To je moje!

Nedávno nás navštívili priatelia s malým trojročným chlapčekom. Sedeli sme na záhrade príjemne naladení a tešili sa na spoločné rozprávanie. Dlho sme sa nevideli,  zážitkov sa nahromadilo, chcelo to len čas a miesto, podeliť sa o ne. Doniesla som všetky možné hračky, od šmykľavky až po Barbie, v snahe zaujať naše ratolesti a dopriať chvíle pokoja aj nám dospelým.

Samozrejme, klebetenie zakrátko ukončil krik našich detičiek. Nastal konkurenčný boj medzi mojou dvojročnou dcérkou a jej o rok starším kamarátom. Väčší súrodenci si ich nevšímali, pekne sa spolu hrali, dokonca si vystačili bez hračiek. Snažili sa zapojiť aj najmenších. Tí však mali dôležitejšiu robotu. Práve sa trhali o trojkolku. Dcérka ako domáca, vďaka svojmu nižšiemu veku a silnejším hlasivkám,  z toho vyšla víťazoslávne. Spokojne si hovela na sedadle svojho bicyklíka. Samozrejme, voziť sa na ňom odmietala, stačil fakt, že ho vlastnila.

Jej kamarát uľútostene fňukal, a tak vrámci udržania dobrých vzťahov, manžel pre neho vytiahol malú kolobežku. To už dcérka vyrazila rýchlosťou blesku a uchmatla mu ju spred nosa. Pre istotu za sebou vliekla aj trojkolku...Opakovalo sa to pri každej novej hračke. Po hodine prehovárania mu pár vecí predsa len prepustila. Trojkolky sa však nevzdala. Svojimi malými rúčkami ju pevne stískala.

Staršia dcérka zabavila nášho nového kamaráta. Trochu mi bolo ľúto, že to naše malé dieťa len sedí na bicykli a pozoruje ich, no na druhej strane som bola vďačná za trochu ticha. Terezka ich sledovala, občas sa usmiala. ,,Keď sa osmelí, určite za nimi príde. Predsa len, nepozná ho.“ bránila som ju.

Prešla pol hodina a Terezka sa nezapájala. Nešlo mi to do hlavy. Máva strach z cudzích ľudí, ale s deťmi si vždy rozumela. "Terezka, nechceš cikať?“ spýtala som sa pre kontrolu. Prikývla, ale sedela ďalej. Musela som ju stiahnuť z kolobežky. Naveľa pristala so slovami: ,,Mami, schovaj ju, dobre?“ A vtedy mi to došlo. Nehanbila sa! Nechcela sa podeliť. Poviem vám, bolo mi všelijako. Na jednej strane mi krivilo ústa pri spomienke, ako dlho by  tam vydržala, na druhej ma chytali obavy, či to príliš nepreháňa. Som rada, že si vytvára svoju osobnosť, presadzuje si svoje, ale...

Terezka má novú kamarátku - susedu.  Keď sa ráno zobudí, víta ma so slovami: ,,Kde je Marienka?“ Stretávajú sa pri plote, džavotajú si tou svojou hatlaninou aj hodinu. Jedna druhej ukazujú svoje poklady. Akonáhle sa stretnú na spoločnej pôde, všetko sa mení. Krik striedajúci sa s plačom, občas slabý ,,buchnáčik“. Priateľstvo sa končí, nastáva vojna o hračky. Slovo spoločné nepoznajú. Existuje len ,,To je moje“. Až so stratou hračiek sa obnovuje ich priateľstvo.

Včera zobrala staršej dcérke knižku. Za nič na svete ju nechcela vrátiť. Ľahla si do postele, a tak silno stískala svoju korisť, až zaspala.

A to som ešte neopísala bežné situácie v obchode. Niekedy mi naskakuje husia koža, inokedy farba na líca. Snažím sa s ňou všetko prekonzultovať, vyvarovať sa kritickým situáciám, zaujať ju niečím novým, no občas som v koncoch. Utešuje ma len fakt, že podobné veci zažívajú aj iné mamičky, a že to nepotrvá večne.