Home
SiteMap
MamaAJa.cz
Dnes je 9. február 2012, meniny má Zdenko.
Róbert Viliam
Ktosi múdry raz napísal: Vybrali ste si, nie je už vašim cieľom hľadať, čo by sa vám páčilo, ale páčiť sa tomu, koho ste si vybrali…
Bola to študentská láska ako sa patrí. Zaľúbení boli do seba až po uši a všetci navôkol ich považovalo za takmer dokonalý pár. Vlastne, v tom čase ním aj boli. Po dvoch rokoch sa zobrali. Prišli deti a každodenné starosti. Postupom času sa zo vzťahu vytratila intimita, a na jej mieste sa svorne usalašili zvyk a každodenná rutina. On sa začal realizovať v práci a koníčkoch, ona sa so svojimi problémami a smútkom obracala na priateľov a známych. Jedinou vecou, ktorá ich ešte spájala boli deti.
Napokon to dospelo až tak ďaleko, že sa začalo doma skloňovať slovo rozvod. Veľa si v tom čase, nie úmyselne samozrejme, ublížili, ale nejako si skrátka nevedeli pomôcť. Keď už to vyzeralo fakt zle, odrazu si obaja uvedomili, že toto vlastne vôbec nechcú. Čert vie, čo v tom rozhodnutí zohralo úlohu, či sa predsa len ešte mali radi, pričom láska, o ktorej si mysleli, že nie je, bola len dobre kamuflovaná každodennou šeďou, alebo v tom boli deti (tu by som rád podotkol, že nie v zmysle ako dôvod zostať spolu, ale ako dôvod skúsiť to spolu znovu). Isté však je, že to rozhodnutie obaja spravili.
Nebolo to ľahké, bolo tu mnoho vecí, ktoré sa v tých temných časoch udiali, mnoho nevypovedaných výčitiek z oboch strán a nedalo sa za nimi spraviť jednoducho čiaru. Ale skúsili to. Začali znovu hľadať spoločné chvíle. Kino, divadlo, prechádzky po meste (samozrejme aj s posedením v nejakej tej vinárni :o) Odrazu opäť, ako kedysi, zažívali pocit, keď ich spoločne strávený čas napĺňal vzrušením a láskou (samozrejme nie stále, lebo rodičovské starosti zostali nezmenené, no predsa len si vždy našli chvíľku pre seba – „my tady máme s maminkou takovou chvilku“ :o)…
Manželský pár, obaja môžu mať tak okolo päťdesiat, pokojne kráča popri lesnej ceste, keď sa mu naskytne nezvyčajný pohľad. Na kraji lesa kľačí dvojica zrelých tridsiatnikov, pričom im žehná akýsi kňaz. Pomedzi nich behá štvorica malých detičiek. „Akiste to bude nejaká sekta,“ pomyslel si prešedivelý pán a rýchlo ťahal manželku preč.
Vlastne to bol nápad toho kňaza, obnoviť si manželský sľub a znova sa zobrať. Žiadna veľká akcia, dvaja svedkovia, zopár detí a psík, nuž a ešte dvaja okoloidúci, no tí sa nevedno prečo, rýchlo zdúchli :o) A aj svadobná cesta bola (deti postrážili starí rodičia :o). Teraz si možno vravíte, že je to pekný „happy end“ tohoto príbehu, no musím vás sklamať. Je to len nová príležitosť pre tých dvoch, udržať oheň.
Na záver teda len toľko: Nie je ťažké vykresať iskru a založiť oheň, no udržať ho… Veľa šťastia...
Hlavne, nikdy nezabudnúť prikladať
Ktosi múdry raz napísal: Vybrali ste si, nie je už vašim cieľom hľadať, čo by sa vám páčilo, ale páčiť sa tomu, koho ste si vybrali…Bola to študentská láska ako sa patrí. Zaľúbení boli do seba až po uši a všetci navôkol ich považovalo za takmer dokonalý pár. Vlastne, v tom čase ním aj boli. Po dvoch rokoch sa zobrali. Prišli deti a každodenné starosti. Postupom času sa zo vzťahu vytratila intimita, a na jej mieste sa svorne usalašili zvyk a každodenná rutina. On sa začal realizovať v práci a koníčkoch, ona sa so svojimi problémami a smútkom obracala na priateľov a známych. Jedinou vecou, ktorá ich ešte spájala boli deti.
Napokon to dospelo až tak ďaleko, že sa začalo doma skloňovať slovo rozvod. Veľa si v tom čase, nie úmyselne samozrejme, ublížili, ale nejako si skrátka nevedeli pomôcť. Keď už to vyzeralo fakt zle, odrazu si obaja uvedomili, že toto vlastne vôbec nechcú. Čert vie, čo v tom rozhodnutí zohralo úlohu, či sa predsa len ešte mali radi, pričom láska, o ktorej si mysleli, že nie je, bola len dobre kamuflovaná každodennou šeďou, alebo v tom boli deti (tu by som rád podotkol, že nie v zmysle ako dôvod zostať spolu, ale ako dôvod skúsiť to spolu znovu). Isté však je, že to rozhodnutie obaja spravili.
Nebolo to ľahké, bolo tu mnoho vecí, ktoré sa v tých temných časoch udiali, mnoho nevypovedaných výčitiek z oboch strán a nedalo sa za nimi spraviť jednoducho čiaru. Ale skúsili to. Začali znovu hľadať spoločné chvíle. Kino, divadlo, prechádzky po meste (samozrejme aj s posedením v nejakej tej vinárni :o) Odrazu opäť, ako kedysi, zažívali pocit, keď ich spoločne strávený čas napĺňal vzrušením a láskou (samozrejme nie stále, lebo rodičovské starosti zostali nezmenené, no predsa len si vždy našli chvíľku pre seba – „my tady máme s maminkou takovou chvilku“ :o)…
Manželský pár, obaja môžu mať tak okolo päťdesiat, pokojne kráča popri lesnej ceste, keď sa mu naskytne nezvyčajný pohľad. Na kraji lesa kľačí dvojica zrelých tridsiatnikov, pričom im žehná akýsi kňaz. Pomedzi nich behá štvorica malých detičiek. „Akiste to bude nejaká sekta,“ pomyslel si prešedivelý pán a rýchlo ťahal manželku preč.
Vlastne to bol nápad toho kňaza, obnoviť si manželský sľub a znova sa zobrať. Žiadna veľká akcia, dvaja svedkovia, zopár detí a psík, nuž a ešte dvaja okoloidúci, no tí sa nevedno prečo, rýchlo zdúchli :o) A aj svadobná cesta bola (deti postrážili starí rodičia :o). Teraz si možno vravíte, že je to pekný „happy end“ tohoto príbehu, no musím vás sklamať. Je to len nová príležitosť pre tých dvoch, udržať oheň.
Na záver teda len toľko: Nie je ťažké vykresať iskru a založiť oheň, no udržať ho… Veľa šťastia...
SÚVISIACE ČLÁNKY
Vrch stránky