S kľúčikom na krku

Veľa detí trávi po skončení školy pár hodín doma samo – ak je to celé dobre pripravené ako i s láskou sprevádzané, môže to mať pre školákov pozitívne následky, hlavne ak si vedia rozumne užívať určitú voľnosť.

Keď príde Mária (9) v utorok a vo štvrtok zo školy, je vždy tak trochu vzrušená. A to nielen preto, že prichádza v tieto dni do prázdneho bytu. Dôvodom toho, že rýchlo vybehne hore schodmi a odomkne dvere, je skôr rituál, ktorý si Máriina mama vymyslela: v dňoch, keď je dcérka sama doma, ju očakáva na komode v predsieni malé prekvapenie na privítanie: raz je to kratučký list, raz kresba, báseň, vtip a inokedy napríklad sladká maškrta.

Rada sama doma
Dva dni v týždni je Mária od začiatku 4. ročníka tzv. dieťa s kľúčikom na krku. Jej mama Monika, ktorá pracuje len na pol úväzku, prichádza v utorok a vo štvrtok zo svojej kancelárie až tri hodiny po skončení školy svojej dcéry. Mária si zatiaľ robí domáce úlohy a vypĺňa voľný čas. Považuje za „cool“, že môže počúvať svoje obľúbené CD-čka alebo sa len tak vyvaľuje na posteli a číta si, keď príde unavená zo školy a neskôr sa  púšťa do domácich úloh.

Jej mame by sa viac páčila družina, ale v čase, keď nastupovala do práce, už taká možnosť nebola. „Keď Mária sama od seba navrhla, že zostane sama doma, mala som obavy. Ale zvládla to výborne a denne vidím, ako jej takáto skúsenosť prospieva,“ teší sa Monika.

Aj napriek dôvere v samostatnosť svojej dcéry urobili, skôr ako ponechali svojej deväťročnej školáčke takú veľkú voľnosť, Máriini rodičia bezpečnostné opatrenia. K tomu patrí nasledovné: Mária nosí vždy pri sebe mobil. Má v ňom uložené všetky telefónne čísla svojich rodičov. Okrem toho jestvuje aj plán B pre prípady núdze (zasekne sa kľúč, dieťa sa cíti choré), vtedy môže ísť Mária k jednej susede. A doma na ňu vždy čaká (okrem malého prekvapenia na privítanie) jedlo, ktoré si vie bez problémov prihriať.

Dôležitá je dohoda
Ak Mária chce, môže si v utorky a štvrtky priviesť domov priateľku alebo sama môže niektorú z kamarátok navštíviť. To si mama a dcéra dohadujú vopred alebo spontánne po škole cez telefón. „Hlavná vec je, že vždy viem, kde Mária práve je a ako dlho tam bude,“ hovorí mama. To isté platí aj pre ňu: „Keď sa s Máriou dohodnem, že o 15.00 budem doma, potom aj prídem o 15.00 a nie o 15.30. Okrem toho volám v utorok a vo štvrtok presne o 13.30, aby mi Mária porozprávala o svojich zážitkoch zo školy a tak viem, že sa má dobre.“ Kontrolných volaní á la „Je televízor vypnutý?“ sa Máriina mama vzdala. Dôveruje tomu, že Mária dodrží dohodu ako napr.: „Žiaden televízor a počítač, kým nie je dospelý v byte.“

Predtým, ako dajú rodičia svojmu dieťaťu kľúčik na krk, je vhodné urobiť zopár testovacích manévrov, radia psychológovia. Nechajte dieťa prevziať každodenné úlohy, ktoré inak robievajú dospelí. Napríklad: odomknúť vchodové dvere, pripraviť si olovrant, zalepiť leukoplast, ohriať si jedlo. Osvedčené sú aj rolové hry. Zahrajte si so svojím dieťaťom niektoré situácie. Ako by reagovalo, keby niekto cudzí telefonoval alebo zazvonil pri dverách? Dajte dieťaťu k dispozícii jednoduché vety, ktoré môže povedať do telefónu bez toho, aby sa prezradilo, že je doma samé. Napríklad: „Práve to nie je vhodné, ozvite sa neskôr.“ Vysvetlite aj, kde nájde dieťa pomoc, ak by sa mu cestou zo školy niečo stalo. Všetky tieto prípravy uľahčujú deťom „zmanažovať“ na pár hodín suverénne bežný deň v týždni. Dáte mu tak dobrý pocit: Mne sa nemôže nič stať.

Sám doma – najskôr v ôsmich rokoch
Či a kedy je dieťa tak ďaleko, že dokáže byť určitý čas pravidelne bez opatery dospelého, je veľmi ťažké jednoznačne povedať. Vo všeobecnosti však platí: Deti mladšie ako osem rokov by mali tráviť čas po škole radšej u starkej, susedy, opatrovateľky alebo v družine ako samy doma a aj deti mladšie ako desať rokov sú preťažované tým, ak si majú celý týždeň organizovať svoje poobedia samy. Často bývajú školáci najskôr nadšení myšlienkou vzdialiť sa z dohľadu svojich rodičov. Ale oni sami ešte nevedia posúdiť, čo to skutočne konkrétne znamená.

Len ak je dieťa starostlivo a krok za krokom vedené k tomu, aby vedelo prevziať zodpovednosť samo za seba, môže sa predísť preťaženiu. Začnite iba s pár hodinami týždenne a pozorujte reakcie vášho dieťaťa. Hovorte s ním pravidelne o jeho skúsenostiach  a pocitoch. Buďte sebakritickí a posúďte, či nevyžadujete od svojho dieťaťa príliš veľa samostatnosti, pretože je to pre vás praktické.

Nájdite pre dieťa najlepšie riešenie
Ak sa vaše dieťa cíti ešte neisto, keď je samé, premýšľajte o iných alternatívach, ktoré by prichádzali do úvahy. Ak vám nič neprichádza na rozum, spýtajte sa iných rodičov, ako to riešia. Možno bude môcť stráviť vaše dieťa určitý čas aj u spolužiaka alebo v nejakom krúžku organizovanom školou. Hľadajte – kým nenájdete pre vaše dieťa najlepšie riešenie.

O tom, že si Mária užíva svoju samostatnosť, jej mama vôbec nepochybuje: „Minule som prišla z práce a chcela som si práve urobiť kávu, vtedy prišla Mária, viedla ma do svojej izby, kde som uvidela krásne prestretý stôl a na ňom čokoládové muffiny, ktoré sama pripravila. Vtedy som bola právom hrdá na moju malú-veľkú Máriu.“

Čo na to psychológ?
Pýtali sme sa psychologičky Mgr. Ing. Jany Kašákovej

Čo všetko zvažovať, aby sme mohli nechať dieťa doma samé? Je veľmi dôležité zvážiť vek dieťaťa, jeho sociálnu vyspelosť a skúsenosti, ako sa správa, keď si myslí, že je bez dozoru, ako je schopné samostatne uvažovať a ako reaguje v krízových situáciách s dospelým alebo bez neho. Rozhodne treba brať do úvahy aj právne normy, ktoré určujú, kedy je dieťa podľa práva schopné zostať samé bez dozoru dospelého... Ak je dieťa plaché, príliš podriadivé v spoločnosti iných dospelých (doma to však môže byť čertík-bertík), ak si nie ste istí, či by vedelo odhadnúť možné nebezpečenstvo (čo si nemôžeme byť istí u prvostupniarov takmer vôbec, pretože takéto deti sú veľmi dôverčivé a neskúsené...), vtedy radšej dieťa nechajte u niekoho známeho, prípadne ho nechajte doma len veľmi krátko a skôr výnimočne. Rovnako aj deti, ktoré sú impulzívne, skôr konajú ako rozmýšľajú, majú často drobné úrazy, prípadne nejakú chronickú chorobu a pod. Dôveru dieťa jednoznačne potrebuje na rozvoj sebavedomia, posilňovanie vlastnej kompetentnosti, vlastnej hodnoty atď. Tú mu môžeme prejaviť aj tým, že ak sme presvedčení o tom, že to zvládne, necháme ho primeraný čas doma samé. Ale nie je to jediný spôsob, ako mu prejaviť dôveru. Ponechanie dieťaťa samé seba na neprimeraný čas a často môže prinášať aj negatívne vplyvy, hoci to navonok zvládne dobre – dieťa sa môže cítiť opustené, osamelé, bez dostatku podpory a zázemia, čo sa môže prejaviť rôznymi psychosomatickými ťažkosťami, ako sú bolesti hlavy, bruška, môžu mať ťažkosti so spánkom, môže sa zvýrazniť strach a úzkosť v ich prežívaní, „zlé sny“ a pod.

Pýtali sme sa rodičov: Je vaše dieťa po škole samo doma?

Liana, 11-ročný syn Michal
„Nie, žijeme v Bratislave a dieťa s kľúčikom na krku mi pripadá byť veľmi jednoduchým terčom ľudí s nekalými úmyslami. Miško je už piatak a nemá v škole družinu, a tak sa pri ňom striedame celá rodina – v jeden deň ho ide vyzdvihnúť  babka, v ďalší dedko, potom my, rodičia. Nechcem zatiaľ ani aby chodil sám domov, veď cesty sú tu také nebezpečné. Malú výnimku robíme v utorky a piatky, kedy má Miško futbalový tréning. Futbalový štadión majú dve ulice od školy a tak sme sa dohodli, že tam dochádza sám, ale odtiaľ ho berie domov niekto z nás. Dokedy takto budeme fungovať? Neviem, ja som už ako štvrtáčka chodila sama domov a aj som bola doma tri – štyri hodiny sama, kým prišli rodičia. To bola však iná doba...“

Denisa, 10-ročná Evička
„Evička je už piatačka a od tohto školského roku nemajú družinu, a tak sme nútení, aby chodila domov sama a čakala tam na náš príchod. Nemáme inú možnosť, ani ja, ani manžel nemôžeme odísť z práce skôr a babičky máme ďaleko. Samozrejme, bojím sa o ňu, a hneď ako príde zo školy, musí nám volať, že je v poriadku. Asi je jej však doma smutno, lebo nám vyvoláva každú polhodinku, že kedy už prídeme... Ale úlohy si sama nikdy neurobí, s učením čaká až na nás.  Čo robí doma sama? Hovorí, že počúva hudbu, sem-tam niečo číta, ale hlavne – čaká nás.“

Martina, 11-ročný Alex  
„V škole máme možnosť nechať v družine aj deti z druhého stupňa a my to zatiaľ využívame.  Bývame na druhom konci mesta a nechceli sme, aby Alex chodil sám. Myslíme si, že o rok to už zvládne. Pridáme mu ešte nejaké športové krúžky po škole, aby nečakal na náš príchod pridlho.“

Boris, 11-ročná Hanka
„V tomto školskom roku nám skončila družina a my sme nemali pocit, že Hanka zvládne cestu a dlhší pobyt doma sama. Teda neviem, asi by to aj zvládla, ale však je to ešte len dieťa a stať sa môže všeličo... A tak sme sa dohodli s jednou známou pani, ktorá je už na dôchodku a býva blízko školy, aby Hanka mohla po škole chodiť k nej, ona ju vyzdvihovať nemusí. Platíme jej za to 2000 Sk mesačne, ona jej ešte dá najesť, ak príde dcéra zo školy hladná. A vždy príde od nej s urobenými úlohami a naučená, neviem, ako to tá pani robí, lebo ak mám Hanku na starosti ja, tak úlohy nemá ešte ani vtedy, keď už má ísť spať...“

Anna, 11-ročná Katka
„Bývame neďaleko školy a tak Katka chodí už druhý rok sama domov a potom je asi dve hodiny v byte bez nás. Zvláda to úplne bez problémov – vždy sa večer predtým porozprávame, čo plánuje na druhý deň robiť. Prichystáme knižku alebo pripravíme cédečko s rozprávkami, niekedy si sama urobí aj úlohy alebo sa naučí, ale väčšinou s tým čaká až na náš  príchod.  Keď je sama doma, tak si radšej užije trochu voľnosti – určite si rada pustí hlasnejšie hudbu alebo nerobí vôbec nič a len tak sníva s otvorenými očami. Vie, že keď jej bude smutno, môže nám kedykoľvek zavolať – v tomto sú mobilné telefóny výborným pomocníkom rodičov. Keď si pomyslím, že my sme ako desaťročné deti chodili domov  samé a doma sme nemali ani telefónnu linku, aby sme si s rodičmi mohli zavolať... Nechápem, ako to mohli rodičia vtedy prežiť...“