Pomoc, slečna Marplová!

Dcéra si spokojne spala v kočíku, ja som sa kochala pohľadom na chryzantémy, ktoré som kúpila, a s chuťou som hrýzla do šťavnatého jablka z trhu. Zrazu sa v mojom zornom poli objavil môj muž. Už som sa za ním chcela rozbehnúť, keď mi zamrzol úsmev na tvári. Sadal si v kaviarni na terase s nejakou atraktívnou blondínou!!! Ženská sa usmievala a koketne pohodila zlatou hrivou. Civela som na nich pár minút a potom som sa s chvatom vybrala domov. Snažila som sa ako-tak upokojiť, ale veľmi mi to nešlo. V hlave mi to horúčkovito pracovalo. Čo teraz robiť? Vybalím to naňho? Alebo budem čakať? Vydržím to?

 „A je to definitívne! Môj muž „niečo“ rieši. Budem potrebovať advokáta!“

Zrazu v zámke zašramotil kľúč. V hrdle som mala hrču a srdce mi bilo tak rázne, že som mala pocit, že sa celý byt otriasa.

– Ahoj, – zahlásil pokojne a nazrel do hrncov. Silou vôle som zo seba dostala pozdrav. Zovreté hrdlo vydalo zvuk ako od vyslúžilej a prefajčenej bordelmamá.

– Čau, ako bolo v práci? Dnes ste boli dlhšie?

Prečo do toho rýpem hneď... mala som počkať. Čo len teraz povie? A čo urobím? Prežúval rizoto a pokýval hlavou na súhlas. Nevydržala som to a otázku zopakovala:

– Veď je piatok, prečo vás tam držali tak dlho?

– Čo ja viem, šéf chcel vyriešiť nejaké resty, – hovoril a vôbec sa mi nedíval do očí. Práve naopak, mala som pocit, že sa môjmu pohľadu náročky vyhýba!

Je to teda definitívne! Môj muž „niečo“ rieši. Budem potrebovať advokáta! Razom ma napadla spásonosná myšlienka. Ja ho usvedčím! Chcem vidieť jeho potupu v priamom prenose! Cez víkend som ho sledovala ako ostriež. Takmer vždy, keď sa vzdialil, som sa objavila v jeho tesnom závese. Nebudeš mať ani minútku osamote, to si buď istý. Cítila som sa agent CIA.

V pondelok ráno vstal v povznesenej nálade – bolo mi jasné prečo. Tvárila som sa, že spím a nechala som, nech sa s raňajkami trápi sám. Keď šramot v kuchyni ustal, vstala som a stretla som sa s ním v kúpeľni, kde si práve popiskujúc upravoval vlasy.

– Snáď vám príde vrchnosť z Nemecka, keď sa tak strojíš?

– Nie, ale v podstate niečo také. Máme dnes stretko s dôležitými klientmi, je to spojené aj s obedom v Carltone, takže...

– Aha, – tvárim sa, že som mu to zožrala, ale v skutočnosti do mňa vošlo minimálne sto čertov. V duchu mu hovorím: tak po prvé – keď máš dôležité stretnutie s hyper dôležitým klientom, VŽDY si ešte prechádzaš prezentáciu doma! Po druhé – pred tým zrkadlom sa vykrúcaš ako pubertiak, neverím, že ide o klienta! Po tretie... po tretie ma určite niečo napadne...

Horúčkovito premýšľam, čo urobiť. O chvíľu odíde do práce. Keby som tam tak mohla niekoho poslať. Mať tak kamošku, ktorá by mala čas, alebo ešte lepšie súkromné očko. Lenže na to ani nemám. Ale mama by mohla skočiť na chvíľu k nám. Pôjdem do toho sama!

Nohavicový kostým, na hlave šatka a slnečné okuliare. Cítila som sa ako Mata Hari krížená so slečnou Marplovou (kvôli pozorovacím schopnostiam, ktoré som, podľa mňa, mala vyšponované k dokonalosti. Mojim zmyslom neujde nič!). Odhalím ho a urobím mu riadnu scénu. Temperamentné Talianky sú oproti mne šuviks. Dúfam, že budú mať nejaké super drahé jedlo, ktoré skončí na jeho nagélovanej hlave a drahom obleku. Vrátnik v uniforme mi naširoko otvoril dvere a s hlbokou poklonou pozdravil. Keby som nemala také nepríjemné „poslanie“, ktorým sa navždy zmení môj doterajší život, cítila by som sa exkluzívne... Namiesto toho som si veľmi dobre uvedomovala, že všetko, v čo som verila, bude razom preč, naša dcéra bude dva týždne v mesiaci v byte môjho ex... Kto vie, aké následky to na nej zanechá, možno nás bude nenávidieť! Zoberie si tú cudziu ženskú?! Možno ten čudný pocit v žalúdku v náš svadobný deň nebol z vlašáku z predchádzajúceho dňa, ako som sama seba alibisticky presviedčala... V skutočnosti to asi bola moja vlastná intuícia, ktorá ma pred mojím mužom...

– Madam, môžem vám niečo ponúknuť? – spýtal sa ma čašník a podával mi menu.

– Ááááno, dám si... Preso s mliekom a tiramisu. – Panebože, koľko za to asi tak vysolím? No nič, aj to raz pripočítam tomu môjmu neverníkovi. Hm, je to na ženách vidno, keď sú podvádzané? Niečo ako znamenie? Mám čosi vpísané v tvári, vo výraze. Siahla som po zrkadielku a vtom som ich zbadala. Sadli si neďaleko mňa. On a tá... bezduchá blondína! V celom jej výraze je niečo ľahké a chlípne! Hádzala som do seba tiramisu a premýšľala, čo urobím... Vytiahla som zrkadielko a dívala sa, čo robia. Bol pri nich čašník – objednávali si. Čakala som, čo sa bude diať, keď osameli. O niečom sa rozprávali. Ona sa k nemu nahla a na čosi sa pozerala. Možno si ešte vyberali jedlo. Čosi mu tam ukazovala a usmievala sa. On tiež. Čo už len môže byť zaujímavé na jedálnom lístku?! A načo ho vlastne toľko čítajú, keď už si zjavne objednali. Dosť! Nikto ďalej nebude robiť idiota! Vstala som a podišla k ich stolu. Práve sa dobre zabávali a smiali, keď som si dala dolu okuliare a prebodla pohľadom svojho – zatiaľ – zákonitého manžela. Pozrela som na ňu, naňho, na ňu, naňho... Zovrela som pery, zvraštila čelo, pretože oči ma začali páliť a rýchlo som mu vychrstla minerálku do rozkroku. Otočila som sa a vybehla.

Doma už som sa necítila taká super odvážna a spravodlivo rozhorčená. Práve naopak. Myslím, že ma zbytočne rýchlo ovládli emócie. Aj keď je naše manželstvo v troskách, mala by som si zachovať úroveň. Čo sa to len so mnou deje? Veď som sa nikdy takto hlúpo nechovala. Ktosi vchádzal do bytu. Asi mama s malou, konečne sú tu.

– Och, to si ty?!

– Áno, to som ja...

– Môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, čo sa to deje!

– Deje? Ty mi vysvetli, čo sa de-je?! – spýtal sa ma môj muž značne podráždene. – Som na rokovaní s riaditeľkou českej pobočky, ktorá o mne uvažuje ako o oblastnom riaditeľovi, čakáme na dôležitého klienta. Výsledok stretnutia mal rozhodnúť o mojej kariére, dolaďujeme posledné detaily, keď tu príde bláznivá ženská – moja žena – a ako tajfún všetko pokašle.

– Ako mi vysvetlíš, že ste boli spolu v kaviarni v piatok poobeede?! – dosť chabý pokus, uznávam...

– Pretože cestou takmer havarovala a chcela sa dať trochu dokopy, kým odíde do hotela. Mimochodom, dnes k nám mala prísť na večeru, ale odvolal som to. Povedal som jej, že máš pravdepodobne zápal pľúc.

– A preto som akože na teba vyliala tú vodu? To si jej povedal? – pýtam sa opatrne, takmer nepočuteľne. Cítim ako mi horí tvár, pretože sa hanbím ako pes.

– Nie, tváril som sa, že ťa nepoznám a že si ma nejaká neznáma žena s niekým splietla. Myslím si alebo dúfam, že mi to uverila. Želá ti skoré uzdravenie.

– Prepáč – objala som ho okolo pása a sklonila hlavu do jeho hrude. – Prepáč, už nikdy nebudem konať takto impulzívne. Vždy sa radšej opýtam, nech by bola odpoveď akákoľvek... – pripadala som si, ako keby som mala desať a otcovi sľubujem, že už nebudem siahať po jeho cigaretách, aby som zistila, aké to je fajčiť.

– Mimochodom, pani pomstychtivka, to miesto som dostal!