Cesta za hľadaním vlastného „JA“

„Ja sám!“ kričí vaše batoľa a vytrvalo odmieta nechať sa nakŕmiť. Vzdorovito krúti hlavou, protestuje. „Nie, sám! Sám!“ Nakoniec to vzdáte a dáte mu lyžicu do ruky. Dieťa sa spokojne babre v kaši, jedna lyžička skončí v ústach, tri vedľa. Zakrátko je dieťa, stôl, stolička, ale i vy, od kaše...

„No super, teraz začne objavovať svoju vôľu a bude rozvíjať samostatnosť. Naučí sa sám jesť.“ Tak toto rodičom pravdepodobne pri takejto scéne pri stole nenapadne. Ale práve o to ide. Asi od 18. mesiaca začne vaše dieťa objavovať svoje „ja“ a urobí prvé kroky k samostatnosti. Vycíti totiž, že má svoju vlastnú vôľu, ktorú môže ukázať druhým ľuďom a potom sa udeje, čo ono bude chcieť. Že si môže niečo vymyslieť, žiadať to od ocinka a on to potom urobí. Že môže povedať nie, keď od neho niečo chcú. A zisťuje, že chce samo robiť všetko ako dospelí: jesť, obliekať sa, tlačiť kočík, priniesť veci, odniesť ich...

Pre rodičov to môže byť namáhavé, pre rozvoj osobnosti dieťaťa je však rozhodujúce, aby si mohlo „cvičiť“ svoju vôľu. Tieto vývinové kroky sú prinajmenšom takými výkonmi, ako je chodenie či učenie sa hovoriť. A zaslúžili by si rovnakú pochvalu – ale ako ťažko nám to padne! Pretože z „dobrého“ dieťaťa, ktoré viac či menej nechalo so sebou robiť, čo sme potrebovali, sa zrazu stáva vzdorovitý človiečik so svojím neustálym „nie“, ktorý si chce presadiť svoju vôľu – čo vedie ku konfliktom, hnevu a prvým skúškam sily.

Nielen preto, že prirodzene veľa z toho, čo chce robiť samo, ešte nevie – a tým vám len sťažuje prácu. Ale aj preto, lebo so svojou vôľou ešte nevie narábať. Cíti len „ja to ale chcem“ – a vyskúša to. A skúša to stále znova a znova, rovnako ako neúnavne chodí hore a dole schodmi.

Pritom však dieťa musí prísť na to, že aj iní ľudia majú vôľu. My dospelí to už vieme, dieťa však ešte nie. Ak sa mu nepodarí presadiť si svoje, cíti sa porazene – ako neúspešný človek. Potom protestuje krikom, plačom, vzdorom – ale nie voči vám, ale voči tomuto sklamaniu.

Rovnako málo vie dieťa o nepríjemných pocitoch, ktoré sprevádzajú toto obdobie. Váhanie, či niečo dokáže, hanba, ak sa mu niečo nepodarí. Tieto pocity majú svoj zmysel, varujú a chránia dieťa pred ťažkosťami. Ale dieťa samo si s nimi ešte nevie poradiť, potrebuje vašu pomoc. Pri váhaní mu môžete pomôcť dodaním odvahy, pri pocitoch hanby poskytnutím možnosti skryť sa za vaše nohavice. Vo všeobecnosti platí, že aj v tejto fáze musí mať dieťa pocit, že „mama a otec ma stále ľúbia“.

Výchova detí k samostatnosti – ťažký oriešok pre rodičov

Pre rodičov môže byť táto etapa života dieťaťa skutočne vyčerpávajúca. Stretávajú sa s celou spleťou nových pocitov, ktoré ich dieťa zažíva. Stávajú sa cieľom skutočných „skúšok odvahy“: „Vydrží mama, ak budem takýto zúrivý? Neprestane ma náhodou ocko ľúbiť, ak chcem ja niečo iné ako on?“ A vy ako rodičia sa musíte s touto spŕškou striedavých pocitov vysporiadať. Len teraz ste sa vrele a maznavo poláskali a už vzápätí vás dieťa odstrkuje nabok. Alebo naopak: dieťa sa chce vrátiť z roly „samostatného veľkého“ späť do roly „malého bezradného bábätka“.

Chce to veľa trpezlivosti, flexibility a citlivosti. Rovnako ako keď ste učili dieťa chodiť, aj teraz musíte zvažovať: Koľko voľnosti môžem poskytnúť svojmu dieťaťu, čo môže urobiť samo a v čom potrebuje pomôcť – a kde musím stanoviť hranice? Avšak námaha sa vyplatí. Tak ako sa dieťa po nespočetných pokusoch o chôdzu nakoniec postavilo a kráčalo si po svete na oboch nôžkach, tak mu i už raz získaná samostatnosť bude tvoriť po celý život nepostrádateľný základ, na ktorom bude môcť ďalej budovať svoju osobnosť.

„Nie!!!"

„Pôjdeme do ZOO a pozrieme si slony?“ pýta sa mama dvaapolročného Félixa. Ten jednoznačne krúti hlavou, že nie, ale vzápätí si už hľadá topánky, aby mohli s mamkou vyraziť.

„Dáš si jabĺčko?“ „Nie,“ naznačuje Peťko hlavou i rukami a ani nie o sekundu už po ňom siaha.

Čo sa to deje? Mýli si dieťa „áno“ a „nie“? V žiadnom prípade. Dieťa totiž na niečom pracuje. A síce na schopnosti hovoriť „nie“.

„Nie, ja si to neoblečiem.“

„Nie, ja toto nebudem jesť.“

„Niéééé!“
Pre dieťa je veľmi dôležité naučiť sa hovoriť toto slovíčko a smieť ho používať. Chráni ho to pred rôznym možným „obťažovaním“ v jeho detskom veku. Dodáva mu silu, ak vie, že môže povedať „nie“ v prípade, že niekto cudzí od neho chce niečo, čo mu nie je po vôli.

Svojím „nie“ dieťa robí veľký krok pri odpútaní sa od rodičov a budovaní svojej samostatnosti a nezávislosti.

Obliekanie – najlepší nácvik samostatnosti

Dieťa od dvoch rokov začína prejavovať veľký záujem o obliekanie a vyzliekanie. To je dobrá príležitosť, ako rozvíjať samostatnosť dieťaťa a podporovať jeho sebadôveru a sebavedomie.

Aby ste deťom uľahčili tieto činnosti, kupujte oblečenie voľné, také, ktoré sa ľahko oblieka i vyzlieka. To znamená nohavice na gumu alebo so zipsom, s ktorým aj dieťa vie ľahko manipulovať (dobre viditeľný musí byť najmä bežec na zipse – pomôcť si môžeme tým, že cez jeho očko prevlečieme šnúrku a urobíme uzol). Príliš veľa gombíkov dieťa mätie a nevie si s nimi poradiť. Potom mu trvá obliekanie i vyzliekanie príliš dlho. Na topánkach deťom skráti čas obúvania i vyzúvania suchý zips.

V každom prípade sa snažte, aby dieťa urobilo pri obliekaní i vyzliekaní čo najviac činností samo. Pomôžte mu len vtedy, ak vidíte, že si už neporadí bez vás. Dajte dieťaťu príležitosť učiť sa pokusom a omylom. Ak sa mu niečo nepodarí na prvýkrát, nechajte ho vyskúšať to znova. Doprajte mu dostatok času a priestoru. Začnite s obliekaním štvrť – až polhodinu predtým, ako máte odísť z domu.

Ak ste však v časovej tiesni, dohodnite sa s dieťaťom na rozdelení úloh: „Ty si obuješ topánky, ja ti ich zaviažem.“

Ak sa dieťa zaoberá nejakou činnosťou (napríklad zapínaním gombíkov) bez toho, aby začalo plakať, verí, že sa mu túto úlohu podarí zvládnuť. Nepriskočte teda k nemu hneď, ako začnete strácať trpezlivosť a neurobte to rýchlo zaňho. Tým by ste mohli zraniť krehké sebavedomie vášho dieťaťa. Pomôžte dieťaťu len vtedy, ak vás o pomoc prosí alebo vyzerá frustrovane.

Záchvaty hnevu a plaču

Záchvaty hnevu a plaču vyplývajú v tomto veku nezriedka z frustrácie detí. Dieťa chce dosiahnuť viac, ako je vo svojom veku schopné. Aby ste lepšie pochopili svoje dieťa, skúste sa vžiť do jeho situácie. Frustrácia je pravdepodobne výsledkom rozporu medzi želaním a skutočnosťou: Predstavte si, že by ste mali obe ruky zviazané a nemohli by ste si zo skrinky vybrať čokoládu, rozbaliť ju a zjesť, keby ste mali na ňu obrovskú chuť.

Existuje zopár pravidiel, ako pomôcť plačúcemu a hnevom sršiacemu dieťaťu. V prvom rade musíme dieťaťu dovoliť vyjadriť sklamanie, zlosť alebo iné pocity tak, aby svoju bolesť nemuselo potláčať (v opačnom prípade to môže viesť k rôznym chorobám a poruchám, súvisiacim so stresom). Na druhej strane sa ale dieťa musí naučiť, že nie je v poriadku, ak pri tom spôsobuje druhým ľuďom bolesť alebo ich zraňuje. Nazlostenému dieťaťu by sme teda nemali dovoliť ťahať nás za vlasy, hrýzť, biť nás, alebo po nás stúpať. Niekedy sa teda musí dieťa telesne zdržať, zároveň však potrebuje pri výbuchoch zlosti voľnosť pohybu. Ak teda chcete dieťa držať, chyťte ho okolo pása, chrbtom k vášmu telu, aby mohlo okolo seba biť a plakať, ale aby vám neublížilo. Ak dieťa leží na zemi, musíte dať pozor, aby nebolo v blízkosti nič, na čom by sa mohlo poraniť.

Kým dieťa nevyjadrí tieto pocity, teda nevypŕchne zlosť a hnev, nemá význam dieťaťu dohovárať, pretože ho úplne premohol jeho vnútorný konflikt. Môžeme mu pomôcť tým, že mu v pozadí hovoríme jednoduché jemné slová ako: „To je v poriadku...“, „To nič...“, aby sme ho upokojili.

Ak dieťa prestalo plakať, pravdepodobne už do istej miery svoje sklamanie spracovalo. Teraz sa môžeme spoločne pozrieť späť na udalosť a môžeme dieťaťu povedať, že chápeme, ako sa cíti. Môžeme mu povedať asi toto: „Marek sa teda veľmi nahneval. Chcel dózu so sladkosťami, ale mama povedala Nie.“

Najlepšie je v tomto momente neposkytovať žiadne zdôvodnenia „prečo“, pretože by dieťa len zmiatli.

Po záchvate plaču a odoznení všetkých nepríjemných pocitov sa často stáva, že dieťa príde k vám a objíme vás, alebo sa chce s vami pomaznať, aby našlo bezpečie.

Záver
V období objavovania svojho „ja“ u vášho dieťaťa ste možno nejedenkrát zatúžili po harmónií prvých mesiacov života bábätka. Možno ste i smútili za obdobím veku novorodenca a dojčaťa. Prerušovaný nočný spánok a neistota, ktorá sa vás zmocnila v prvých chvíľach spoločného života s bábätkom sa zdajú v porovnaní s touto etapou života len „slabým odvarom“. Láskyplné hry pri prebaľovaní a kúpaní, spoločné túlenie sa pri dojčení alebo spokojné zaspávanie vo vašom náručí sú neodmysliteľne preč. Ale „výbavou“, ktorú ste mu poskytli v tomto ranom období formou dôvery, pochopenia a náklonnosti, ste ho veľmi dobre vyzbrojili do budúcich rokov. A nadšenie, s ktorým teraz dieťa spoznáva a dobíja svet, vám môže byť dobrým zadosťučinením.

Vedeli ste, že...?

...deti medzi 18. a 24. mesiacom začnú spoznávať svoju vlastnú osobu v zrkadle? Povedia aj svoje vlastné meno. V treťom roku objavia slovíčko „ja“.

 ...deti v tomto období rozvíjajú aj predstavy o svojom „majetku“ a podľa toho aj chápu slovíčko „moje“?

...rozvoj vlastnej vôle a samostatnosti úzko súvisí s telesným vývinom? Príkladom je zvládnutie úkonov „držať“ a „pustiť“. Dieťa sa to naučí až manuálne. Drží niečo a absolútne to nechce pustiť z ruky – a potom vrhá všetko, čo sa mu dostane do rúk, preč.

...že vaše vlastné skúsenosti z detstva od dvoch rokov silne ovplyvňujú vašu výchovu? Rodičia, ktorí mali dostatok voľnosti a istoty, to majú pri tendenciách so samostatnosťou oveľa ľahšie. Rodičia, ktorí boli v tomto potláčaní a brzdení, to majú ťažšie: Môže sa stať, že dajú dieťaťu príliš veľa voľnosti, pretože chcú robiť všetko lepšie ako ich rodičia. Niektorí to zase cítia tak, že deti by mohli byť takouto voľnosťou ohrozené, a tak ich v tom brzdia.

Tipy pre rodičov

• Ak vás pokusy, pri ktorých si vaše deti chcú presadiť svoju vôľu, privádzajú do šialenstva, majte na mysli, že dieťa nemá úmysel nahnevať vás, ale trénuje, ako sa stať samostatným, sebavedomým človekom.

• Doprajte dieťaťu potrebnú voľnosť – ale určte aj hranice. Vaše dieťa sa musí naučiť akceptovať aj vôľu iných. Zopár dobre vysvetlených pravidiel a jasné konzekventné „Nie“ mu pomôžu tieto hranice dodržiavať.

• Podporujte samostatnosť vášho dieťaťa primerane jeho možnostiam: Dajte mu napríklad na výber, ktorú z dvoch čiapok si chce dnes dať, ale nepýtajte sa ho, čo si chce dnes obliecť.

• Od cca 1,5 roka môže dieťa so všeličím pomáhať. Ak mu pri pečení dáte kúsok cesta, v tej chvíli zabudne aj na najobľúbenejšiu hračku. Vťahujte dieťa čo možno najviac do činností všedných dní. Nechajte ho pomáhať pri všetkom, čo už zvládne (napr. odniesť malú tašku z obchodu, niečo priniesť...). Nenúťte ho ale robiť to, čo ešte nevie.

• Ak sa dieťaťu niečo podarí, chváľte ho. Ak sa mu niečo nepodarí, dodajte mu odvahu, utešte ho. Ukážte mu, ako sa vysporiadať s neúspechom (napr. ak niečo vysypalo, spoločne to pozbierajte).

Čo by malo dieťa zvládnuť

12 – 18 mesiacov

• Vaše dieťa by sa malo vedieť zahrať samo.
• Malo by udržať pohárik a vedieť samo jesť (samozrejme, že ide o prvé pokusy, teda nie dokonalé zvládnutie úkonu).

18 – 24 mesiacov

• Dieťa by sa malo začať učiť umývať samé a používať zubnú kefku (samozrejme, musíte pri tom ešte „asistovať“).
• Malo by už vedieť jesť o niečo „krajšie“.
• Malo by sa začať učiť samo obliekať – iba jednoduché kusy oblečenia.
• Malo by sa vedieť zahrať bez vašej sústavnej pomoci.

2 – 3 roky

• Od ďalej troch rokov je už väčšina detí cez deň bez plienok a vie chodiť samostatne na toaletu (alebo poprosiť o to, aby ste ho/ju tam zaviedli), bez toho, aby ste mu to museli neustále pripomínať.
• Vie si samo obliecť a vyzliecť jednoduché kusy oblečenia, ako napr. kabát, potrebuje však pomoc pri gombíkoch, zipsoch, šnúrkach alebo tesných veciach.
• Je zručné, nevie však ešte narábať nožom.
• Vie si upratať hračky.

3 – 4 roky

• V štyroch rokoch sa vie dieťa samo umyť a vyčistiť si zuby, obliecť sa, vyzliecť sa, celkom dokonale jesť, piť z pohára, vybrať si hračky a aj ich upratať.
• Pod vaším dohľadom vie činnosť previesť od začiatku do konca.
• Vie verbálne vyjadriť pocity a potreby.
• Vie sa samo obliecť. Voľným oblečením mu uľahčíte situáciu. Rifle na zips, košele, šaty s gombíkmi alebo nohavice na traky vyzerajú síce veľmi módne, malé, nevycvičené rúčky však frustrujú.