Žiarlivosť

„Kto nežiarli, nemiluje.“  versus   „Žiarlivosť zabíja lásku.“

Možno poznáte také dni... neumyté vlasy, ešte cez obed ste boli v pyžame, raňajky si chystáte o druhej popoludní a manžel vám z práce zavolá, že bude opäť meškať. Opäť porada, alebo sedenie so šéfom, šéfkou, príprava meetingu so sekretárkou... sú dni, kedy túto info proste prijmeme a len si vzdychneme, že do večera ťaháme s deťmi samé. Ale sú dni, ktoré možno občas zažijete, kedy po vyslovení mena akejkoľvek osoby nežnejšieho pohlavia vo vás akoby naštartovali sto motorov a spustili lavínu predstáv a zlosti. Na nespravodlivosť, že vy ste doma na všetko sama. Na pocit, že na čo sa má váš muž tešiť, keď tam je obklopený samými ženskými, ktoré nestoja pri sporáku ani desatinu času čo vy, takto mastné vlasy snáď nikdy nemali a make-up zotierajú len pod rúškom tmy, keď idú do postele. Všetky do jednej nosia topánky, aké vám už dávno zapadajú prachom, pretože pri naháňaní vášho pokladu by ste si v nich buď vytkli členok, alebo ich jednoducho zničili. Sukne im siahajú vysoko nad kolená a výstrihy nie sú miniatúrne, aby zakryli prsia, ktoré sa ešte nespamätali z dojčenia...
Občas len tak nadhodíte, vyzvedáte, a chcete zistiť, ako tá či ona vyzerá, aký majú vzťah, či sa znášajú a ako sa znášajú. Ak jednu a tú istu kolegyňu spomenie dvakrát, trikrát, stačí trochu horšia hviezdna konštelácia a pochyby sú na svete. Čo na tom, že pochybujete o mužovi, ktorého milujete. Vás to zožiera.

Mnohé z nás pri tomto aj ostanú. Upokojíme sa, dôverujeme. Sú dni, kedy sme žiarlivé, ale nejdeme do extrémov.

Ja som dnes zažila extrém, ktorý mi celý deň vŕta v hlave. Po asi piatich rokoch mi napísal bývalý kolega. Fajn chlapík. Zažili sme pár konferencií, firemných akcií, obedov, cigariet na balkóne. Už vtedy ženatý, otec krásneho synčeka. Písal, že jeho manželstvo je v troskách. Stáva sa, pomyslela som si, aj keď s ľútosťou. Čítam ďalej, a tam... „neuveríš, ale moja manželka má roky utkvelú predstavu a presvedčenie, že som ju celé naše manželstvo s Tebou podvádzal“...

Sprcha. A poriadna. Nikdy v živote som nebola predmetom manželských hádok. Som zásadový človek, a neberiem deťom otcov ani ženám manželov. Asi som iná, pretože mám viac priateľov, ako priateliek. Jednoducho s chlapmi sa porozprávam lepšie. Ale aby sa niekomu rúcalo manželstvo kvôli mne, toto ma dostalo.

Celý deň rozmýšľam nad tým, kde je tá pomyselná hranica, ktorú už jeho manželka asi prekročila. Ako málo stačí, aby sme znenávideli ženu v blízkosti nášho muža, len preto, že zdieľajú jednu kanceláriu a niekedy spolu absolvujú obed...? Doteraz som bola na druhom brehu, občas žiarlivá a pochybujúca. Dnes sa skutočne hanbím, že som niekedy zapochybovala a žiarlila na niekoho v mužovej blízkosti. Som na mieste „objektu žiarlivosti“ a nie je mi z toho nijak veselo.

Chcela by som mu pomôcť, porozprávať sa s ňou a potvrdiť jej, že odkedy jej muža poznám, viem o ňom len toľko, že je to jeden milujúci otec a manžel. Mne bol vždy „len“ priateľom. Možno, že práve to je to, čo JU bolí. Že sú celé tie roky manželmi, ale zabudli byť aj priateľmi. Mňa by to trápilo tiež. Chcem byť môjmu mužovi všetkým, aj priateľkou... A tak si dávam záväzok, že nezapochybujem. A pri každej inej, si predstavím seba, ako kamarátku svojich kolegov. Nič viac, a nič menej. A bude sa ľahšie dýchať. Vám, mne, aj im. Našim drahým polovičkám...