Desať dní, desať nocí

Máj 1983

Už dávno nebolo takéto krásne počasie. Je máj, vraj lásky čas. Ako pre koho. Niektorí majú máj celý rok. Niektorí – je ich málo – aj celý život. Ktovie, od čoho to závisí. Najviac asi od nás, od ľudí. Alebo od niečoho, čomu sa hovorí osud?

O pár dní mám ísť na materskú. Prvú v živote, veď čakám svoje – naše – prvé dieťa. Chcela by som dievčatko. Rada šijem, pletiem, vyšívam, takže dcérka by bola oblečená od hlavy po päty do mojich výrobkov. Kedysi na strednej škole som  dokonca plietla minisukne. Zopár som zhotovila aj pre kamarátky, keď ma veľmi prosíkali. Viem si predstaviť veľkosť pre miminko. Veď to musím ušiť a upliesť len tak, ľavou zadnou, za pár hodín.

Posledné dni sa necítim práve najlepšie. Zle spím, stále sa budím, nie som vo svojej koži. Vraj to je normálne, hovorí manžel, povolaním gynekológ. Chodím však k inému, jeho kolegovi, v tej istej nemocnici. Je to zvyk, lekári sa nemajú starať o svoje zákonité. Môj sa stará, tak normálne, doplnkovo, manželsky. Každú chvíľu ho bombardujem rôznymi otázkami. Prečítala som takmer celú knihu o matke a dieťati, ale stále sa necítim dostatočne  informovaná a zorientovaná. Prebehla som aj kúsok učebnice gynekológie, no radšej som ju odložila. Človek by neveril, čo všetko sa môže stať. A aké deti sa dokážu narodiť... hrôza, lepšie nevedieť.

Už som na oficiálnej materskej. Skrine sa plnia detskými vecičkami. Väčšinu mám od sestry, po jej synovi. Všetko sa perie, žehlí, odkladá do osobitných poličiek. Len kočík ešte nemáme, podľa povery a akýchsi nepísaných pravidiel sa kupuje až po narodení dieťaťa. Rodina ponúka viacero druhov, ale ja odmietam. Veď aspoň prvé dieťa nech má kočík úplne nový. Aj postieľku. Taktiež hračky, vrátane bicykla, kolobežky alebo trojkolky.

Dnes mi je opäť akosi čudne. Smutno. Hormóny teda nie sú ktoviečo, robia s nami poriadny kolotoč. Estrogén, progesterón, testosterón, kto sa má v nich vyznať. Lekári - veď na čo iné by tu boli ? My ich len počúvame a poslúchame. Vyzliekame sa, vyliezame na kozu, aj s veľkým bruchom, potom z nej pomaly zliezame... Čo sa dá robiť, inak to nejde. Ktovie, ako by ľudstvo prežívalo, keby sa o potomstvo mali starať muži. Už si ich viem predstaviť, ako sa takí bruchatí štverajú  na kozu. Viac ako jedno dieťa by určite nevynosili, ak vôbec. Jediné, na čo by sa snáď tešili, by mohli byť jemné ruky nejakej gynekologičky. A na tie odporné, studené kovové páky by isto chceli čo najskôr zabudnúť. Tak ako my, príslušníčky ženského rodu, či už slobodné, vydaté alebo rozvedené.

Dieťatko vo mne sa nejako málo hýbe. Aj včera doobeda, ale potom sa všetko upravilo. Počkám na manžela, kým sa vráti z práce. Pohybov je fakt menej, začínam byť vyplašená. Manžel ma berie do nemocnice, pre istotu. Vyšetrenie dopadlo výborne, všetko je v poriadku. Pohyby cítim, a tak zaspávam plná myšlienok na nové rozostavenie nábytku. Dáme sa do práce   snáď už tento víkend. Príde nám pomôcť sestra, ktorá býva na internáte. Bude to pre ňu dobrý relax na nervy, pretože finišuje s vysokou školou.

Je ráno, niečo pred šiestou. Všade ticho, kľud. Nejaký ...čudný. Kľud je aj v mojom veľkom tehotnom bruchu. Čakám, kedy sa v ňom niečo pohne, teda naše dieťa. Nič, stále nič. Čakám ďalej, pre istotu si brucho trochu postláčam. Zase nič. Čakám ďalej. Nič, hluché nič. Nič necítim. Necítim žiadne pohyby, nič sa vo mne nehýbe, snáď iba nervy. Počujem len tlkot vlastného srdca. Ktovie, či to maličké srdiečko vlastne žije?????!!! – Budím manžela, neviem ako a kedy sme sa poobliekali, naštartovali auto a letíme do nemocnice.

Necíti pohyby, necíti pohyby! – Ozýva sa hlas nejakého lekára. Už je tu aj môj ošetrujúci. Ihneď na ultrazvuk ! Okuliare mu padajú na nos, monitor bliká, svetielkuje. - Ja nič necítim, on nič nevidí. Respektíve vidí, na rozdiel odomňa. – Noooo ... skúsime ešte raz, z tejto strany. .... Manžel ani nedýcha, je v šoku. Ja takisto. – Nevidím žiadnu akciu srdca, skúsime ešte raz ! A ešte raz... - Mne sa sníva. Toto nemôže byť realita. Žiadne ozvy, žiadna akcia, žiadne dieťa. – Exitus, fetus mortus.

Preložia mi to do slovenčiny, aj keď tuším, čo  latinské slová znamenajú. Neverím, neverím, neverím ... Toto musí byť sen, jeden zlý sen... toto nie je pravda, nieeeeeeee!!! - Toto nie som ja, toto nemôže byť pravda...Už viem, ako chutí šok. Ako výstrel do hlavy. Mali by ste byť mŕtvi, ale vy žijete. Aj s dierou a guľkou v hlave. Nič nevnímate. Nič necítite. A keď precitnete, cítite len strašnú bolesť. Takú strašnú, že sa opäť poberiete do šoku. Tam je lepšie. Ticho. Pokoj. Nič nie je počuť. Ani vidieť. Ani cítiť. Je tam najlepšie. Nie je tam totiž nič. - Vlastne niečo hej – jedno veľké NIČ!!!

Na izbe s tehotnými je asi päť postelí, aj s tou mojou. Manžel priniesol prezuvky, župan, toaletné potreby, knihu, časopisy. Veď čo tu budem robiť ? Okrem jedenia, umývania, sprchovania, ležania, čakania na vizity a prechádzania po chodbe ? Rozmýšľam, či som vlastne tehotná alebo už nie. Som medzi tehotnými ženami, takže sem asi patrím. Aj teraz poobede som bola na ultrazvuku. Vraj či sa nestal nejaký zázrak. Či tam nebudú ozvy. Nejako mi je všetko fuk. Aj tak viem výsledok. Som tehotná s mŕtvym dieťaťom. Ktovie, čo to je. – Ktovie, čo to bolo. Dievča ? Veľmi som si ho priala. Chlapec ? Aj ten mohol byť. Malý nezbedník, naháňal by sa za loptou ako všetci správni chalani. Už mi to je fuk...

Nerátam dni, ani noci. Stále mám v žile infúziu. Tečú do mňa samé hormóny a iné látky na vyvolanie pôrodu. Ten normálny mal byť o tri týždne. Aká náhoda – moja kamarátka i obidve švagriné čakali bábätká spolu so mnou. Ony ešte čakajú.

Som tu tretí deň. Tvárim sa ako normálne tehotná. Žiadny plač, žiadne náreky.  Len lekári na mňa  akosi zabúdajú. Vôbec mi na brucho neprikladajú ten lievik, pomocou ktorého počúvajú ozvy. Už ma nevolajú ani na ultrazvuk. Ani na kozu. Fajn – nemusím sa na ňu stále štverať tak ako druhé baby. Sú celkom príjemné. Všetko vedia, nie sú hlúpe. Rozprávam sa s nimi, niekedy aj žartujeme. Čo už narobím, keď všetko je preč... Tak strašne preč...Najhoršie sú noci. Dávajú mi nejaké lieky na upokojenie, ale ja ich vyhadzujem do záchoda. Načo si budem zaťažovať pečeň. Spánok je o ničom, neviem, či spím a či bdiem. Občas pochybujem, či sa TO naozaj stalo. Či sa mi fakt nesníva...

Stále som tehotná. S mŕtvym dieťaťom. Dnes prišiel taký milý starší lekár a priniesol mi štyri tabletky chinínu. Mám ich brať po polhodine. OK, zoberiem, aj desať. Len nech už je všetko za mnou. Pri pôrode nemienim vrieskať alebo stvárať iné hlúposti. Načo. Veď to nemá zmysel. Zmysel to nemá ani inokedy, keď sa rodia živé deti. Manžel mi niekedy niečo  povie. O tom, aké sú mnohé baby nezodpovedné, ako vrieskajú a nespolupracujú s lekárom. Musia im dohovárať, prehovárať, nech milostivo tlačia, keď majú. A ony revú ako zmyslov zbavené. Namiesto toho, aby poriadne dýchali, aj za to malé stvorenie, ktoré má onedlho prísť na svet.

Rodina je v šoku. Nechcem, aby teraz vôbec niekto za mnou chodil. Až keď bude PO. Po Dni D. Ktovie, kedy ten D - DAY vlastne bude. – Pýtam sa manžela, ako to zistím. Vraj ma bude v pravidelných intervaloch bolieť brucho, budem mať stále sa opakujúce a silnejúce sťahy. Tak na ne čakám.

Prechádzam sa po chodbe. Nejako ma pobolieva v chrbte. Asi som pridlho ležala. Vraj TO budeme musieť normálne pochovať. Nie je to potrat, ale pôrod dieťaťa. A tie sa pochovávajú. Chudák manžel, začína teda pohreb vybavovať. Človek by neveril, čo všetko k tomu treba. Všade zúri socializmus, ale my sme sa rozhodli – aj s našou rodinou – pre cirkevný. Veď to malé si zaslúži odísť z tohto sveta  do jeho detského raja akosi ináč, nie obyčajne... Ja síce na raj neverím, ale teraz súhlasím. Radšej na to nebudem myslieť, veď ešte ho mám, ešte je vo mne...Bolesti chrbta sa stupňujú. Už sú viac - menej pravidelné. Občas idem do izby a ľahnem si. Potom si masírujem chrbticu, hlavne tú časť v krížoch. Že by sa už blížila tá hodina H?

Premýšľam, čo vlastne som. Matka? Nematka? Čo si budem písať do dotazníkov? – Dieťa – O? Alebo : dieťa 1 – mŕtve? Kto mi toto všetko vysvetlí? Vie vôbec niekto odpoveď? ...Čo som – mať, či nemať? ... Spýtam sa  Hemingwaya? – Somár jeden, odstrelil sa vlastnou  puškou. Písal nádherné romány a poviedky! Kde je ten jeho starec s tým jeho morom... Chudák Hemingway, neurobil dobre. Aj Santiago bojoval až do konca. Nič nechytil, ale ráno znova vliezol do člna a išiel tie ryby loviť! Ďalší deň to isté...Netreba sa vzdávať... Ani ja sa nevzdám. Toto dieťa porodím a potom si urobíme nové, teda ďalšie. Veď sme mladí. – Bolesti sú takmer neznesiteľné. Viem však ako na ne. Masáž. Chvíľu je dobre, potom nasleduje príšerná bolesť, opäť masáž ... tak dokola.  - Zotmelo sa, pomaly budú nosiť večeru. Lenže ja sa cítim akosi čudne. Bolesti prestali, ale všetko vo mne sa presúva kamsi dolu. Panebože, veď ja porodím tu na izbe! Z posledných síl sa nejako dostávam  k sestričke. Ihneď privolá službukonajúceho lekára. Prinášajú nosidlá a o chvíľu som v takej zvláštnej miestnosti, v ktorej sa robia zákroky a rodia mŕtve deti. Aj potrácajú, ak sú menšie. Neviem presne, do ktorého týždňa ide o potrat a kedy už o pôrod. Je mi to jedno, pretože všetko sa zo mňa tlačí von. Lekár ma brzdí, nemám ešte nič robiť. Zvláštne, necítim žiadnu bolesť. Stačí jeden silný nádych, poriadne potlačiť – a je po všetkom... Po našich snoch, po našom dieťati. Lekár konštatuje, že to je – bolo - dievča...Potom váha, dĺžka ... Ostatné nevnímam, nič ma nezaujíma. Konečne je za tým. Lekár mi povedal aj príčinou  úmrtia. Pupočná šnúra dvakrát otočená okolo krku. Nejako sa dotiahla tak silno, až sa dieťa v podstate zadusilo. Vraj sa to stáva, občas...Prečo práve mne nevie nikto. Veď som nemala žiadne problémy ani príznaky.

Dcérku som vôbec nevidela. V takýchto prípadoch sa rodičkám deti neukazujú. To je dobre. Ktovie, čo by som robila, keby som jej mŕtvolku videla na vlastné oči. Stačilo mi prelistovať obrázky v učebnici. Nič moc. 

Už som na gynekologickom oddelení. Nie na izbe pre šestonedieľky. Mám však podobné ťažkosti. Bolesti, keď sa maternica dáva do svojej pôvodnej polohy a podoby. Problémy s chôdzou, aj keď nie veľké. A problémy s laktáciou. Tú musia totiž zastaviť. Silno mi obviažu  hrudník akousi pevnou látkou, ledva dýcham. A zase infúzia, injekcie, hormóny. Dúfam, že sa v mojom tele nezbláznia. Raz také, potom onaké. Hlavne, že zaberajú. O dva dni som takmer fit. Mlieko sa netvorí, žiadne nenormálne krvácanie nenastalo, takže zajtra môžem odísť domov.

Nerátam dni, nerátam noci. Tuším som tu týždeň. O tri dni bude pohreb. Už máme aj úmrtný list. Je v ňom len jeden dátum : 27. 05. 1983 – 27.05. 1983. Meno : Zuzana Divékyová. - Telíčko putovalo na pitvu na patológiu. Urobia to veľmi rýchlo, veď sa na ňom až tak nenarobia, nenarežú, bolo maličké, novorodenecké.

Cestou domov premýšľam, čo všetko sa dá za taký týždeň stihnúť. Respektíve za desať dní a desať nocí. Porodiť aj pochovať dieťa. Podobné situácie prežívajú aj iní ľudia, viem, ale každý človek vidí svoju bolesť ako najväčšiu. Aké to však musí byť hrozné, keď človek pochová napríklad veľké dieťa. Rástlo mu pred očami, tešilo sa, robilo všetkým radosť... Niekomu zomrú aj dve deti, niekomu zomrie celá rodina, a on zostane sám. Asi je to osud. Niečo, čo je kdesi vo vesmíre napísané kozmickým písmom, ktoré sa nedá ničím zmazať. Ani prepísať.

Všetky detské vecičky sa zakrývajú, odkladajú do škatúľ a ukladajú na nové police, na tie najvrchnejšie. Kedy ich asi vybalíme ? ...Teraz mám dokonca právny nárok na polovicu materskej dovolenky. Vyberiem si ju, má trvať tri mesiace. Chcem sa dať do poriadku, psychicky aj fyzicky. Musím schudnúť, aby som sa vmestila do pôvodného oblečenia. Mám nárok aj na príspevok k narodeniu dieťaťa. Ten nevyberiem. Nech peniaze pošlú inam, ja ich nechcem...

Dnes ideme na pohreb. Všetko je zaistené, aj hudba. Teda tá z kazety či platne. Manžel vybral Snenie od R. Schumanna. Bolo v ponukovom zozname melódií, ktoré sa používajú  na podobné príležitosti. Zhromažďujeme sa v takej zvláštnej miestnosti, vyzerá ako malá kaplnka. Sme na cintoríne v Lamači. Všetci plačú, celá rodina. Pred nami, úplne vpredu, vidím truhličku ako pre zajka. Malinká, zakrytá bielym flórom. - ... Mne sa asi sníva... Toto je ten D – DAY!!! ... Všetko doteraz bolo NIČ ... toto je hrozné... tá hudba - jemná, clivá, melodická ... toto je peklo, toto je sen...Až teraz plačem, tak naozaj, nahlas. Až teraz si uvedomujem, že už nemám dieťa, odchádza tam, odkiaľ niet návratu... nikdy ... pre nikoho... Toto je peklo na zemi, nech mi nehovoria o vojnách! Toto je vojna v mieri!!! – Slová kňaza sú krásne, upokojujúce. Ale iba dovtedy, kým sa  v závese neotvorí akási diera a truhlička v nej zmizne akoby šibnutím čarovného prútika. – Je po všetkom, je dobojované. Bez výhry, ak sa za výhru nepovažuje zdravý rozum, ktorý nám zostal. Ináč je to peklo... peklo na zemi...nikomu ho neprajem...

O pár dní prišla za mnou kamarátka, ktorá čaká bábo začiatkom júna. O ničom nevie, nikomu som nič nepovedala. Dorútila sa autom, sama šoférovala, neviem, ako sa vôbec s takým bruchom spratala pod volant. Pohľad na mňa jej takmer vyvolal predčasný ( vlastne už riadny)pôrod. Bol to šok, aj keď ona je silný človek. Hovorím o svojich plánoch, o práci, do ktorej sa po troch mesiacoch vrátim. Možno si urobíme nejakú menšiu dovolenku, tu na Slovensku. Veď uvidíme.

Celé tri mesiace som preplakala. Hlavne zo začiatku. Knihy o matke a dieťati som odhodila, aj gynekológiu. Nechcem ju nikdy viac čítať ani si v nej pozerať obrázky. Chodím von, niekedy na kúpalisko... S manželom do kina, na prechádzky...Aj tak sa mi občas stane, že si pripadám ako v sne, ako v nejakom horore. Fakt sa TO stalo? Je to pravda ? – Stačí zájsť na cintorín a vidieť tabuľu s menom našej dcérky. Hneď som v obraze. - Stalo sa, v máji 1983. Bol to krásny máj, slnko nádherne svietilo, už sa blížilo leto. Máje som z celého roka mávala najradšej, už od raného detstva. Neviem prečo...

Máj 2008

Ideme Zuzke na hrob zaniesť kvety a zapáliť sviečku. Od jej narodenia uplynulo presne dvadsaťpäť rokov. Syn kladie do vázy obrovskú kyticu bielych klincov. Aj vtedy sme jej dali na truhličku biele klince. Ich počet si presne nepamätám, ale bol párny. Zapálime sviečku a ticho premýšľame. O všeličom. Aké je to príšerné, pochovať svoje dieťa. Ako veľmi sa musia trápiť tí, ktorí pochovali dieťa veľké, dospelé, alebo aj menšie. Akékoľvek. Aké je to hrozné, pochovať všetky deti. Pochovať celú rodinu a zostať na svete. Chodiť na hroby svojim deťom. Stačí aj jednému...