Liečitelia - áno či nie

Určite sa už každý pohrával s myšlienkou zájsť si niekam k liečiteľovi po radu, či uľaviť svojej ubolenej duši. Každý jeden z nás, ktorému vlastné bytie nie je ľahostajné, niekedy pocíti zúfalstvo a smútok, že mu nik nevie poradiť, nik ho nechápe. Poznáme to všetci. Kopec zhonu, práce, čo všetko musíme ešte stihnúť a zrazu nastane obdobie prázdna.
Doktori zväčša nemajú veľké pochopenie pre podobné úlety. No už kedysi staroveké národy rozprávali, že človeku treba liečiť nielen telo ale aj dušu. Dnes na to akosi zabúdame.
Liečitelia vravia, že choroba prichádza nie ako trest boží, ale skôr napomenutie, či pomoc. Znie to tak zvláštne, však? Skúsme sa zamyslieť. Ako je možné, že v období chrípky jej niektorí odolajú. Alebo v dennodennom živote sa stretávame s tisíckami baktérií, ale niekedy stačí jedna a zlomí nás.  Z vlastnej skúsenosti viem, že vždy keď máme s manželom krízu, prejaví sa to na deťoch. O pár dní ležia s horúčkami. Nespravodlivé? Keď ochorie dospelý človek /hovorím o bežných chorobách/ nahádže do seba množstvo liekov a vitamínov, pofrfle si na nespravodlivosť života a o pár dní pokračuje v rovnakom zhone ako predtým. Keď nám ochorie dieťa, to najvzácnejšie, čo doma máme, spomalíme, začneme rozmýšľať nanovo. Robíme všetko pre to, aby sa malo lepšie, dokonca aj manželov začne spájať strach o ich ratolesť. Všetko zrazu vidíme inak a sme ochotní sľúbiť komukoľvek, že sa polepšíme a už podobné chyby neurobíme. Škoda, že tá ľudská pamäť je taká slabá...
Mám iný príklad.  Nevesta so svokrou sa tajne nenávidia. Dieťatko dostane astmu. Celé roky je na liekoch a po čase sa zázračne vylieči. Pred pár mesiacmi sa zmierili aj jemu blízke dve ženy. Náhoda? Možno... Nechcem tým povedať, že každý kto má astmu, má problémy so svokrou alebo podobne. To by bolo príliš jednoduché. Chcem len, aby sme sa občas zastavili a porozmýšľali nad svojimi chorobami, či nám nemajú čo povedať. Napríklad alergie vraj hovoria o tom, že  sme na nejakú  udalosť, činnosť, stav, alergický. Tráviace ťažkosti hovoria, že niečo nevieme z minulosti ,,stráviť“, alebo studené končatiny o nedostatku radosti zo života /býva to hlavne u starších ľudí/. Určite nie som kompetentná hovoriť o priamych dôsledkoch, pretože ja sama to ešte len pozorujem. Chcem len načrtnúť, aby sme skúsili hľadať za vecami, udalosťami v našom živote aj nejaký hlbší význam. Veď napokon rozum nám bol daný ako dar a spolu s našimi citmi dokážu zázraky.
Nie všetky udalosti, ktoré navonok vyzerajú hrôzostrašne, musia v konečnom dôsledku také aj byť. Pred rokom sme si s manželom chceli vziať úver. V tom čase bol zamestnaný v jednej firme, kde robil už 7 rokov. Pravidelne prichádzal neskoro, bol unavený, nervózny. Nemal odvahu zmeniť robotu, keďže som bola na MD a bez príjmu /aj keď biedneho/ sme nemohli zostať. Jedného  dňa, keď oberal jablká, spadol zo stromu a zlomil si ruku. Mal komplikovanú zlomeninu a zostal 3 mesiace doma. Spočiatku som si veru aj poplakala a samozrejme ponadávala na tú nespravodlivosť. Našťastie manžel to tak nevidel. Doslova si užíval pobyt doma v pokojnej atmosfére s deťmi a v hlave sa mu rodila túžba po zmene. Týždeň pred ukončením PN sa bol spýtať v inej firme /len tak náhodou/ a hneď ho aj prijali. Žiadne nadčasy, lepšie peniaze a viac času na rodinu. Dokonca sa zázračne vyhol aj operácii. No a pôžičku si zoberieme neskôr.
Všetko v živote má svoj zmysel, len my ho žiaľ ešte nechápeme. Hráme sa na stredobod vesmíru, a pritom vieme tak bolestne málo. Skúsme správne využiť vedomosti iných, ale pritom majme oči otvorené. Každý je len človek so svojimi omylmi a chybami, či je to kráľ so zlatom na hlave alebo mních v skromnej sutane. Skúmajme seba, ľudí,  využime to dobré, čo nás život naučil a hlavne – tešme sa, že tu môžeme byť.