Ako sme sa odstavovali

Keď mala dcérka 20 mesiacov, začala som dojčenie vnímať ako menší problém. Aj keď mi dojčenie ako také neprekážalo, problémom bola narastajúca frekvencia, najmä po uložení na nočný spánok. Naše večery vyzerali asi tak, že po zaspatí na prsníku sa dcérka budila každých 20-30  minút a vyžadovala ďalšie cickanie. Zaslúženého večerného oddychu po náročnom dni som sa nedočkala. V noci bola hore aj 10-krát, len aby sa uistila, že prsník je na dosah jej pusinky. Došlo mi, že sama s tým asi nepríde, že stačilo cickania a vrhla som sa na Internet. Z rôznych článkov a diskusií som sa dozvedela, že obdobie medzi 18 a 24 mesiacom je najťažšie na ukončenie dojčenia. Hm, tak čo s tým?
Jedna z krásnych zásad dojčenia v druhom roku dieťaťa znela: Dojčenie je len vtedy prospešné, pokiaľ vyhovuje obidvom stranám, aj matke aj dieťaťu. A moje telo už malo naozaj dosť.
Rozhodla som sa zredukovať denné dojčenie, čo nebol veľký problém, lebo dcérka sa nechala rozptýliť. No čo s nočným dojčením? Toho som sa obávala najviac. A taktiež zaspávania. Nikoho iného nechcela ani vidieť, len prsník s mamou.
Po niekoľkých dňoch som nadobudla presvedčenie, že takto to ďalej nemôže pokračovať. Totálna závislosť na prsníku takmer dvojročného dieťaťa. Odhodlala som sa na ukončenie  nočného cickania. Prvé dni som nahrádzala dojčenie nosením, párkrát sa nechala oblbnúť, no zrejme prekukla moje zámery a nechcela byť na rukách ale v posteli. Tak som si k nej ľahla a po spustení náreku za chýbajúcou cici som ju utišovala aspoň slovami, o ktoré zdá sa, aj tak nestála. Pesničky zabrali na chvíľku a ja som sa začala zmierovať s tým, že si prvé noci trošku poplače. Bola som pri nej, znášala som jej protesty, ktoré boli zakaždým menšie a kratšie. Nepáčili sa mi taktiky na spôsob odsťahovania sa do inej izby. Bála som sa, že by si to dcérka mohla vysvetliť po svojom, že ju mamka už nechce či neľúbi.
Po pár nociach prišla zaslúžená odmena vo forme kľudného tichého večera. Prešlo 20 minút, 30 minút, hodina, dve.....a dcérka stála spala, žiadny plač. Nemohla som tomu uveriť.
Už je to pár dní, čo takto fungujeme, dokonca sme postúpili na level – zaspávanie bez prsníka. Je to nádherný pohľad na zatvárajúce očká, ktorému predchádza nevyčerpateľný komentár všetkého možného čo sa dcérke preháňa hlavou. Konečne zaspáva ako človek, nie ako prísavka. Milujem tie chvíle, aj keď trvajú dlhšie než zaspávanie na prsníku. A taktiež milujem to ticho večera ktoré nasleduje a ja môžem spokojne písať tento článoček bez prerušenia a odbiehania k malej.
Ostalo nám ešte večerné a ranné dojčenie, ale to už nepovažujem za problém a aj keby malo trvať neviem koľko, nie je obmedzujúce. Akurát ten výstrih už nebude to čo býval.