Partnerské doživotie

Je to skutočne to najcennejšie, prežiť celý život s jediným človekom?

A čo ak je to egoista, násilník, necitlivý a nekultivovaný dobrodruh? Vybrali sme si ho a je to záväzná povinnosť sprevádzať ho až do konca? Ale či nie je zmyslom manželstva uľahčovať a umocňovať si vzájomne život?

Pravda, zameranie sa na jednu osobu je samo osebe zúžením pohľadu, bolo by striedanie partnerov naozaj rozšírením alebo len plytkosťou? Dá sa hlboký cit zabudnúť a znovu vytvoriť s iným a v iných podmienkach? Čo však, ak jeden by rád zostal a druhý uteká? Možno si druha udržať nasilu?

Niektorí zostali spolu po celý život a dospeli k takej kvalite vzťahu, o ktorej sa im ani nesnívalo. Spoločné zážitky spájajú, môžu však aj zvyšovať závislosť. Nie je však trocha zdravej závislosti prejavom skutočnej lásky? Lásku môžeme chápať ako túžbu byť s milovanou osobou, snahu vykonať pre ňu veľa dobrého čiste z vlastného potešenia bez nároku na odmenu, a predsa len očakávame istú reakciu, záujem, potešenie na druhej strane.

„Najväčším nepriateľom vzťahu je nuda. Základným predpokladom dlhodobého vzťahu je zaujímavý život.“

Niektorí zostali spolu a ľutovali, navyše počúvali výčitky detí, prečo sa nerozišli. Prejav stálosti? Nedostatok odvahy utiecť zo zadymenej miestnosti? Strach pred hroziacou samotou? Rozhodnutie prekročiť svoje detinský egoizmus, snaha urobiť druhého i seba šťastným, nezostať v živote zameraný len na seba a svoje potreby je aj v prípade neúspechu dobrý čin. Ak sa však nepodarí podporiť druhého, bolo by iróniou mu napokon neublížiť. Môže byť prerušenie vzťahu krokom k lepšiemu?

Niektorí sa rozišli a zabudli, bez nenávisti sa tešia z úniku z nevydržateľných podmienok. Neznamenalo by zostávať za takejto zlej situácie ublížením všetkým zúčastneným? Sú to priveľmi kategorické súdy o nekonečne zložitých udalostiach. V akom veku odísť, v ktorej chvíli sa už rozhodnúť? Nebolo by dočasné odlúčenie vhodnou pomocou potrebných úvah?

Napokon tam, kde obaja prchajú pred napätím, nie je veľký problém, ale čo ak by jeden rád zostal? Zostal z pohodlnosti alebo z lásky? Odísť z dobrého vzťahu za zdanlivo lepším či pôvabnejším je sebaklamom s trpkým precitnutím. Odísť od každodennej tyranie je povinnosťou a prejavom úcty k životu. Jediným kritériom správnosti rozhodnutia je podpora dobrého života bez zbytočného ubližovania blízkym.

„Niektorí sa rozišli a zabudli, bez nenávisti sa tešia z úniku z nevydržateľných podmienok.“

Priveľa otázok je iba podnetom k samostatným úvahám, rada nie je možná, nakoľko nik z nezúčastnených nemôže chápať vnútorné dianie. Zdá sa však, že dĺžka vzťahu má svoju ohromnú hodnotu a je tiež predsa len určitým predpokladom utvárajúcej sa hĺbky, na druhej strane však kvantita spoluprežitých dní nie je sama osebe dôkazom zodpovedného prístupu k životu. Kratší a kvalitnejšie strávený vzťah môže byť predsa len hodnotnejší. Kvalitnejší znamená podporujúci vlastný aj partnerov osobný vývin, podnetnejší, menej zraňujúci, oceňujúci, povzbudzujúcejší. Pritom každý môže mať tie najlepšie úmysly, ale neschopnosť spolupráce a nedôvera v sily druhého budú nezvládnuteľnou prekážkou.

Len tak na okraj našej úvahy o spoločnom živote spomeňme síce zriedkavú, ale tragickú udalosť náhleho odchodu druha. Smrť je neodvolateľná, pocit, že sme s oplakávaným prežili pekné chvíle, že sme si zbytočne neubližovali, vychádzali v ústrety a doslova uľahčovali aj spríjemňovali život, je skutočnou podporou v smútku. To platí pri úmrtí, ale aj pri rozchode partnerov a znovu nám ukazuje, že krátkosť vzťahu nemusí byť úbytkom jeho hodnoty.

Vzťah dvoch ľudí je podnetnejší ako život samotára. Pravda, aj oveľa zložitejší a komplikovanejší, s chvíľami nepotlačiteľnej túžby utiecť, ale aj s občasnými pocitmi vďaky. Najväčším nepriateľom vzťahu je nuda. A najlepšou prevenciou je neustály vývin. Inými slovami základným predpokladom dlhodobého vzťahu je zaujímavý život. S nikým iným by som nemohol či nemohla lepšie a krajšie žiť. A predsa ani takého vedomie nie je možné nastálo, aj z toho najopojnejšieho citu si musíme občas oddýchnuť a nemusí to byť vždy v hádke alebo hneve. Kto nevie prežívať občasné chvíle samoty, nebude vedieť ani udržať vzťah s druhým. Teda zaujímavý život a striedavý relax sú významnými podmienkami dobrého spolunažívania. Ukazuje sa ešte, že tie dvojice, ktoré majú svoje zvláštne hry a dostatok zmyslu pre humor, sú stabilnejšie a perspektívnejšie.

Nie je však chvíľkové napätie cennejšie než nezáujem a ľahostajnosť? Tam, kde vyprchala túžba, rozrastá sa pleseň nudy a niet záujmu o podporu druhého, tam je ťažká terapia. Dnešná konzumná a presexualizovaná spoločnosť nesie takéto nebezpečie. Každý naturalizmus – hovorí filozof – vedie k nihilizmu. Preto aj taký prudký nárast depresií a únavy. Keď motýľovi života zotrieme peľ z krídel, prestane lietať. Je dobré dávať si pozor, aby sa nám nepozorovane nevytratilo opojenie životom a udržali sme si citovú kondíciu. Niekedy sa to znovu učíme z nadšenia detí nad každou maličkosťou, čo sme si vlastne mali priniesť do dospelosti z vlastného detstva.

Je úžasné zdieľať zázrak života s milovaným človekom, vždy znova a znova sa zamilovávať do toho istého druha a nachádzať potešenie v každom dni. Žiaľ, treba na to dvoch! Našou jedinou šancou je však nevyhovárať sa na okolnosti ani na partnera, ale splniť si svoju životnú úlohu. 

„Kratší a kvalitnejšie strávený vzťah môže byť predsa len hodnotnejší. Kvalitnejší znamená podporujúci vlastný aj partnerov osobný vývin, podnetnejší, menej zraňujúci, oceňujúci, povzbudzujúcejší.“