Keď vychovávajú (aj) starí rodičia...

Rodín, v ktorých je dominantnejší jeden alebo obaja starí rodičia než samotní rodičia je aj na Slovensku neúrekom. Dieťa zmietané dvojitou výchovou je často v pomykove, koho má vlastne poslúchať, o to viac, ak si niekedy rady, zákazy či usmernenia rodičov a starých rodičov odporujú...

Kto je teda pánom v dome? Do akej miery majú starí rodičia právo zasahovať do výchovy vlastných vnúčat? Aký dosah to má na samotné deti?

Nemožnosť mať vlastné bývanie núti nielen u nás mnohé mladé rodiny k tomu, aby po svadbe zostávali žiť  v rodičovskom dome. Apriori, nejde o patovú situáciu – žili tak generácie pred nami a budú i po nás... Niektorým rodinám tento model spolužitia vyhovuje, pretože dokážu z neho vyťažiť.

Príkladom je i známa česká herečka Iva Janžurová. Temperamentná sestrička zo seriálu Nemocnica na okraji mesta si okrem mnohých hereckých rolí užíva už zopár rokov aj úlohu babičky. So svojím manželom, dvoma dcérami, zaťmi a štyrmi vnúčatami žijú všetci v jednom veľkom dome, pričom každá rodina má samostatnú domácnosť. Iva Janžurová na toto spolužitie hovorí: „Zaľúbila som sa do modelu veľkej rodiny pod jednou strechou. Svojim vnúčatám sa snažím byť vzornou babičkou. Chcela by som prispieť k tomu, aby z nich neboli rozmaznané deti.“

Rodina Ivy Janžurovej je jedným z pozitívnych príkladov toho, ako dokážu žiť tri generácie pokope. Možno je to aj preto, že sa vyhli tzv. syndrómu prázdneho hniezda...

Raz to muselo prísť...
Hoci to každý otec či mama vie, predsa len, ak daný moment nastane, mnohých zaskočí. Osamostatnenie vlastného dieťaťa môže priniesť do zaužívaného spôsobu životu, podmieneného vekom, v ktorom sa všetko nové prijíma akosi ťažšie, poriadny vietor... S pribúdajúcimi rokmi sa totiž okrem iného menia aj postoje starnúcich rodičov k vlastným, už dospelým dcéram či synom. „Uhniezďovanie“ detí tak môže u rodičov vytvoriť pocit „prázdneho hniezda“. Na jednej strane je to uvoľnenie a sloboda, na strane druhej osamelosť a prázdnota.  Najmä u žien, pre ktoré boli deti zmyslom života, sa môže ľahko navodiť falošný stav, že už nie je prečo žiť. Dni sa stávajú stereotypné, sú bez náplne a radosti. Naopak to ale môže viesť i ku falošnému zidealizovaniu si vlastných potomkov s cieľom získať ich späť...

Zať a nevesta
Zmena prináša poryvy aj vo vzťahoch – odchodom detí z domu sa môžu väzby s rodičmi zoslabiť, alebo aj zosilnieť, sloboda totiž mení aj samotné deti a ich pohľad na rodičov.

Psychológovia tvrdia, že príchodom zaťa alebo nevesty do rodiny, obzvlášť ak žijú všetci v jednej domácnosti, dochádza k špecifickému stavu. Otec alebo matka sa môžu dostať do pozície, keď sa na svojho zaťa či nevestu začnú pozerať tak, ako by si ho vybrali (alebo aj nevybrali) oni sami.

Niektorí rodičia nedokážu preklenúť to, že ich vlastné, už dospelé dieťa, ich zrazu odsúva na druhú koľaj. Rady, skúsenosti zúročené rokmi a vlastne všetko, čo predtým preberali spolu, pomaly nie je. Dokonca novinky, ktoré doposiaľ vedeli ako prví, sa teraz (ak vôbec) dozvedajú až ako druhí. Partner ich dieťaťa sa stáva konkurenciou. Často sa potom dostávajú do vnútorného rozporu voči nemu ako novému členovi rodiny. Navonok sa môžu snažiť o dekórum, no akýsi nedefinovateľný a nepriznaný pocit krivdy môže v nečakaných momentoch pri bežných nedorozumeniach vyústiť do otvorených konfliktov.

Nie každý rodič dokáže akceptovať manželstvo vlastného dieťaťa.  Snaha zasahovať doň, neustále presadzovať vlastné názory typu  „keď sme my s tvojím otcom (s tvojou mamou) boli mladí...“ neprináša pokojné spolužitie.

Rodinná psychológia odporúča rodičom v tejto pozícii nasledovné:

• snažiť sa prijať partnera svojho dieťaťa, alebo ho aspoň akceptovať;
• uvedomiť si, odkiaľ-pokiaľ majú rodičia právo (avšak nie povinnosť) zasahovať do manželstva svojho dieťaťa;
• nevnucovať svoje rady, skúsenosti, postoje – nemá to rád žiaden človek (nielen mladý);
• rozumne si určiť hranice spoločného nažívania, obzvlášť, ak sú v rodine deti.

„Sama si ešte decko!“
vyhŕkla raz v hneve Janina mama. Tak ako už po x-tý raz, opäť sa hádali. Vždy mali konfliktný vzťah, no narodením Simonky sa to ešte zhoršovalo. Jana odmietala mamine názory na to, akú stravu má podávať svojej jedenásťmesačnej dcére. Striktne sa chcela držať rád, ktoré jej dala lekárka. Hnevalo ju, že mama jej rozhodnutie neakceptuje... „Výslovne som jej povedala, že nechcem, aby do malej „pchala“ sladkosti. Nedala si však povedať. Keď som sa raz vrátila z obchodu a zbadala, ako Simonku kŕmi sladkosťami, pričom vedela, že potom nebude chcieť obedovať, vybuchla som. Mama ma však rýchlo schladila: ‘Aj ty si tak vyrastala a si tu. A okrem toho, máš ešte len dvadsať, nevieš, čo je to vychovávať deti. Sama si ešte decko!‘ Týždeň sme sa nerozprávali... Po čase sa všetko vrátilo do starých koľají. Kým sme sa znovu nepohádali...“

Hádam niet rodiča, ktorý by si týmto „testom rodičovstva“ neprešiel. Nie vždy sa však za radami starých rodičov musí skrývať zlý úmysel. PhDr. Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave zo svojej praxe o takýchto problémoch v rodinách bohaté skúsenosti. Hovorí: „Niekedy sa stáva, že starí rodičia často vidia svoje deti ako nezrelé pre výchovu ich detí. Preto zhadzujú autoritu matky alebo otca a v rodine nie je jasné, kto vlastne určuje pravidlá. Ak sú deti malé, neuvedomujú si, že sú „kameňom sváru“. Ak však vyrastú, nič im neujde... Ľahko potom prestávajú mať rešpekt voči vlastným rodičom... Zároveň im však prekáža, keď ich babka či dedko poučujú, ohovárajú ich rodičov a keď sa starajú do ich života, napr. v období puberty. Na druhej strane, pre mnohých otcov a mamy sú starí rodičia ideálnymi opatrovateľmi ich detí. Je na to hneď niekoľko dôvodov: majú k dieťatku vzťah, ak sú na dôchodku a bývajú nablízku, majú takmer vždy čas a netreba im za to platiť, čo je pre mnohé mladé rodiny nezanedbateľným prínosom. Ak sú v rodine dobré vzťahy, je to vynikajúce. Starí rodičia sú pre dieťa studnicou múdrosti a lásky. Môže sa však stať, že prevezmú  na seba akoby „rodičovskú rolu“ a v najlepšej viere, že všetko konajú  pre dobro vnúčat, zneisťujú pozíciu rodičov. Často si vnúčatá „kupujú“ neprimeranými darčekmi, rušia zákazy a nepríjemné povinnosti a takto bojujú o ich priazeň. Tento boj však  nemá víťaza... V prvom rade by nemali zasahovať do výchovy ako takej, moralizovať, poúčať, lebo aj tak je to neúčinné. Môžu citlivo zakročiť iba vtedy, ak o to rodičia požiadajú.“

Rola prarodiča
Nie je biologicky podmienená. Prichádza s vekom, ktorý môže skrášliť, ale i naopak, sťažiť jeho prežívanie... Vnúčatá môžu mať pre starých rodičov často väčšiu hodnotu ako ich vlastné deti. Lepšie povedané, mnohí rodičia sa skutočne – osobnostne, zrelostne a citovo – stanú rodičmi až keď majú vnúčatá. To, čo poskytujú im, nedokázali z rôznych príčin (pracovná zaneprázdnenosť, nepripravenosť na dieťa ap.) dať vlastným deťom.

V takýchto okamihoch sa narodenie vnúčat stáva novým zmyslom života, alebo akousi druhou šancou napraviť chyby dávno minulé... 
Babky a dedkovia majú nezastupiteľné miesto vo výchove. Pohľad na svet zúročený rokmi skúseností ich deťom chýba. Vnúčatá sa cez svojich starých rodičov môžu na život okolo seba dívať z inej perspektívy.

„Vzťah k vnúčaťu je iný, než bol kedysi vzťah k vlastnému dieťaťu. Je viac emocionálny, poskytuje pre dieťa inú kvalitu stimulácie. Prarodičia sú pokojnejší, majú menej iných záujmov, a preto sa dieťaťu ochotne venujú. Všeobecne sú menej autoritatívni a pohlcujúci. Produktívny život je už za nimi a nemajú stresy z toho, čo všetko by mali ešte stíhať. Sú ochotní sa viac obetovať a majú aj tendenciu rozmaznávať a byť menej kritickí. Tým, že kladú dôraz na iné hodnoty a normy, odovzdávajú svojim vnúčatám prostredníctvom svojich skúseností a spoločných aktivít aj určitú tradíciu,“ vymenúva pozitíva starorodičovskej výchovy Dr. Smiková. 

Ako predchádzať „dvojitej výchove“?

 Starí rodičia by sa nemali v žiadnom prípade vzdať osobného života.
 Nie sú povinní byť neustále k dispozícii svojim deťom a dňom-nocou sa starať o vnúčatko. Sú predsa starí rodičia, a nie rodičia...
 V prípade začínajúcich nedorozumení je dobre stanoviť  si jasné pravidlá. Ak ich obe strany  rešpektujú, môžu bez konfliktov a nedorozumení vychutnávať prvé krôčiky a slovíčka dieťatka. Staré mamy bez pocitu neužitočnosti a mamy bez pocitu zlého svedomia.
 O tom, čo sa obom stranám nepáči, je dobré otvorene, avšak s úctou a rešpektom hovoriť (samozrejme, nie pred deťmi). 

Tri groše
Tak ako sa od dnešných rodičov čoraz viac požaduje, aby rešpektovali súkromie vlastných detí, je nutné, aby v trojgeneračných domácnostiach mali svoje súkromie aj starí rodičia. Deti, rodičia i starkí by mali mať samostatné izby, samostatný priestor na sebarealizáciu a odpočinok. Len tak možno zohľadňovať potreby všetkých a zároveň vytvárať vhodné prostredie na dobré spolužitie.

Rozprávka o múdrom sedliakovi, ktorý jeden groš splácal svojim rodičom, druhý investoval do vlastných detí a z tretieho žil, je aktuálna aj dnes. V takomto postavení je vlastne každý rodič, a to nielen čo sa týka financií, ale aj citového prežívania. Byť zadobre so svojimi rodičmi, deťmi a, samozrejme, mať vyrovnaný vzťah aj so svojím partnerom... nie je vždy ľahké. Spoločným cieľom by však mala byť snaha o upevnenie rodinného hniezda...

Dr. Smiková dáva návod, ako by sa to mohlo podariť uskutočniť. „Otcovia a mamy by si mali uvedomiť, že výchova ich dieťaťa či detí je predovšetkým ich záležitosťou. Starí rodičia sú v živote vnúčat neoddeliteľnou súčasťou. Obohacujú ich život svojím nazeraním. No je na rodičoch, aby sa im podarilo skĺbiť jednotlivé vzťahy. Len tak sa môžu všetci vzájomne rešpektovať. A iba tak môže vznikať príjemné a obzvlášť pre deti bezpečné rodinné prostredie.“

 
„Čím viac starnem, tým viac zisťujem nielen to, že detstvo a staroba  akosi splývajú, ale aj to, že sú to dva najintenzívnejšie stavy, ktoré je nám dané prežiť...“
Marguerite Yourcenarová, spisovateľka

„Skôr než sa zajtrajšok stane včerajškom, ľudia často prehliadnu šance, ktoré im ponúka dnešok.“
čínske príslovie

Vaše názory:

Iveta, dve deti: S manželom a našimi deťmi bývame sami. Moji rodičia už zomreli, ale navštevujeme sa so svokrovcami. Za tie roky som sa naučila fungovať tak, aby som „nič“ nepokazila... Totiž, svokor je v pohode, deti ho zbožňujú... Horšie je to so svokrou. Je panovačná, vždy musí mať posledné slovo. Svokor aj môj manžel si na to zvykli, ja som s tým spočiatku mala problém. Najmä keď svokra po narodení našich detí dorazila k nám ako fúria, rozhodnutá diktovať mi, ako sa mám o ne starať. Rázne som jej však dala najavo, že si to neprajem. Urazila sa, štvalo ju najmä to, že sa na moju stranu pridal aj manžel, jej syn. Za tie roky sme so svokrou na seba často „narazili“, najmä ak išlo o deti... Ale už som pochopila, že najlepšie je, ak si vždy tvrdohlavo stojím za svojím. Hoci niekedy sú to riadne nervy... Ale dôležité je, že za mnou stojí aj manžel. Ak by to tak nebolo, tak neviem, neviem...“

Zdenka a Pavol, tri deti: My v tomto smere nemáme problém. Naši rodičia spolu dobre vychádzajú, často sa všetci stretávame na rodinných oslavách. Možno je to aj preto, že obaja pochádzame z mnohopočetných rodín, a tak naši „starkí“ nemajú čas na to, aby každému svojmu dieťaťu hovorili do manželstva či vychovávania detí... Skôr sa o tom rozprávame so švagrovcami či súrodencami. No aj tu som sa už poučila... S niektorými ich výchovnými metódami nesúhlasíme, ale pochopila som, že tak ako si my neprajeme, aby niekto hovoril nám do našej rodiny, nemáme právo ani my súdiť iných. Sú to ich deti...

Milada a Martin, jedno dieťa: Náš Miško je jediné vnúča z oboch strán. Je pochopiteľné, že starí rodičia oňho, nadnesene povedané, „zvádzajú boj“. Párkrát sa stalo, že ho chceli jedni vziať na zmrzlinu, zatiaľ čo druhí už s ním boli na ihrisku. Vytváralo to zbytočné napätie. Museli sme zaviesť akýsi režim – napr. požiadať ich, aby svoje návštevy vopred ohlasovali. Rivalita však pretrváva a niekedy je naozaj únavné zvažovať, ktorú „stranu“ požiadať o to, aby sa napríklad postarala večer o malého, ak si chceme s manželom niekam vyjsť. Znie to neuveriteľne, ale niekedy prináša prehnaná snaha starých rodičov (o to viac, ak sú všetci na dôchodku a majú množstvo voľného času) viac škody ako osohu... Aj keď  v podstate môžeme byť radi, že ich máme.