Chodúľka, áno či nie?

Ak máte doma dieťatko, ktoré ešte nevie chodiť a v blízkej dobe vás čaká milá povinnosť učiť ho jeho prvé krôčiky, čítajte ďalej. Obdobie, kedy sa dieťa zažína stavať na nožičky a robiť svoje prvé kroky je veľmi individuálne, spravidla však už ročné dieťa vie chodiť samo.

To, aký základ mu pre jeho chôdzu, ktorá ho bude „sprevádzať“ po celý život poskytneme, je iba na nás, na jeho rodičoch. Najväčšou výhodou detských chodúľok, na označenie ktorých sa tiež používa i nespisovný výraz „pavúk“, je určite to, že dieťa sa v nej nejaký čas zabaví a mamička má chvíľku času pre seba. Nezriedkavo je toto hlavný dôvod, prečo sa rodičia rozhodnú chodúľku kúpiť a často krát „odkladajú“ svoje dieťatko do chodúľky, pretože je to oveľa jednoduchšie a pohodlnejšie ako sa mu neustále venovať.

Dnes je už našťastie dlho pretrvávajúci názor, že chodúľky podporujú deti v učení chôdze, ľahko spochybniteľný a čoraz viac rodičov, najmä tých zodpovednejších, nad kúpou chodúľky ani neuvažuje. I veľká časť pediatrov v súčasnosti zastáva názor, že dlhodobé používanie tejto detskej „pomôcky“ je pre detičky nevhodné. Je na to hneď niekoľko dôvodov.

Za najväčšie negatívum možno považovať nadmerné zaťaženie chrbtice a kĺbov dieťatka, ktoré môže zapríčiniť neskoršie deformácie v období dospievania. Dieťatko, ktoré ešte nevie samo chodiť alebo dokonca ani stáť, nie je pripravené na chôdzu. Všetko má svoj čas a každý organizmus je iný. Zastávať názor, že dieťatko sa naučí rýchlejšie chodiť ak ho budeme dávať do chodúľky, je veľmi mylný. Vtedy, keď je dieťatko na chôdzu pripravené, začne sa samo na nožičky stavať. Je veľmi dôležité byť mu v tomto období oporou a pomôcť mu pri takomto dôležitom medzníku v jeho vývoji. 

Ďalším negatívnym javom, ktorý by mal odradiť rodičov od kúpi chodúľky,  je chôdza po špičkách. Už na prvý pohľad sa dá rozpoznať dieťa, ktoré sa učilo chodiť v chodúľke. Tie sa totiž počas pohybu v „pavúku“ odrážajú špičkami a je potom veľmi ťažké ich tohto návyku zbaviť. Správna chôdza spočíva v používaní celého chodidla a to tak, že najskôr treba použiť pätu, potom postupne vystrieť celé chodidlo až k bruškám a nakoniec sa odraziť od prstov. Nie opačne, od prstov smerom k päte.

Dieťatku umiestňovanému do chodúľky  nielenže odoberáme príležitosť naučiť sa správne chodiť, ale čo je oveľa horšie, vystavujeme ho mnohým rizikám spojeným s prípadnými úrazmi. Keďže chodúľka je „pomôcka“ na kolieskach, nie zriedkavo sa stáva, že sa dieťa pri zachytení prevráti. Koliesko často zostane zachytené napríklad o prah dverí a potom už stačí iba málo, aby dieťatko prevrátilo chodúľku na seba.  Takéto úrazy môžu mať veľmi vážne následky, nakoľko si dieťa vo väčšine prápadov poraní hlavičku. Je preto nesmierne dôležité, ak sa už rozhodnete svoje dieťa dávať do chodúľky, aby ste celý ten čas boli pri ňom.

V  januári 2009 bola v súvislosti s používaním chodúľok v rámci legislatívy Európskej únie prijatá a v  Úradnom vestníku i zverejnená bezpečnostná norma pre detské chodúľky. Cieľom jej prijatia je zabrániť mnohým úrazom detí, ktoré sa čoraz častejšie v súvislosti s používaním chodúľok stávajú. Svedčia o tom i údaje zhromaždené za posledných dvadsať rokov, ktoré hovoria o tom, že v EU a v USA je každý rok kvôli používaniu detských chodúľok ošetrených niekoľko tisíc detí. Ďalší výskum potvrdil, že chodúľky zapríčiňujú oveľa viac úrazov ako ktorákoľvek iná detská pomôcka.

Základnou požiadavkou uvedenej normy je, aby sa v priebehu výroby testovala stabilita detských chodúľok a aby sa už pri výrobe dbalo na zníženie rizika poranenia.
Podľa stanoviska, ktoré vyjadrila komisárka EU pre ochranu spotrebiteľov Meglena Kuneva, „táto norma pomôže zaistiť bezpečnosť najmladších a najzraniteľnejších občanov EU. Napriek tomu, že najlepšou ochranou pre dieťa je dohľad rodičov alebo dospelých osôb, dodatočné bezpečnostné opatrenia pri výrobe produktov pre deti sú tiež veľmi dôležité.“

Toto opatrenie nie je samozrejme možné chápať ako odobrenie používania detských chodúľok. Rodičia síce môžu nadobudnúť pocit väčšej istoty o jej bezpečnosti, avšak je nutné pochopiť, že nejde o prostriedok, pomocou ktorého by sa deti mali učiť chodiť. Norma tiež stanovuje, že chodúľky nie sú určené pre deti, ktoré nie sú schopné samostatne sa posadiť. Nie sedieť, ale posadiť sa, čo býva spravidla ešte neskôr.

Doktor Julien Cohen-Solal vo svoje knihe Naše dieťa uvádza: „Dieťa sa postaví na nohy, keď bude cítiť potrebu a bude schopné to aj urobiť. Samozrejme, treba ho nechať, aby sa postavilo vtedy, keď sa mu zachce a keď potom zatúži.“

Názory odbornej i laickej verejnosti sú teda na používanie chodúľok rôzne. Pozitívom však je, že čoraz viac lekárov považuje používanie chodúľky za nevhodné, až nebezpečné. V konečnom dôsledku je však všetko na nás, na rodičoch. My nesieme za naše deti zodpovednosť a mali by sme sa snažiť poskytnúť im len to najlepšie. Venovať im svoj čas je to najmenej, čo môžeme pre ne urobiť.