Spolužitie

So starými rodičmi v jednej domácnosti?

Najčastejší a najľahší spôsob osamostatnenia je útek; z domu, z citových väzieb, z povinností, z poslušností, a neraz i z lásky. Iba ten, kto si svoju osobnú slobodu a ľudskú dospelosť vedel vybojovať v rámci rodiny, iba ten má povolené zostať doma, s rodičmi aj so svojím novým partnerom a deťmi. Trojgeneračná rodina nie je bez problémov, ale či tie najjednoduchšie riešenia sú vždy tie najšťastnejšie?

Nevýhody spolužitia so starými rodičmi môžu súvisieť s malým priestorom moderného bytu, s každodenným narážaním na seba v kuchyni, či kúpeľni, so zbytočnou kritikou a nedostatkom porozumenia, so vzájomným rušením pri odlišnosti denného režimu, a vôbec s napätím medzi dvomi nerovnakými predstavami.

Vnúča si častým kontaktom so starými rodičmi rozširuje svoj sociálny obzor, spoznáva iné životné pohľady a iné hodnoty. Čím širší je svet, ktorý okolo seba vnímame, tým väčšia je osobnosť, ktorou sa stávame. Dieťa sa bez kľúčika na krku vracia zo školy do obývaného bytu, kde má preňho stále niekto čas aj potrebné ocenenie. V takom prostredí sa ľahšie ľudsky dozrieva. A hoci ho oveľa viac citovo zasiahne raz odchod starkých, prispieva to k životnej múdrosti.

Aj rodičia môžu občas získať voľný večer, podnety k novým názorom, dôvod k dôstojnejšiemu správaniu pred zrakmi starších. Napokon je život s deťmi a vnúčatami aj pre starkých rozhodne radostnejší než pokoj a neraz i nuda vyprázdneného hniezda.

Ani najbližší však spolu často nevedia primerane komunikovať. Mladým chýba porozumenie pre odlišnosti zrelého veku a tým múdrejším tolerancia pre nepochopiteľné tápanie mladých.

Praktické hľadisko nabáda, aby sme nemali priechodné izby, obe strany zaručenú relatívnu intimitu, vhodný je tiež  hneď na začiatku dohovor, ktorá časť chladničky komu bude patriť a v ktorom čase si kto vyhradí sociálne zariadenia. Neskoršie poriadky bývajú často bolestivé.

Širšia rodina môže prispievať k podpore duševného zdravia, pri nezrelosti členov, či už nezvládnutom egoizme, vnucujúcej sa pozornosti a pomoci, alebo pretrvávajúcej autoritatívnosti zbytočne narastá medziľudské napätie. Pociťovaná nutnosť rozdelenia potom prezrádza nezaslúženosť výhod spolubývania. A budeme namáhavo dochádzať za starnúcimi rodičmi a budeme im vedieť iba menej pomôcť. Kde je viac detí, musia sa o rodičov podeliť. Odchod do ďalekých krajín dnes často znamená, že sa najstaršia generácia s tou najmladšou azda už nikdy nestretnú. Zostávajú iba duchovné kontakty. Najoptimálnejšie riešenie nemá vzorec, narábame s individálnymi podmienkami, s jedinou konštantou, že človek potrebuje človeka.