Z denníka "samomamy"

Ako Vesna nepapká

Človek má jednu tvár, a predsa množstvo podôb. Zobúdzame sa pokrčení a strapatí a robíme „opičky“ na naše deti. V práci s pochopením vypočujeme kolegu, ktorému žena ušla s mladým uchom z marketingového a vzápätí profesionálne, s riadnou dávkou vážnosti a asertivity predkladáme klientovi návrh riešenia jeho projektu... Ešte nebol ani obed a už sme vystriedali zo štyri podoby.

Ja som tiež len človek. Niekedy mnou šijú protiklady – som otvorený introvert, mama i dieťa, veselá i v slzách, uletená aj strojená... Niekedy sa vznášam šťastím, ale musím sa ovládať a neceriť v práci na klienta zuby v úsmeve od ucha k uchu, aby si nemyslel, že ho idem zožrať. Mojimi montérkami sú sukňa a lodičky. Keď idem na pracovné stretnutie, zhodím kapsáče a tenisky a tvárim sa „dospelo“. Sú dni, kedy mám chuť zahrabať sa pod deku a ani nevyliezť, nikoho nevidieť a nepočuť, ale vstanem a som tu pre ľudí, ktorí ma potrebujú. Niekedy mám stiahnutý žalúdok a hrču v hrdle, ale utriem slzy a s úsmevom číslo 17 vojdem do izby. Úsmev mi opätuje moje slniečko... a hrča zmizne.

Som slobodnou mamičkou a aj keď som mala o rodinnom živote úplne iné predstavy, som veľmi šťastná. Mám krásnu zdravú dcérku, ktorú ľúbim nadovšetko na svete. To však neznamená, že nemáme aj ťažšie dni. Poviete si, kto nemá... to treba brať s nadhľadom. Nooo, na niektoré veci by bodol nadhľad minimálne zo stratosféry. Vtedy si sadnem, zhlboka sa nadýchnem a pripomeniem si, čo je naozaj dôležité. Vesna a ja.

Vesna je takmer bezproblémové dieťa. Je veselá, hravá, zvedavá a komunikatívna. Zbytočne veľa neplače, aj keď nám začína prvé obdobie vzdoru a sebapresadzovania, vždy sa vieme dohodnúť. Jediná vec, ktorú mi z času načas, ale o to výdatnejšie sabotuje, je papanie.
V tomto je Vesna jednoznačne po mne. Nepapá. Moja mama vraví, že odkedy majú mňa, otec má dlhší jazyk.  Tiež som nechcela jesť. Otec na mňa pri jedle robil „opičky“, vyplazoval na mňa jazyk, a keď som sa smiala, mama mi pohotovo pchala do úst jedno sústo za druhým. Na Vesnu toto nefunguje. Raz darmo, rastie nám prešpekulovaná generácia. Takže skúšam všetko možné i nemožné:

Pokusy s lietadielkami...
Klasika. Na lyžičku naberiem primerané množstvo jedla... a „vrrrrrrrm vrrrrrrrm letííí lietadielko vrrrrrm a otvoríme ústočká hááááám...“ Vesna zanovito vrtí hlavou a smeje sa. O chvíľu sa už vrtí Vesna celá a ručičkami šermuje pred ústočkami, aby nepriateľské lietadlo ani len nenapadlo zhodiť náklad tam, kam patrí... Vačšinou skončí niekde na mojich nohaviciach.

Za mamičku...
Na toto sme ešte asi nedospeli, ale človek skúša, čo sa dá. „Ták, pekne spapáme polievočku... za mamičku...“ Vesna otvára ústa a spapá polievočku. Srdce mi poskočí sťaby Sergej Bubka. Papáme za sloníka, za babku, za dedka a Buddyho. Neuveriteľné. Päť lyžičiek! Tak ešte jednu za Radku... „No ták, papaj pekne za Radku, ham,“ nabádam papkáča. Ale ani za svet. Ako len môže vedieť, že Radka zase skúša diétu?

Spolustolovníci...
Dieťa potrebuje dobrý príklad. Nuž, zasadáme za stôl spoločne. Snažím sa jesť to, čo ona. Až na mäsko sa mi to celkom darí. Idem žiarivým príkladom a ostentatívne si vychutnávam zeleninku, aj ryžu. Vesna ma pozoruje, občas spapá mrkvičku alebo brokolicu a smeje sa. Opakom lyžičky si naberá ryžu, no kým ňou urobí oblúčik až k ústam, je na nej len pár zrniečok. Vzápätí načahuje lyžičku ku mne, chce ma kŕmiť. Urobím akože ham. Vesna kŕmi všetkých okolo seba – Danku, Buddyho, babku, kamaráta Peťa... všetkých okolo seba, len seba nie. Došlo aj na kuriatko. V poslednom čase má rada len stehienko a musí byť na kosti. Obhrýza ho, tu a tam niečo zje. Hopla! Väčší kúsok však vypľúva a hádže na zem. Po chvíľke sa moje dieťatko mení na šteniatko a obhrýza len kostičku. Beriem jej ju a vymieňam za mäsko. Vesna protestuje a jediným šikovným chmatom mi ho vyrazí z ruky. A zase sme „dojedli“.

V prírode...
Von chodíme skoro stále. Na rozdiel od iných mamín, ktoré dieťa nakŕmia doma a potom idú do parku, ja pred odchodom balím niekoľko chodov v nádeji, že sa na čerstvom vzduchu niečo ujme. Keď vyberiem Vesnu z kočíka, preklopí sa na stranu, kde visí taška. Čakám na vhodnú chvíľu, kedy začne jesť iné dieťa alebo príde nejaký psíčkar. Vesna má veľmi rada havov. Treba ju zaujať, nech si ani neuvedomí, že papá. No ale takého hava ešte nevymysleli, aby si nevšimla, že jej ponúkam polievočku. Presne takú, akej ešte pred pár týždňami „zmastila“ za plnú misku. Neuspela som ani s mäskom, ani s jogurtom. Skúsim ju namotať na banánik. Chvíľu si z neho odhrýza, ale vzápätí si uvedomuje, že je to super mazľavé niečo, s čím sa dá poťapkať madlo na kočíku. Žúúúúžo.

S rozprávkou...
Kedysi som sa zaprisahávala, že moje dieťa pri telke nikdy jesť nebude. Nuž... niekedy sa nedá inak. Keď všetky metódy zlyhávajú, prichádzajú na rad núdzové riešenia. Ako na potvoru si Vesna vybrala Toma a Jerryho. Po rokoch som si opäť uvedomila aké sú niektoré scénky brutálne. Snažíme sa vyberať také, čo najmenej pripomínajú Itchy and Scratchy show. Neskôr prechádzame na Madagaskar. Keď už som si začínala niektoré dialógy preriekavať pred spaním, omrzela ju aj táto rozprávka a iné nezabodovali. Fosa hladná, fosa žrať... ale Vesna papať ani za ten svet.

Osamote...
Rafinovane naaranžujem detskú stoličku do izby, usadím do nej svojho hladoša a odchádzam akože do kuchyne. Vesna sa chvíľu tvári, že ani netuší, prečo som ju tam posadila. Sledujem ju z chodby, ani nedýcham. Do prštekov, sťaby pinzety, berie strúčik fazuľky a s noblesou ho púšta na dlážku. Mrkvička, zemiak, mäsko... Začínam vážne uvažovať nad kúpou psa. Ďalšia „pinzetka“ s mrkvičkou však mieri k ústočkám. Jupí. Zisťujem, že zemiaky jej neučarovali, tie skončili pod stoličkou všetky. Ale kúsok mäska a zeleninka sú v brušku. Aspoň niečo.

Boli však aj dni, kedy nezaberali žiadne finty a okrem mliečka sme toho veľa nevybojovali. A tak som minule stála na chodbe a pristihla som sa, ako sa usmievam šťastná, že Vesna zjedla pár lyžičiek kaše. Omietnutá ňou bola takmer celá izba, ale stálo to za to. Keď sa nechce nechať kŕmiť (ja sám, ja sám!), musím ju nechať jesť samu aj za cenu ohromného neporiadku. Ale buď som blázon, alebo sa mi riadne posunula latka poriadkumilovnosti. Nech je to jedlo aj na strope, hlavne, že vyhráme boj o pár lyžičiek jedla.

Bon apetit!