Mami, oci, mám sa dobre!

Bábätká nevedia vyjadriť svoje pocity slovami. Ale ide to aj bez nich. Už v prvých mesiacoch života vyjadrujú naši najmenší svojimi signálmi jasne, ako sa cítia a čo chcú. Jazyk, ktorému rodičia ľahko porozumejú.

Malá Nina sa zjavne necíti dobre. Dvojmesačné dievčatko sa opiera chrbtom o nohy svojej mamy a zapiera sa nôžkami o jej brucho. Maličké bábätko sa pozerá upäto do maminých očí, ktorá imituje jej jemné zvuky, hladí ju po rúčkach a usmieva sa: „No čo, moja, čo by si mi chcela porozprávať?“

Bábätko komunikuje rôznymi spôsobmi
Skutočne rozprávať ešte samozrejme nevie. Ale kto sa dobre prizerá, rýchlo zistí, či s ním dieťa chce komunikovať, či je hladné alebo ho bolí bruško, či je práve sústredené alebo je unavené. Rodičia rozpoznajú stav svojho dieťaťa najmä podľa toho, či a ako plače – alebo či pôsobí spokojne. 

Ale nielen plačom vedia bábätka vyjadriť, čo cítia. Dieťa to vie vyjadriť mnohorakými spôsobmi, napríklad svojou motorikou, mimikou a očným kontaktom. Sú to základné vzory, ktoré sú vrodené. A tak využívajú už novorodenci celé telo na to, aby komunikovali s okolím.

Deti mávajú rúčkami a pozerajú zaujato, ak sú pripravené komunikovať. Ak vystierajú pršteky alebo sa nepohybujú, sú to jasné znaky toho, že potrebujú prestávku na oddych.

Často môžeme sledovať viac signálov súčasne. Ak chce mať dieťa pokoj, lebo sa cíti preťažené, otáča hlavičkou smerom preč, napína celé telo a krúti celým telom, akoby chcelo utiecť preč. Väčšinou pre novorodencov je podnetov, ktoré ich obklopujú a ktoré im núkajú rodičia, príliš veľa. Lebo pre nich je všetko ešte celkom nové!

Očný kontakt
Najvzrušujúcejší je najmä očný kontakt. Približne v šiestich týždňoch je schopnosť vidieť vyvinutá tak dobre, že dieťa vidí ostro a tým môže fixovať svojho spoločníka. Ale držať kontakt a komunikovať stojí novorodenca veľa energie. Ak odvracia zrak, je to cesta, akou sa môže sám upokojiť. Po pár sekundách si však bábätko oddýchne a znovu pozerá zaujato na mamu.

Mimochodom: Novorodenec sa vie pozerať svojmu spoločníkovi do očí alebo spočinie pohľadom na nejakej veci niekoľko minút. Trvanie takéhoto správania však vekom klesá až po obdobie dospelosti. My dospelí sa pozeráme do očí len krátko, tvrdia psychológovia. Zato bábätko sa vie stále na dlhšiu dobu na niečo koncentrovať, napríklad na hračku: ak sa u niekoľkotýždňového bábätka jedná len o približne 5 minút, môže to byť vo veku šesť mesiacov už pol hodiny.

Mamy a otcovia musia brať ohľad na očný kontakt svojho dieťaťa. Ak dospelý pochopí, že  má sledovať rytmus dieťaťa, vznikne výmenná hra. Dospelý nechá dieťaťu čas, kedy si môže oddýchnuť a venuje sa mu, keď je bdelé a pripravené komunikovať. Rodičia toto všetko robia intuitívne správne. Používajú zjednodušené, prototypové formy správania, aby sa stali pre dieťa zrozumiteľnými. Ide napríklad o rozprávanie v reči bábätiek a prehnanú mimiku. Lebo pohľad do očí dieťatka stačí na to, aby zmenila matka svoje správanie. Napríklad sa pousmeje, otvorí viac oči, zdvihne očné brvy a prikyvuje. To je prehnaná mimika, pomocou ktorej vie bábätko lepšie pochopiť výraz tváre a jeho významu.

Perfektne zladená komunikácia
Aj zjednodušená reč bábätiek s jej opakovaniami, zdvojenými hláskami ako „tata, mama...“ a stúpajúcou melódiou reči je presne nastavená na detské ucho a vnímavosť. Prispôsobuje sa dokonca jednotlivým potrebám: Ak je dieťa unavené, je reč matky ťahavejšia a hlbšia. Tak sa bábätko dozvedá, že určité rečové melódie patria k určitým pocitom. A malými „reptavými“ rozhovormi podporujú rodičia prvé jazykové experimenty. Napríklad tým, že imitujú hlásky svojho bábätka a pritom ich ľahko obmieňajú, napríklad v inej tónovej dĺžke vyslovujú „papapa“ a „pipipi“. To podnecuje dieťa, aby produkovalo nové hlásky a vzniká malý dialóg alebo inak povedané  „kolobeh pozitívnej vzájomnosti“.

Pomôcť pritom môže počkať na iniciatívu dieťaťa, túto potom nasledovať a spôsobom vhodným pre takto malé dieťa potom pomenovať, čo sa v ňom a okolo dieťaťa práve robí. Napríklad: „Áno, teraz sa raduješ!“ Tak dokáže dieťa pomaly všetko okolo seba lepšie chápať. A vzniká aj dobrý vzťah medzi bábätkom a blízkou osobou. Potreba dieťaťa mať kontakt je veľmi veľká. A takouto komunikáciou sa buduje fungujúce puto medzi matkou a dieťaťom. A pevné puto je ochranná funkcia pre bábätko. Okrem toho sa deti stávajú týmto spôsobom sebavedomejšími – a plačú menej.

S pribúdajúcim vekom vie dieťa svojim rodičom „povedať“ stále viac. Už vo veku šiestich týždňov sa usmieva vedome na mamu, keď mu jej rozprávanie robí radosť a okolo piateho mesiaca vie vytvárať reťaz z hlások ako r-r-r alebo ge-ge, ak sa cíti obzvlášť dobre.

Toto všetko sa deje automaticky. Ale niekedy človek vôbec nechápe signály vychádzajúce od dieťaťa. Napríklad ak sa práve zahĺbi do prebaľovania a nevšíma si pritom pokusy bábätka o komunikáciu. Alebo zle pochopíme signály a myslíme si napríklad, že dieťa niekoho odmieta, ak odvracia zrak. A takto môže dôjsť k negatívnemu kolobehu: Matka, ktorá sa domnieva, že ju dieťa odmieta, rozpráva na dieťa o to viac a to dieťa ešte viac unavuje a vysiľuje.

A odkiaľ môžu prameniť takéto nepochopenia? Veľakrát majú spoločného menovateľa:  rýchlosť. Keby dali rodičia sebe a dieťaťu viac času, bolo by všetko oveľa jednoduchšie. Inak by vnímali svoje dieťa a zodpovedajúc tomu by aj reagovali. Až keď sa vytvorí pomalé tempo medzi rodičmi a bábätkom, majú rodičia prístup a spojenie k ich intuitívnemu vnútornému vedomiu.

Predchádzať plaču
Najjasnejší signál, ktorým dáva dieťa na známosť okoliu, že sa necíti dobre, je plač. Pomocou neho deti vyjadrujú, že sú hladné alebo majú plnú plienku, alebo sa jednoducho niečoho naľakali. Rodičia vedia už skoro podľa druhu plaču rozpoznať potreby svojho dieťaťa. Ono prestane tým skôr plakať, čím rýchlejšie a primeranejšie na to mama zareaguje.

Ale dieťa by samozrejme malo mať možnosť aj plakať. Je to jedna z jeho najdôležitejších možností komunikácie a môže byť pomerne zreteľná, ak sú uspokojené všetky telesné potreby. Plač je v podstate proces spracovávania niečoho, ktorý dieťa zbavuje bremena.

Výnimku tvoria plačúce deti. To sú deti, ktoré plačú viac ako tri hodiny denne počas viac ako troch dní v týždni, a to viac ako tri týždne za sebou. V tomto prípade sa jedná o dojčenskú koliku a  mali by ste sa poradiť s detským lekárom.

Niektoré deti sú nepokojné od narodenia. To môže súvisieť s ťažkým pôrodom, napätím v partnerstve – alebo s vrodeným temperamentom. Takéto deti v porovnaní s ostatnými dokážu zamerať svoju pozornosť na oveľa kratšiu dobu, sú podráždenejšie a potrebujú dlhší čas, aby zaspali. Často začnú viac plakať, ak majú okolo seba veľa podnetov a ony by chceli už spať.

Preto je veľmi dôležité reagovať na signály bábätka. Ak dbáme napríklad na čas, kedy je už unavené, uložíme dieťa skôr spať a necháme ho aj dlhšie si pospať, zabránime tak stavu vysokého rozrušenia. Takýmto deťom často stačí, ak zatiahneme závesy v miestnosti a všetky možno podnety držíme od neho v bezpečnej vzdialenosti (napr. televízia, rušivé zvuky a pod.).

Dieťa rozvíja vlastné stratégie
Ako Tomáško. Je nepokojný. Týždňový chlapček má zatvorené oči a neohrabane šermuje rúčkami pred tvárou. Ústa má otvorené, občas vyplazí jazyk. Potom to dokázal: Potom, ako mal najskôr obe rúčky v puse, našiel palček ľavej ruky a saje ho. A – upokojuje sa.

„Samoregulácia“ – tak nazývame túto schopnosť bábätiek. Majú ju však rodičia podporovať tým, že vedú rúčku dieťatka rovno do pusy? Nie, to by sme práve zabránili rozvoju sebaregulačných snáh, odporúčajú detskí psychológovia. Ak dieťa potrebuje podporu, aby sa upokojilo, potom to ukáže rodičom samo: plačom alebo zosilnenými signálmi nepokoja.

V iných úlohách, ktoré musia bábätká zvládnuť, však môže byť podpora rodičov veľmi osožná, aby sa naučili sebaregulácií. Veľké úlohy regulácie prvého roka života môžeme rozdeliť do troch skupín:

Spánok (prechod medzi bdelosťou – spánkom a bdelosťou)
Plač (Prechod od vzrušenia do pokoja)
Jedenie (prechod medzi hladom – jedlom a sýtosťou)

Najväčším prianím rodičov je väčšinou to, aby dieťa zvládlo prechod z bdelého stavu do spánku čo najrýchlejšie. A ono sa to aj podarí – len to chce trpezlivosť a čas. Ak rodičia obmedzia prísun podnetov v čase, kedy má dieťa ísť spať, nehojdajú dieťa príliš a nehovoria s ním príliš veľa, môže si samo vytvoriť určitý „mechanizmus vypnutia“.

Aby sme upokojili plačúce dieťa, ktoré nie je ani hladné a nemá ani plnú plienku, stačí väčšinou zobrať ho do náručia. Telesný kontakt s mamou alebo otcom spôsobuje u väčšiny detí zázraky. Môžeme aj pokojne na dieťa hovoriť alebo použiť upokojujúce zvuky (niektoré deti majú rady monotónny zvuk práčky, iné zasa hlasný tikot hodín...).

Aj jedenie by malo prebiehať harmonicky, najmä potom ako dieťa dostáva už stravu „veľkých“. Najkrajšie pre dieťa je, keď sedí spolu s ostatnými za jedným stolom. A ak malý gurmán niečo nemá rád alebo je sýty, nikdy ho prosím do jedenia nenúťte. Ak však rodičia poskytnú pomoc a podporu v čase, kedy ju dieťa potrebuje, podporujú tým dobrý kontakt. A tým aj základy spoločnej interakcie.

Pozorovanie je alfa a omega
Niektoré signály sú jednoznačné – ako napríklad pretieranie si očiek. Iné znaky, ako napríklad tie, ktoré naznačujú vyčerpanosť, spoznáme samy časom. Ani my dospelí nehovoríme vždy nahlas, že sme vystresovaní, ale stiahneme sa do úzadia. A tak ako dospelí ukazujú aj bábätká svoje pocity viac alebo menej intenzívne. U niektorých detí je ľahké rozpoznať, či sú hladné alebo unavené. Iné deti sú ťažšie „čitateľné“. Avšak nie je hneď zlé, ak rodičia nepochopia dieťa ihneď perfektne. Malé nedorozumenia patria ku každej komunikácii. To je úplne normálne.

Najviac sa rodičia naučia tým, že svoje bábätko citlivo pozorujú – a venujú mu dostatok času. Tak rýchlo rozpoznajú, čo im chce dieťa sprostredkovať. V tomto sú rodičia pre svoje deti najlepší experti.

Jasné signály – ako zistíte, že vaše dieťa sa raduje alebo chce oddychovať

1. Motorika – ak sú pästičky jemne otvorené, telo uvoľnené a nožičkami bábätko veselo kopká, je šťastné a pripravené komunikovať. Ak však napína pršteky, prípadne ich pevne zoviera v päsť, napína celé telo a rozhadzuje rukami alebo pôsobí ospalo a nepohybuje sa, je preťažené a chce si oddýchnuť.

2. Pohľad – najlepší signál, že je dieťa dobre naladené a schopné vnímať, je pohľad, ktorým dieťa fixuje svoj náprotivok. Ak sa pozerá nadol, uprene pozerá do prázdna a otáča vyhýbavo hlavou, znamená to: „Mám už toho všetkého plné zuby.“

3. Mimika – bdelé veselé dieťa robí ústami pohyby alebo tvorí zvuky, napríklad si žblnkoce. V približne šiestich týždňoch sa vie vedome usmiať. Výraz tváre preťaženého dieťaťa je plačlivý, mrzutý, neutrálny alebo napätý. Začne vtedy často plakať.

4. Farba pokožky – vystresované alebo unavené deti môžu mať na tvári červené fľaky.