrátka môj sebecký malý svet vnútri mňa dostal parťáka a potreboval tiež čas, kým si zoberie svojich päť švestiek a posunie sa na svoju polovičku, aby uvoľnil polovicu skrinky novému spolubývajúcemu. Avšak aj to sme zvládli.

Vzťahy naokolo dostali taktiež zabrať. Slabšie nitky popraskali a preskúšala sa sila priateľstiev. Nikoho neosočujem, o tom je skrátka kolobeh života. Priateľov si hľadáme podľa aktuálnej životnej situácie. Viem, že nemôžem očakávať od slobodných ľudí, aby ich zrazu začal zaujímať svet plienok. Jasné, že na druhú stranu mňa to ťahá skôr k ľuďom, ktorí buď majú vlastné deti, alebo sa začali orientovať viac na rodinu. Myslím si, že ide o prirodzený výber. Možno raz sa naše cesty so starými známymi opäť stretnú.

Naše priam idylické manželské spolužitie hádam nikdy predtým neskúsilo toľko hádok ako teraz. Vôbec tým ale nenarážam na malú Emu. Hovorím o skúške materskou dovolenkou. Ani neviem, kde sa vo mne vzalo toľko úplne zbytočných emócií a koľkokrát neverím vlastným ušiam, čo všetko dokážem vyčítať môjmu dobrému a pracujúcemu manželovi. Takmer vždy, keď sa spätne zamyslím nad výčitkami smerujúcimi k nemu, musím sa pousmiať nad ich absurdnosťou. Nepamätám si, kedy som riešila toľko zbytočností naberajúcich medzi štyrmi stenami obrovskej vážnosti. Prisudzujem to však málo vyťaženému mozgu na materskej dovolenke. Ešteže mám tak chápavú polovičku.

Musím povedať, že naša malá veľká učiteľka ma naučila veľa nového. Jeden by si pomyslel, že ide o úplne primárne záležitosti. Napríklad prijať pomoc, keď sa núka. Nedržať tú pyšnú bradu privysoko, ale občas sa skloniť a priznať sám pred sebou, že aj keď by som to zvládla sama, menej strát zabezpečí prijatá pomoc zvonka. Treba si občas zvážiť, či je zakaždým nutné svojhlavo ukazovať vlastnú nezávislosť a schopnosť ísť hlavou proti múru, alebo radšej ustúpiť, oddýchnuť si a prijať ponúkanú pomocnú ruku. V konečnom dôsledku to môže znamenať ísť sám proti sebe a v noci hrbiac sa pri postieľke plačúceho dieťaťa sama so svojou hrdosťou vytrasená po x prebdených nociach by som mohla nadávať zasa len sama na seba a svoju tvrdohlavosť. Aj to som ale musela najskôr okúsiť na vlastnej koži, než som pochopila. Tiež mi koľkokrát napadne, ako hlboko treba občas skloniť klobúk až na zem pred vlastnou matkou, ktorá zvládla starostlivosť o mňa a môjho brata. Že deti vždy boli aj budú podobne uplakané, vymýšľajúce a neposedné ako kedysi mi je teraz úplne jasné.

Avšak nemenila by som. Nemenila by som za nič na svete. Som šťastná v úlohe mamy a aj keď prídu chvíľky, kedy neviem kam ďalej, verím, že netreba nič ľutovať. Prvý rok života našej Emy bol ťažko poučný nielen pre mňa ale aj pre manžela a vlastne celé naše okolie, ale o tom je hádam život. Prináša so sebou všeličo dobré aj zlé a je naozaj na nás, ako si čo preberieme a chopíme sa toho.

Krásny deň Emkiných prvých narodenín prajem všetkým!

 

Prihlasovanie

Zabudli ste heslo

Zaregistrujte sa a vstúpte do sveta Mama a ja!
Registrácia

Nové na blogu

NAJ články v blogu

Blog kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Články podľa abecedy

Blogeri podľa abecedy