Aké je batoľa?

Dieťa medzi prvým až tretím rokom života je ako malé dynamo, plné energie, nadšenia, zvedavosti. A hlavne obdobie medzi druhým a tretím rokom je pre rodičov veľkou zaťažkávacou skúškou. Stresovaní rodičia hovoria o svojom dieťati ako o „nezvládnuteľnom, náročnom, tvrdohlavom, hyperaktívnom“.

Tvrdohlavosť dvojročných detí spolu so záchvatmi vzdoru však patria k jeho vývoju a nemožno túto etapu vývoja preskočiť. Dieťa s tým nedokáže urobiť vôbec nič. Musí sa vyrovnať s potrebou závislosti (tak veľmi potrebuje mamu i otca) a zároveň nezávislosťou, čo si vzájomne odporuje.

Môžeme počuť o tomto období ako o prvej detskej puberte alebo období vzdoru. Prečo? Vysvetlenie je jednoduché – dieťa prežíva obdobie, keď sa osamostatňuje od rodičov, hlavne mamy, začína chápať, že je nezávislou osobnosťou (vytvára si vedomie seba samého ako oddelenej a svojbytnej bytosti) a snaží sa všetkými možnými spôsobmi presadiť svoje potreby a priania. Každé dieťa v tomto období veľmi často používa dve vety: „Ja sám/sama“ a „Nie“. Tempo rastu sa spomaľuje, ale o to viac sa odohráva iných významných zmien.

V tomto pre neho veľmi ťažkom období prechádza mnohými komplikovanými zmenami, a preto býva niekedy jedovité a plné vzdoru, inokedy neisté či prítulné. Napriek tomu, že i pre rodičov býva toto obdobie veľmi ťažké, treba sa vyzbrojiť trpezlivosťou a humorom. Mali by sme dieťaťu prejaviť pochopenie a veľa ho povzbudzovať k samostatnosti. Odmenou bude radosť z nových objavov a skúmania okolitého sveta, o ktorú sa dieťa s rodičom rado podelí.

Dieťa veľmi rado dáva najavo svoje vrelé city a často sa spontánne smeje. Myslí si, že je stredobodom a všetko a všetci na svete sú tu iba preňho a jeho potreby. Túto egocentrickosť postupne vystrieda väčšia úcta k ostatným ľuďom.

ČO NAJVIAC CHARAKTERIZUJE BATOĽA:

• hľadá stále nové zaujímavé podnety,
• zdokonaľuje si jemnú motoriku,
• chápe, aký je význam slova „moje“ a začína chápať, čo znamená „to nie je moje“,
• nerado sa o niečo delí,
• veľmi ťažko znáša odlúčenie od mamy,
• miluje zaužívané rituály, opakovanie, nemá rado veľké zmeny,
• má strach z neznámych ľudí, ale dokáže potom rýchlo prelomiť bariéry a skamarátiť sa,
• napodobuje hry a jednanie ostatných detí, ale nemá záujem sa k nim pridať,
• začína presadzovať vlastnú nezávislosť a všetko chce robiť bez vašej pomoci,
• ak sa mu niečo nedarí alebo je unavené, chytí záchvat vzdoru,
• je netrpezlivé, nedokáže na niečo čakať alebo sa s niekým striedať.

Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou – niektoré si v tomto veku výraznejšie zdokonaľuje jemnú motoriku, iné viac verbálnu stránku. I preto deti dosahujú určité schopnosti v rôznom veku a každé trochu iným spôsobom. Ak chceme s dieťaťom robiť niečo nové, niečo nové ho naučiť, musíme brať do úvahy jeho temperament, momentálnu náladu a stupeň dosiahnutých schopností.

Medzi deťmi sú veľké rozdiely v temperamente – niektoré sú skôr tichšie, veľmi citlivé a niektoré naopak veľmi živé a sebavedomé. Väčšina detí je tak niekde uprostred – niekedy sú odvážne, inokedy ustráchané, niekedy prispôsobivé, poslušné, opatrné alebo hanblivé, inokedy náladové, podráždené a nesústredené. Často sa správanie dieťaťa mení niekoľkokrát počas dňa.

ZÁCHVATY HNEVU
Napriek tomu, že záchvatom hnevu sme sa už niekoľkokrát v článkoch venovali, nemôžeme ich pri tejto téme nespomenúť – záchvaty hnevu jednoducho k životu batoliat patria... Takže, aspoň stručne:

Pre batoľatá sú záchvaty hnevu úplne samozrejmou súčasťou ich života. Ale aj keď sme na ne pripravení – niekedy nás vedia pekne prekvapiť.

Ako ich riešiť? Jedine trpezlivosťou – ak dieťa prepadne záchvatu hnevu, máte dve možnosti:

• ignorácia (ak dieťaťu nehrozí žiadne nebezpečenstvo),
• nenápadne odvedenie pozornosti.

 Nikdy neriešte situáciu krikom, silou ani trestaním!

DIEŤA HRYZIE A BIJE
Hráte sa s vaším dieťaťom, máte práve pokojnú polhodinku, ale... Zrazu vás kopne – úplne nečakane a vôbec nie „iba tak naoko“. Prečo to urobilo? Alebo ešte horšia situácia – ste spolu vonku, dieťa sa hrá na pieskovisku spolu s inými deťmi, keď tu nečakane pohryzie dcérku vašej susedky. Takmer by ste sa prepadli od hanby pod zem, snažíte sa nájsť slová ospravedlnenia a je vám jasné, že od tejto chvíle sa vám mamičky z pieskoviska budú vyhýbať... Čo však s dieťaťom robiť? Nahnevať sa naňho, nakričať, dať mu po zadku alebo dokonca – pohrýzť ho tiež, aby videlo, ako to bolí? Urobili ste snáď chybu niekde vo výchove? Nie, neurobili – treba si uvedomiť, že dieťa je klbko plné energie (pozitívnej, ako i negatívnej) a navyše robí pokusy: „Čo sa stane, keď teraz pohryziem Zuzku?“ Nevie sa vžiť do druhej osoby a pochopiť jej emócie, nechápe, že druhého bolí, keď ho udrie, či pohryzie...

AKO TEDA REAGOVAŤ NA NÁSILIE?

• Nikdy neoplácajte násilie násilím – ak vás dieťa udrie, nevráťte úder, ak vás pohryzie, zadržte intuitívne vnuknutie a neurobte to isté, nekričte naňho... Ak sa budete i vy správať agresívne, bude to považovať za bežný spôsob komunikácie medzi ľuďmi.
• Pozrite sa na vašu rodinnú situáciu a vzťah s partnerom „okom nezainteresovaného“. Sú u vás hádky (a nebodaj násilie) na dennom poriadku? Ak dieťa či jeho starší súrodenec „hnevá“, napláca mu otecko na zadok? Dieťa iba opakuje to, čo vidí, a ak sa takto správate vy, rodičia, ono iba preberá váš model a chybu treba hľadať inde.
• Často sa ako agresívne prejavujú deti, ktoré majú o čosi starších súrodencov (väčšinou s vekovým rozdielom do dvoch či troch rokov). Pri tomto vekovom rozdiele staršie dieťa pociťuje to mladšie ako silnú konkurenciu. Všímajte si, či sa staršie dieťa nesnaží presadiť a podporiť svoju pozíciu agresivitou voči mladšiemu súrodencovi. Veľakrát sa jedná o skrytú agresivitu – nenápadne a keď nie ste na mieste činu. Takto mladšie dieťa nadobudne dojem, že je správne, ak si presadzuje svoju pozíciu i na pieskovisku či v škôlke medzi ostatnými, hlavne menšími a slabšími deťmi. Ak je to váš prípad – riešte situáciu so starším súrodencom, pravdepodobne sa z jeho strany jedná o žiarlivosť a nedostatok pozornosti zo strany rodičov.
• Nikdy netvrďte dieťaťu, že je „zlé“. Žiadne dieťa nie je „zlé“, ak mu to však budete tvrdiť a samo seba bude pokladať za „zlé“, stane sa ním. Ak chcete vyjadriť svoje rozhorčenie, neformulujte vetu typu: „Si zlý, pretože biješ deti.“, ale: „Nepáči sa mi, keď biješ deti. Bitie detí je zlá vec.“
• Jediným spôsobom, ako možno zastaviť jeho agresivitu, je odvrátenie pozornosti: „Poďme sa radšej zahrať s legom, to je zaujímavejšie.“ alebo obrátenie situácie na žart: „Ty si ma asi chcel štekliť, však? Ale pozri, aj ja ťa teraz trochu pošteklím.“
• Ak odvrátenie pozornosti nezaberie, použite metódu, ktorú Angličania nazývajú time out: „Choď do svojej izby a zostaň tam, kým sa nebudeš cítiť lepšie.“ Odborníci odporúčajú zostať tam toľko minút, koľko má dieťa rokov (2 roky – 2 minúty, 3 roky – 3 minúty, 5 rokov – 5 minút atď.).

ZÁKLADNÉ PRAVIDLÁ SPRÁVANIA BATOLIAT
(podľa článku T. Berry Brazeltona v týždenníku Families Today)

Keď niečo chcem, tak je to moje.
Keď ti niečo dám a potom si to rozmyslím, je to stále moje.
Keď som niečo pred chvíľou mal, je to moje.
Keď je niečo moje, za žiadnou cenu to nikomu nedám.
Keď niečo urobíme spoločne, je všetko moje.
Keď to vyzerá ako moje, tak je to moje.