Úspešná výchova

Rodina je prvou sociálnou skupinou, ktorej členom sa stáva takmer každý človek. Preto je zároveň prvou skupinou, ktorá ovplyvňuje jeho prežívanie a správanie, ktorá ho v ranom období „formuje“.

Tu sa dieťa po prvýkrát stretáva s inými ľudskými bytosťami, nadväzuje s nimi kontakty, citové vzťahy, osvojuje si prvé slová i základné pravidlá spoločenského správania.

"Základy vývinu charakteru, formovania osobnostných čŕt, dokonca inteligencie sa kladú a budujú v prvých 8 - 10 rokoch života."

V rodine sa u otca a matky stretáva s autoritou, s potrebou prispôsobiť sa pravidlám spolunažívania, ale aj s láskyplným prijímaním a sebaprijímaním, čo bude preň predpokladom na utváranie si adekvátneho sebavedomia aj primeraných vzťahov k iným ľuďom. V tomto smere sú prvým modelom práve rodičia, ale aj súrodenci, voči ktorým sa učí tlmiť svoj egoizmus, učí sa hľadať si svoje vlastné postavenie a uplatnenie, spolunažívať a spolupracovať, citovo prežívať vzťahy a udalosti, s ktorými sa v rodine nielen ono, ale všetci stretávajú. Je to teda predovšetkým spôsob výchovy v rodine, ktorý podstatne ovplyvňuje rysy osobnosti dieťaťa, ktoré sa za istých okolností môžu stať dokonca trvalými charakteristikami jeho osobnosti. Napríklad ak je dieťa výchovne zanedbávané, môže vykazovať znaky slabomyseľnosti (sociálna oligofrénia). Ďalším príkladom je tzv. separačná úzkosť, ktorá je spôsobená častým a opakovaným ponechávaním dieťaťa osamote v kritickom vývinovom období a má nežiaduci vplyv na vývin osobnosti – človek sa môže stať neistým, úzkostným. Vo všeobecnosti však platí, že rodina má pozitívnu úlohu pri formovaní človeka. Je teda neodškriepiteľné, že spôsob výchovy je veľmi dôležitý nielen pre vzťah detí a rodičov, ale aj pre ich duševný vývin a budúcnosť.

Čo všetko si musíme uvedomiť, aby sme náš rodinný život urobili centrom pozitívneho vplyvu?

1. Rodina je systém základnej citovej podpory
Dieťa aj dospelý nachádzajú v rodine útočisko a podporu, je oázou uprostred každodenných činností. Ak rodina funguje dobre, život v domácnosti podporuje duševné zdravie jej členov.

2. Dobré a trvalé rodinné vzťahy nevzniknú samy od seba a zo dňa na deň
Manželský vzťah treba neustále pestovať. Po svadbe by sa nemalo zabúdať na romantiku, pozornosť, prejavy lásky... Nadšenie z detí a ich úspechov, či aktívna podpora pri riešení ich problémov by mali pretrvávať aj po prvých etapách života dieťaťa (alebo po prvom dieťati).

3. Efektívna komunikácia je jedným zo základných pravidiel šťastnej rodiny
Rodiny, v ktorých sa komunikuje na všetkých úrovniach, vytvárajú podmienky pre zdravý psychický vývin a upevňujú citové väzby. Toto pravidlo platí tak pre partnerov, ako aj pre deti. Rozprávať o svojich pocitoch, stavoch mysle, očakávaniach... Hlboká komunikácia zahŕňa empatiu, pozorné počúvanie a reagovanie s cieľom zachovať pozitívnu atmosféru.

4. Prvé roky sú pre vývin dieťaťa kľúčové z niekoľkých hľadísk
Mnohé zvyky, ktoré pretrvajú po celý život, sa začínajú utvárať v predškolskom alebo školskom veku. Základy vývinu charakteru, formovania osobnostných čŕt, dokonca inteligencie sa kladú a budujú v prvých 8 - 10 rokoch života.

5. Úspešná rodina sa vyznačuje veľkým úsilím a oddanosťou
Prílišná pracovná vyťaženosť rodičov už však je niečím takmer samozrejmým. Rodina je tým pádom síce lepšie ekonomicky zabezpečená, ale je veľmi dôležité udržať rovnováhu, ktorá jej členom umožní stráviť spolu kvalitne čas. 6. Poznanie jednotlivých vývinových etáp pomáha rodičom uplatniť účinnejší výchovný prístup Rodičia tak môžu lepšie predpokladať a očakávať budúce potreby detí, overiť si, či vykazované správanie korešponduje s vývinovým obdobím dieťaťa, a teda zodpovedá jeho veku. Môžu tiež účinnejšie komunikovať na psychologickej úrovni každého veku.

6. Disciplína je jedným z hlavných podporných pilierov pri výchove dieťaťa
Je dokonca nevyhnutná pre harmonický vývin osobnosti dieťaťa. Samozrejme, musí brať do úvahy všeobecnú charakteristiku pre daný vek a tiež jedinečnosť každého dieťaťa. Vo všeobecnosti platí, že averzívne metódy (trest, pokarhanie) treba postupne, vzhľadom na vek dieťaťa, nahrádzať pozitívnymi stimulačnými metódami (odmena, pochvala), až kým sa sebadisciplína nestane pre dieťa normou.

7. Rodina ponúka to najlepšie prostredie pre zdravú sexuálnu výchovu
Uvoľnená atmosféra v rodine, kde sa dá prirodzene hovoriť o rôznych aspektoch sexuality, je ideálne prostredie pre sexuálnu výchovu detí. Je menej pravdepodobné, že deti, ktoré sa o biologických, psychologických, či morálnych stránkach sexuality dozvedia od rodičov, podľahnú predsudkom a tabu, ktoré obyčajne obklopujú sexualitu.

8. Rodina má výrazný vplyv na intelektuálne schopnosti a výkon v škole
Rodičia a starší súrodenci môžu veľmi pozitívne ovplyvniť mladšie deti. V pokojnom prostredí, v ktorom sú knihy a vzdelávacie materiály vždy dostupné a kde prevláda pozitívny postoj k životu, sa u dieťaťa už v ranom veku kladú dobré základy jeho budúcej intelektuálnej a školskej úspešnosti. Rodičia by nikdy nemali prenechať zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí len
škole. Úspešnosť v učení sa v detstve vlastne vo veľkej miere závisí od postoja a konania rodičov.

9. Rodina je kľúčovým činiteľom pre rozvoj sebaúcty
Základy zdravej sebaúcty sa kladú v predškolskom veku strávenom v kruhu rodiny. Rodičovská autorita je dvojsečná zbraň, ktorá buď deťom poskytne osobnú istotu s primeraným a zdravým sebaponímaním, alebo z nich urobí neistých, bojazlivých ľudí, čo si myslia, že úspech je len pre iných. Tento základný princíp zahŕňa uznanie výkonov dieťaťa, úprimné povzbudenie a usmerňovanie pri úlohách, časté pripomínanie jeho pozitívnych činov a podporovanie pri dosahovaní rozličných cieľov.

10. Spoločné duchovné hodnoty rodinu zjednocujú a obohacujú
Je pravdepodobné, že rodiny, ktoré zachovávajú primeraný systém duchovných hodnôt, budú musieť čeliť menším problémom so vzťahmi, ako tie, ktoré sa nikdy nezastavia a nevenujú pozornosť duchovným záležitostiam. Duchovnosť pomáha človeku odpútať sa od seba, vnímať svoje okolie a byť empatickejším a nápomocným. Je vykročením k harmonickým vzťahom a porozumeniu v akomkoľvek spoločenstve, rodinu nevynímajúc.

Aj rodičia sú „len“ ľudia...

Stáva sa, že rodičia zabúdajú, že sú ľudia, s chybami a obmedzeniami, skutočnými pocitmi. Rodič si už nedovolí byť sám sebou, nech už cíti v tej či onej situácii čokoľvek. Cíti zodpovednosť byť lepším. Má pocit, že jeho city musia byť vždy dôsledné, musí mať svoje deti stále rád, musí byť bezpodmienečne akceptujúci, tolerantný, svoje osobné požiadavky musí odložiť stranou, usí sa obetovať pre svoje deti, musí byť stále spravodlivý – predovšetkým sa však nesmie dopúšťať chýb, ktorých sa dopúšťali jeho rodičia. No v skutočnosti deti majú radšej, keď vidia, že ich rodičia sú naozaj ľuďmi, aj s chybami, keď s nimi majú priateľský a otvorený vzťah. Okrem toho, skôr či neskôr začne byť rodič, ktorý sa snaží o dokonalosť, vyčerpaný a frustrovaný, pretože dokonalí vo svojej podstate nie sme, samozrejme, snaha sa cení, ale nesmieme byť na seba prehnane prísni.

Ako teda môžeme byť v očiach našich detí ľudskí?

Ako je možné zostať sebou samým a zároveň byť rodičom? Môžeme mať voči svojim deťom aj pozitívne, ale aj negatívne pocity, nie je potrebné predstierať akceptujúce a láskyplné city voči deťom, pokiaľ ich v skutočnosti nepociťujeme. Deti majú schopnosť vycítiť neúprimnosť a mätie ich to. Takisto sa nemusíme snažiť cítiť ku všetkým svojim deťom rovnaký cit. Tak ako každé dieťa je jedinečné, taká bude aj naša láska. Predovšetkým sa musíme naučiť spoznávať vlastné pocity.

Každý rodič je človek a ako taký môže mať k deťom dvojaké pocity: akceptovanie a neakceptovanie. Napr.: ak dieťa pozerá televíziu a rodič môže zatiaľ nerušene pracovať, správanie sa dieťaťa bude akceptované. Ak má ale televízor zapnutý príliš nahlas, človek nielenže nemôže pracovať, ale „bolia ho uši“, zaradí správanie k neakceptovateľným. Nakoľko rodič bude správanie dieťaťa akceptovať, závisí z veľkej časti aj od jeho osobnosti. Sú rodičia, ktorí vďaka svojej povahe ľahko akceptujú svoje deti. Takíto ľudia väčšinou ľahšie akceptujú ľudí všeobecne. Akceptovanie je vlastne znakom ich osobnosti, naznačuje ich vnútornú bezpečnosť a vysokú úroveň tolerancie. V spoločnosti takýchto ľudí sa cítime dobre, hovoríme otvorene a sme uvoľnení.

Naopak, ľudia, ktorí sú „neakceptujúci“, mávajú prísne a strnulé predstavy o tom, ako sa patrí správať, čo je správne a čo nesprávne.  Stupeň akceptovania však nezávisí len od osobnosti rodiča, ale aj od samotného dieťaťa. Niektoré deti je ťažšie akceptovať, môžu byť agresívne, príliš aktívne, možno je nesympatický ich zovňajšok, alebo majú vlastnosti, ktoré nemáme radi. Napríklad veľa rodičov ťažšie akceptuje deti príliš pohyblivé, samostatné, zvedavé, oproti deťom pasívnejším a závislejším. Akceptovanie alebo neakceptovanie je ovplyvnené aj ďalšími faktormi, ako sú: momentálna nálada rodiča, duševné rozpoloženie, zdravotný stav jeho aj dieťaťa, a taktiež situačne. Na návšteve akceptujeme iné správanie ako doma. Neexistuje rodič, ktorý by stále akceptoval každé správanie dieťaťa. Niektorí sa preto uchyľujú k falošnému akceptovaniu, to má však na dieťa škodlivý vplyv. Ako sa už spomenulo, dieťa to mätie, prijíma totiž aj signál akceptovania, aj signál nevôle. Totiž, všetci vnímame verbálny, aj neverbálny prejav, a práve ten druhý nás prezradí. Takže ak slovami dieťaťu hovoríme, že to, čo robí, je v poriadku a neprekáža nám to, tak neverbálne prejavy naznačujú, že je tomu presne naopak. Dieťa je v rozpakoch. Napríklad, ak dieťa prinesie zo školy „zlú“ známku.

Podľa matky to nie je v poriadku, chcela by, aby sa jej dieťa lepšie učilo, no zároveň, v duchu „pozitívnej podpory“, sa bude tváriť, že je to v poriadku. Dieťa na jednej strane je rado, že sa matka navonok nehnevá, na druhej strane ale cíti, že matke sa to nepáči, ale keďže ona tvrdí, že je všetko v poriadku, je zmätené. V takomto prípade je lepšie povedať: nepáči sa mi, že si doniesol trojku zo slovenčiny, myslím si, že máš na viac a dúfam, že v budúcnosti sa budeš viac snažiť. Alebo iný príklad: ak je dieťa dlhšie večer hore, no matke sa to nepáči, v rámci svojej predstavy absolútnej akceptácie sa bude tváriť, že je to v poriadku. Dieťa na jednej strane je rado, že môže dlhšie ostať hore, na druhej strane ale cíti, že podľa mamy to nie je v poriadku, nevie, ako sa zachovať... Dieťa, ktoré sa často dostáva do takejto situácie,môže dôjsť k presvedčeniu, že ho nemajú radi.

Deti majú radšej, keď vidia, že sú ich rodičia naozaj ľuďmi, aj s chybami, keď s nimi majú priateľský a otvorený vzťah. Často sa tiež stáva, že dieťa začne skúšať reakcie rodičov, alebo bude úzkostlivé, stráca pocit bezpečnosti. Falošné akceptovanie má aj vedľajší vplyv. Ak dieťa dostáva zmiešané odkazy, začína mať pomaly pochybnosti o úprimnosti a čestnosti rodiča. Zisťuje, že často iné hovorí, ako cíti. Voči takému rodičovi bude pravdepodobne nedôverčivé. Zjednodušene sa teda dá povedať, že každý rodič má právo neakceptovať, a povinnosť nezakrývať to. Napriek tomu, že sme „iba“ ľudia, treba si predsa len uvedomiť, že deti sa na svet nepýtajú, my ich sem „pozývame“ (vo väčšine prípadov). Nikdy nie je na škodu na sebe popracovať, ak poznáme svoje nedostatky, a cestu by nám malo ukázať naše srdce.

Aktívne počúvanie

Aktívne počúvanie pomáha dieťaťu pokračovať v rozhovore, formulovať svoje myšlienky. Pomáha mu odhaliť svoje skutočné pocity. Vo všeobecnosti, ak má človek nejaké ťaživé myšlienky alebo pocity, pomáha mu, ak ich môže otvorene vyjadriť. Keď rodič akceptuje pocity dieťaťa prostredníctvom aktívneho počúvania, akceptuje ich ľahšie aj samotné dieťa. Aktívne počúvanie taktiež pomáha rodičovi rešpektovať dieťa. Ďalej podnecuje dieťa k samostatnému premýšľaniu, stanoveniu diagnózy problému a jeho riešeniu. Každému pomáha, keď má možnosť sa poriadne vyrozprávať nahlas a nielen v duchu premýšľať. Dieťa, ktoré sa stretáva s aktívnym počúvaním, si ochotnejšie vypočuje myšlienky a predstavy svojich rodičov.

Je ľahšie sa sústrediť na názor toho človeka, ktorý si vypočul naše stanovisko. Aktívne počúvanie je teda jeden z najúčinnejších prostriedkov, prostredníctvom ktorého môžeme dieťa viesť k samostatnosti, zodpovednosti a nezávislosti. Aktívne počúvanie si vyžaduje niekoľko vnútorných podmienok na to, aby bolo naozaj funkčné (aby slová nezneli umelo, falošne):

- Je potrebné chcieť počuť, čo nám dieťa hovorí. Znamená to, že sme ochotní mu venovať čas. Ak ho nemáme, treba mu to otvorene povedať.

- Musíme úprimne chcieť pomôcť dieťaťu v jeho probléme.

- Musíme byť schopní úprimne akceptovať jeho pocity, nech sú akékoľvek a nech sa akokoľvek líšia od našich pocitov, alebo od našich predstáv o tom, aké by mali byť pocity dieťaťa.

- Musíme byť presvedčení, že dieťa je schopné sa vysporiadať so svojimi pocitmi, je schopné spracovať ich a nájsť riešenia problémov. Toto presvedčenie je možné formovať pozorovaním, ako dieťa rieši problémy.

- Musíme pripustiť, že pocity sú prechodné, nie stále. City sú premenlivé – nenávisť sa môže zmeniť v lásku, bojazlivosť v nádej. Netreba sa báť prejavu pocitov, nezafixujú sa v dieťati nastálo.

- Musíme byť schopní vidieť dieťa ako nezávislú, samostatnú bytosť. Musíme byť s ním, keď prežíva svoje problémy, ale ponechať mu samostatnosť.

Úspešnosť v učení sa v detstve vlastne vo veľkej miere závisí od postoja a konania rodičov.

Keď človek uplatňuje aktívne počúvanie, nevyhne sa aj istému „riziku“. A tým je, že ak chceme presne pochopiť, čo cíti, čo si myslí človek zo svojho zorného uhla, vžijúc sa do jeho rozpoloženia, pozerajúc na svet jeho očami, môže to zmeniť aj náš vlastný názor, naše stanovisko. Ten, kto otvorene prijíma zážitky iných ľudí, môže ľahko zažiť potrebu prehodnotenia vlastných zážitkov. Pružná, prispôsobivá osobnosť sa zmien nebojí. Ak majú deti prispôsobivých rodičov, s radosťou vidia, že ich otec a matka sú ochotní zmeniť sa. Ako aplikovať aktívne počúvanie u detí, ktoré ešte nerozprávajú.

Potrebné sú určité doplňujúce poznatky o podstate neverbálnej komunikácie. Čo sa týka schopností riešenia problémov, sú často podceňované, hlavne preto, že dojča je skutočne v mnohom odkázané na pomoc dospelých.

Takže v čom sa dojčatá líšia?

Po prvé, dojčatá majú tak isto potreby ako väčšie deti alebo dospelí. Ich uspokojovanie nie je bezproblémové. Je im zima, sú hladné, mokré, smädné, frustrované... Pomáhať dojčatám riešiť tieto problémy je špeciálna úloha dospelých. Po druhé, dojčatá a malé deti sú pri uspokojovaní potrieb a riešení problémov extrémne závislé na rodičoch. Ich vnútorné zdroje a schopnosti sú obmedzené. Po tretie, chýba im schopnosť slovne vyjadriť svoje potreby. Rodič je často bezradný, pretože mu odkaz nie je dostatočne zrozumiteľný. Po štvrté, malé dieťa často samo nevie, čo mu prekáža. Snáď je tomu tak preto, že jeho požiadavky sú ešte prevažne fyziologického charakteru, teda neuspokojené telesné potreby, ako je hlad, smäd, bolesť, únava. A aj nevyvinutosť rozumových a rečových schopností sťažuje možnosť presného určenia problému. Preto sa pomoc pri uspokojovaní potrieb a pri riešení problémov dojčaťa v mnohom líši od pomoci, ktorú potrebujú väčšie deti, avšak nie natoľko, ako by si mnohí rodičia mysleli.

Aplikovanie aktívneho počúvania u dojčaťa sa dá naučiť tak isto, ako sa ho človek naučí uplatňovať u starších detí. Rozdiel je iba v tom, že teraz sa rodič musí sústrediť na neverbálne odkazy. Dieťa namiesto vyjadrenia svojho problému slovami začne plakať – to sa považuje za neverbálny prejav. A keďže na kontrolu správneho dekódovania signálu by rodič zbytočne volil slová (aj keď, samozrejme, prihováranie sa je na mieste), musí si aj on zvoliť pre spätný signál metódu správania. Teda vezme dieťa na ruky, ak je potreba dieťaťa uspokojená, prestane plakať, teda vysiela signál, že rodič pochopil, čo potrebovalo. Ak nie, plače naďalej a rodič skúsi inú odpoveď – dá mu napr. piť. Toto poznajú všetci, ktorí majú deti. Prečo teda o tom píšem? Existujú totiž situácie, ktoré nie sú celkom jednoznačné. Môže sa stať, že rodič nebude používať metódu „aktívneho počúvania“ a nesprávne dekóduje odkaz, nevšímajúc si, že dieťa je naďalej nespokojné. Bude presvedčený o tom, že plače bezdôvodne, ale vlastne tomu tak nie je. Len nepochopil potrebu dieťaťa.

Keďže je dôležité, aby obojstranná komunikácia dobre fungovala, je celkom pochopiteľné, prečo sa považuje za dôležité, aby rodič a dieťa trávili počas prvých rokov jeho života čo najviac času spoločne. Vtedy spozná rodič svoje dieťa ako nikto iný, vtedy si formuje schopnosti, prostredníctvom ktorých bude vedieť v budúcnosti dekódovať odkazy dieťaťa. Tento raný vek si vyžaduje takmer úplnú prítomnosť rodiča. Nestačí však len byť s ním. Treba presne počúvať a pozorovať prejavy správania dieťaťa. Jedine tak môže rodič pochopiť, čo sa v dieťati odohráva a môže mu tak poskytnúť to, čo potrebuje.

ZDROJE: Dr. Posse, R., Dr. Melgosa, J.: Umenie výchovy, Gordon, T.: Úspešná rodičovská výchova, Gürtlerová, D.: Výchova v rodine a niektoré ďalšie faktory ovplyvňujúce prosociálne správanie, DP