Duše spriaznené a duše znevažujúce

Dva základné póly medziľudských vzťahov, či už ide o kolegov, priateľky, súrodencov, rodičov a deti, alebo samotných manželských partnerov. Ako je radostný a príjemný pocit v blízkosti prvých, tak sa cítime neistí a ohrození druhými. Jedni hľadajú a nachádzajú v druhovi predovšetkým tie dobré stránky, povzbudzujú a oceňujú, druhí sa cítia akýmkoľvek cudzím úspechom ohrození vo svojej individuálnej podstate, zhadzujú, kritizujú a znehodnocujú v naivnej nádeji, že tým seba povýšia a zlepšia. Pravda, skôr opak je skutočnosťou.

Čo je jadrom týchto dvoch protikladných postojov? Prví boli zrodení na obdiv, druhí na strach o svoje malé ja. U koho sa vyvinulo zdravé sebavedomie, nepotrebuje zhadzovať druhých, ale kto sám trpí pocitmi neistoty, nie je ochotný ani schopný pozerať s láskou a dôverou na svoje ľudské okolie. Jednoducho a ľahko spoznávame rozdiel, keď sa s niekým cítime uvoľnene a príjemne, vyhľadávame jeho spoločnosť a tešíme sa na stretnutie s ním, a naopak netúžime po človeku, pre ktorého sme iba prostriedkom na posilnenie sebavedomia.

Nešťastníci, ktorí by si radi našli priateľa, ale všetkých odrádzajú svojou netolerantnosťou a neznášanlivosťou, nemajú v sebe dostatok lásky z útleho detstva a väčšinu ďalších príležitostí pokazili vzrastajúcim egoizmom a zásadnou kritickosťou. Mohla ich ešte zachrániť sebavýchova, vypäté úsilie po hodnotnom výkone v ktorejkoľvek oblasti, ktoré by im zabezpečilo vnútornú spokojnosť i ocenenie druhých, a tým otvorilo cestu k spolupráci i láske. K tomu im chýbali sily aj hlbšie poznanie príčin vlastného nešťastia. Zostali pri sebazdôrazňovaní a obviňovaní okolia.

To však len prehlbuje priepasť odcudzenia. Pocit spolupatričnosti, schopnosť úcty a rešpektu k druhým je základom toho, že sa cítime na tejto Zemi doma. Všetci máme isté predpoklady, ale nie každému sa ich podarí rovnako ľahko rozvíjať. Malé dieťa láka úsmevom, pohľadom, natiahnutými rúčkami a džavotom svojich blízkych k pozitívnej reakcii. Ak ju dosiahne vývin sociálnych vzťahov dobre pokračuje. Ak sa jej nedočká má síce sťaženú cestu k druhým ľuďom, ale nie beznádejnú. Skôr alebo neskôr sa vždy objaví úsmev a porozumenie pre toho, kto prejavuje záujem. Niekto sa topí v záujme a láske, iný sa o ne namáhavo snaží, obaja si ich však musia vedieť udržať, a to nejde bez prekonania a egoizmu, získania sebaistoty a obrátenie pozornosti k ostatným ľuďom.

Večne sa opakujúci príbeh výberu celoživotného partnera, radostné sľuby a veľkolepá svadba a po prvých medových týždňoch či mesiacoch precitnutie k poznaniu skutočnosti, nakoľko sa naše i jeho očakávania naplnili k obojstrannej spokojnosti, alebo hrôza narastajúceho podozrenia, že všetko je zrejme celkom iné ako sme si predstavovali. Nik nemôže byť objektom a príčinou druhému, každý je účelom a rozdáva sa z vlastnej vôle. Umenie spolunažívania je vo vzájomnej podpore, porozumení a citlivom uznaní nárokov druhého na chvíle pokoja, nedotknuteľnosti, nemeniteľnosti i odlišností a v radosti zo spolupráce.

Dnešný konzumný človek chce predovšetkým získať a nechápe, že sa tým oberá o to najcennejšie: lásku. Nekonečné debaty o vine druhého a vlastnej nepoškvrnenosti prezrádzajú citovú chudobu partnerov, ktorí sa tak vehementne upisovali nesmrteľnosti manželského zväzku. Čosi základného tu zlyhalo a možno by bola náprava omnoho jednoduchšia a rýchlejšia, než si vieme predstaviť. Stačilo by bez dlhých debát, ukázať dobrú vôľu, oceniť partnera, urobiť niečo pre spoločnú rodinu, nevyžadovať viac, než radostne dávame, nesľubovať, ale činom presvedčiť o nezmenenom záujme zostať spolu s tým, bez ktorého sme iba polovičným človekom. Láska totiž prekvapivo nezávisí iba od dokonalosti milovaného, ale vo veľkej miere aj od našej schopnosti objavovať v ňom nielen chyby, ale predovšetkým jeho dobré stránky.

Dôverou vyvolávame to najlepšie, čo sa v partnerovi skrýva, znevažovaním si ničíme to najcennejšie čo sme v ňom mali. Že prídu chvíle nenávisti a hnevu?  Samozrejme, a vtedy je lepšie odísť na chvíľu do samoty než vypustiť z úst nespravodlivé a neskôr stokrát oľutované slová. Partnera si pozitívne nedotvárame manipulovaním jeho správania, ale utváraním pozitívneho obrazu v našej vlastnej mysli. Nechuť dnešných mladých žien a mužov k celoživotným záväzkom vyplýva zo strachu straty nezávislosti a z neznalosti matematiky, v ktorej sú dva viac ako jeden plus jeden.

Dobrí manželia trávia spolu pomerne veľa času a radi by strávili ešte viac, pretože ich vzájomná blízkosť je pre oboch zaujímavá, môžu rozprávať o všetkom bez obavy z nepochopenia alebo zosmiešnenia, pripúšťajú jeden druhému malé, nepodstatné tajomstvá a rešpektujú obojstranne potrebu krátkeho oddychu a nezávislosti. Obaja sú však hlboko presvedčení, že s nikým iným by nemali taký pekný život! Spriaznenosťou duší, súzvukom či metakomunikáciou môžeme nazvať toto priateľstvo dvoch ľudí, ktorí sa vždy znova a znova tešia na opätovné poobedňajšie či večerné stretnutie, obojstranne ich zbližujúce a vzájomne im uľahčujúce život.

Napokon ešte uistenie, že nejde o akúsi idealizáciu, ale opakovanú realitu existencie takýchto šťastných párov. Čo však je zaujímavé, ich spolužitie necharakterizuje začiatočné zamilovanie a postupné ochládzanie, ale naopak často dosť namáhavá cesta prekonávania nedorozumení a vzájomných nepochopení , aby sa rokmi dopracovali k hlbokému vnútornému zblíženiu, o kvalite ktorého nemali v mladosti ani potuchy.

Celoživotná láska nie je predpokladom ale odmenou tým, ktorí sa nebáli prečítať rozprávku svojho spoločného života až do konca.