Home
SiteMap
MamaAJa.cz
Dnes je 23. máj 2012, meniny má Želmíra.
Jarka Blahová
Posadila ho na koberček v detskej izbe a odišla. Malý – sotva ročný drobec – usedavo plakal a nevedel sa utíšiť. Nechápal, prečo mama odišla, veď ju ľúbi. Chcel by ju mať stále pri sebe, cítiť ju, dotýkať sa jej a privinúť sa k nej. Prečo ho odmieta?
Vraj, aby ho nerozmaznala. Vraj jej to robí naschvál a je prefíkaný. Chcel by, aby ho nosila stále na rukách, to by bolo!! Nebude predsa riskovať, že z neho vyrastie sebecký rozmaznanec. Je vrchol, ako si ju chce obmotať okolo prsta, toť!! Nič z toho nebude, ona ho naučí. Chvíľu si poplače a bude dobre.
No z chvíle bola hodina a z hodiny viac hodín – nepokoja, nervozity, uplakanosti a neschopnosti zaspať. Nakoniec bol v ťahu celý deň a tak to išlo deň čo deň. Pomohla mu dozrieť? Uvedomiť si svoju sebeckosť a to, že takéto správanie je nevhodné a zlé?
Ach, to nie. Koho to chcela naučiť? 11-mesačné dieťa? To predsa nie je schopné uvažovať ako predškolák. Je ešte priveľmi maličké na takéto lekcie slušného správania. Nechápe, čo to tá mama stvára, reaguje pudovo, všetkými zmyslami a je dokonale zmätené. Preto celé dni plače. Ono nie je predsa sebecké, plače, lebo mu niečo chýba – možno len dotyk alebo pohladenie, úsmev, hra, bláznenie...
Deti, ktoré rodičia prvý rok života veľa nosia na rukách bývajú neskôr oveľa samostatnejšie ako ich rovesníci. Nejde tu o premyslené šikanovanie rodičov. Joj, veď sú len chvíľu maličké, len chvíľu ich budeme môcť mojkať na rukách, dávať im božteky na rozstrapatené vlásky a štekliť ich pod rebrami, dýchať im do tváre, keď zaspávajú a kolísať ich, aby sa ničoho nebáli. Ktosi povedal: „Veď detstvo trvá iba jeden deň.“ Nezahoďme ho našim deťom.
Nech si užijú naše dotyky a pohladenia, objatia a láskanie, veď je to pre ich fyzický, psychický aj duševný rozvoj jedna z najdôležitejších skúseností.
„Tatinko ty tu buď a ma stjáž!“ zašepkal do tmy dvojročný drobček zababušený v perine a chytil ocka pevne za ruku. Zaspal, ležiac tesne pri ňom. Pre jeho tatina a aj pre mňa sú toto jedny z najkrajších okamihov, keď nám náš synček vkladá do dlaní všetku svoju dôveru.
A čo vy? Máte tiež doma malého „sebca“, ktorý túži po láske?
Malý sebec
Posadila ho na koberček v detskej izbe a odišla. Malý – sotva ročný drobec – usedavo plakal a nevedel sa utíšiť. Nechápal, prečo mama odišla, veď ju ľúbi. Chcel by ju mať stále pri sebe, cítiť ju, dotýkať sa jej a privinúť sa k nej. Prečo ho odmieta?Vraj, aby ho nerozmaznala. Vraj jej to robí naschvál a je prefíkaný. Chcel by, aby ho nosila stále na rukách, to by bolo!! Nebude predsa riskovať, že z neho vyrastie sebecký rozmaznanec. Je vrchol, ako si ju chce obmotať okolo prsta, toť!! Nič z toho nebude, ona ho naučí. Chvíľu si poplače a bude dobre.
No z chvíle bola hodina a z hodiny viac hodín – nepokoja, nervozity, uplakanosti a neschopnosti zaspať. Nakoniec bol v ťahu celý deň a tak to išlo deň čo deň. Pomohla mu dozrieť? Uvedomiť si svoju sebeckosť a to, že takéto správanie je nevhodné a zlé?
Ach, to nie. Koho to chcela naučiť? 11-mesačné dieťa? To predsa nie je schopné uvažovať ako predškolák. Je ešte priveľmi maličké na takéto lekcie slušného správania. Nechápe, čo to tá mama stvára, reaguje pudovo, všetkými zmyslami a je dokonale zmätené. Preto celé dni plače. Ono nie je predsa sebecké, plače, lebo mu niečo chýba – možno len dotyk alebo pohladenie, úsmev, hra, bláznenie...
Deti, ktoré rodičia prvý rok života veľa nosia na rukách bývajú neskôr oveľa samostatnejšie ako ich rovesníci. Nejde tu o premyslené šikanovanie rodičov. Joj, veď sú len chvíľu maličké, len chvíľu ich budeme môcť mojkať na rukách, dávať im božteky na rozstrapatené vlásky a štekliť ich pod rebrami, dýchať im do tváre, keď zaspávajú a kolísať ich, aby sa ničoho nebáli. Ktosi povedal: „Veď detstvo trvá iba jeden deň.“ Nezahoďme ho našim deťom.
Nech si užijú naše dotyky a pohladenia, objatia a láskanie, veď je to pre ich fyzický, psychický aj duševný rozvoj jedna z najdôležitejších skúseností.
„Tatinko ty tu buď a ma stjáž!“ zašepkal do tmy dvojročný drobček zababušený v perine a chytil ocka pevne za ruku. Zaspal, ležiac tesne pri ňom. Pre jeho tatina a aj pre mňa sú toto jedny z najkrajších okamihov, keď nám náš synček vkladá do dlaní všetku svoju dôveru.
A čo vy? Máte tiež doma malého „sebca“, ktorý túži po láske?
SÚVISIACE ČLÁNKY
Vrch stránky