Obeť, kat a záchranca vo vzťahoch a komunikácii

Nedospelosť

Tyran, záchranca a obeť
Prečo hry využívajú výlučne tieto tri úlohy? Pretože práve  tie vychádzajú z našich skúseností zažívaných v detstve. Dieťa totiž pôvodne zaujímalo miesto obete. Práve deti, čisté a nevinné sú totiž pre svoju bezmocnosť odsúdené k závislosti. Nemajú inú voľbu, než sa podriaďovať  autorite rodičov, ktorí k nim bývajú buď príliš zhovievaví, alebo ich naopak príkro odmietajú. Je prirodzené, že sú nešikovné, nezrelé, pretože len teraz nastúpili na dlhú cestu učenia metódou pokusov a omylov. Ako deti postupne rastú, stávajú sa čím ďalej, tým viac aktívnejšie, nezávislejšie a zodpovednejšie za svoje skutky. Majú zodpovednosť za zlé známky, upratanie si izby, kvalitu vzťahov, ktoré udržujú s inými školákmi, za svoju presnosť atď. Ich nedospelosť v podstate ospravedlňuje iba ich vek. V osemnástich rokoch budú úradne zodpovední za svoje činy, aj za to, čo s nimi bude. Ľudia, ktorí sa stávajú do pozície obete sa snažia o udržanie, alebo o znovu dosiahnutie pozície dieťaťa zbaveného zodpovednosti  za svoje konanie, o ktoré sa stará niekto druhý.

Tyrani a záchrancovia si zase medzi sebou rozdeľujú komplementárne aspekty rodičovskej funkcie – na jednej strane sú usmerňujúcim a korigujúcim, súdiacim,  karhajúcim a trestajúcim rodičom, na druhej strane rodičom živiteľom, utešiteľom a ochrancom. Tieto úlohy, ktoré na seba berieme v našich trojuholníkových partiách, kedysi predstavovali reakciu prispôsobenú reálnej situácii. Tyrana jeho okolie pôvodne skutočne týralo a tak sa v ňom so všetkou pravdepodobnosťou nahromadila nevraživosť, túžba po pomste a potreba dávať svoju vlastnú frustráciu zažívať druhým. Záchranca sa musel pravdepodobne najskôr veľmi zaslúžiť o to, aby získal  niekoľko skromných známok uznania a obeť vo svojom živote zažívala dramatické okamihy, ktoré sa na nej podpísali do tej miery, že si ich stopy nesie dodnes. Typické spôsoby správania obete, kata a záchrancu môžu byť v konkrétnej situácii ešte občas užitočné. Avšak človek, ktorý hrá niekoho z trojuholníka, to s nimi preháňa a väčšinou nerozlišuje. Aj keď to robí automaticky a neuvedomelo, možno túto voľbu úlohy považovať za opodstatnenú len na desať percent - na deväťdesiat percent ju totiž využíva na manipuláciu iných.

VPLYV VÝCHOVY

Prvoradý vplyv na dospelosť  alebo budúcu nezrelosť  detí, keď sa stanú dospelými, má pochopiteľne výchova. Ak rodičia nezvládnu svoju rodičovskú funkciu (rodič obeť) alebo prekračujú mantinely tejto úlohy (rodič záchranca alebo rodič tyran), nevyrastajú ich potomkovia v prostredí, ktoré je pre bezstarostné dieťa zdravé a prirodzené.

RODIČ TYRAN

Rodič tyran má na dieťa prehnané požiadavky. Jeho samého o detstvo pripravili a tak musel na seba dozerať vždy a za všetkých okolností sám a niesť zodpovednosť, ktorá bola nad jeho sily. Napríklad musel mať dohľad nad mladšími súrodencami alebo im ísť príkladom svojím správaním, ktorému by sa nedalo nič vyčítať. A to potom bude žiadať aj od svojho dieťaťa. Úzkostlivý perfekcionista, ktorým rodič tyran bezpochyby je, nepriznáva deťom právo na omyl a nešikovnosť a každé odchýlenie od noriem, ktoré si sám stanovil a ktoré sú už sami o sebe prehnané, trestá až príliš prísne. Účelom jeho represívneho správania bude rovnako zaraziť u vlastného dieťaťa všetku radosť a bezstarostnosť, pretože prejavy týchto pocitov neznáša.

RODIČ ZÁCHRANCA

Rodič záchranca toho od dieťaťa priveľmi nežiada. Svoju potrebu byť užitočný si kompenzuje tým, že má až perverznú potrebu sa svojmu „dieťaťu – kráľovi“ zapáčiť a slúžiť mu ako otrok, podporovať u neho zaháľanie, náladovosť a sklon k manipulácii druhých. Zaväzovať šnúrky dieťaťu, keď to vie samé, znamená podnecovať ho k lenivosti a to nemá s láskou nič spoločné, práve naopak.  Avšak rodič záchranca si z toho ťažkú hlavu nerobí. Na jeho obraze dobrého rodiča, ktorý mu vracia jeho neadekvátne zachraňovanie mu záleží viac ako na dlhodobých dôsledkoch takéhoto správania. Preto je veľmi dôležité, aby rodičia nemiešali lásku s prehnane materským správaním.. To je síce v prvých rokoch života dôležité a blahodárne, avšak po siedmom roku života už sa z hľadiska výchovy stáva jedom, namiesto toho aby dieťa viedlo k rozvíjaniu samostatnosti, umelo ho udržuje v pozícii maličkého dieťaťa.

Dovŕšenie siedmeho roku sa považuje za vek rozumového dozrievania. Od tohto veku je možné pozorovať, či má dieťa zo strany rodičov podporu a povolenie stať sa veľkým, alebo mu hrozí, že sa z neho vplyvom rodičovského postoja v budúcnosti stane ľútostivá obeť, ktorej je potrebné pomáhať.

RODIČ OBEŤ

Infantilný rodič, ktorý sa správa ako obeť neschopná riadiť vlastný život, nemá žiadne zábrany prijímať materské správanie zo strany vlastných detí. Keď ku mne prichádzajú na sedenie ľudia, ktorí takéhoto otca alebo matku zažili, navrhnem im, aby si toho veľkého rodiča predstavili, ako si stočený do klbka v ich malej postieľke s ohrádkou dudluje palec alebo ako dvojročné batoľatá s plienkami nesú tohto veľkého rodiča vo svojej malej náruči. Presne to sa totiž odohráva virtuálne a máva to na úrovni štruktúry myslenia dieťaťa rovnako ničivé dôsledky, ako keby to bolo na úrovni telesnej. Stále častejšie sa stávam svedkom scén, keď  deti reagujú rodičovským tónom svojho rodiča, alebo keď ich rodičia reagujú výrazom previnilého dieťaťa a zakaždým som šokovaná tým, ako je pochybné a nezdravé prevrátenie úloh vôbec možné.. Ľudia, ktorí  sa detstve nechali  „vtesnať“ do rodičovskej úlohy, sa potom stávajú veľkými záchrancami a bývajú presvedčení, že lásku druhých môžu získať len vtedy, keď sa pre ne obetujú.

A konečne sa stáva, že v niektorých rodinách sú všetci dospelí zúrivými hráčmi a do nezdravej hry pripomínajúcu trojuholník zaťahujú i deti.. Tie potom budú vychovávané ako príkladom, tak praxou takejto komunikácie. Všetky tri rodičovské úchylky, či už ide o rodiča obeť, kata, alebo záchrancu, majú niečo spoločné – nezdravé spôsoby správania odchyľujúce sa od normálu a nerešpektujú právo detí na detstvo.

Samozrejme v danom okamihu svojho života mali hráči trojuholníka určite reálne dôvody  tieto spôsoby vystupovania prijať, ale v ich vzťahoch dospelého k ostatným dospelým  sa maniere plačúcich detí, rozmaznávajúce materstvo alebo moralizujúce postoje javia ako neprispôsobivé správanie a určite už nie je namieste. Prišiel čas dospieť! Sila, s ktorou sa niektorí ľudia zubami nechtami držia svojej úlohy, intenzita a frekvencia hier sú priamo spojené so stupňom dospelosti a sebaúcty. Čím detinskejšie a menej sebaisto sa ľudia správajú, tým tvrdohlavejšími hráčmi trojuholníka sa stávajú.

 Z knihy Christel Petitcollin: Oběť, kat a zachránce ve vztazích a komunikaci, Portál 2008