Malí závistlivci

Závisť – všetci to poznáme, túto stiesnenú emocionálnu zmes túžby, smútku a hnevu, keď veríme tomu, že v porovnaní s inými ľuďmi sa máme oveľa horšie a sme menej šťastní. Závidíme majetky a privilégiá ľuďom naokolo, ich kariéru alebo uznanie, ktorého sa im dostáva.

Deti sa zoznamujú s týmto pocitom približne v treťom roku. Deti závidia, keď ich súrodenci môžu večer zostať dlhšie hore, keď majú ich kamaráti lepšie známky v škole alebo dostali na Vianoce najdrahšie značkové oblečenie, majú najnovší mobil, super rýchly počítač či milú kamarátku.
V nasledujúcich riadkoch sa dozviete, ako rodičia môžu pomôcť malým závistlivcom, aby sa vysporiadali s takýmto pocitom a nájdeme dokonca i niekoľko pozitívnych stránok na tejto zo všetkých strán zatracovanej vlastnosti.

Ja a ty
U detí sa objavuje závisť v dvoch alebo troch rokoch: s objavením vlastného „ja“ ide ruka v ruke i odlíšenie sa od ostatného a tým aj porovnávanie sa. Pocit sebahodnotenia, vlastná pozícia na šachovnici života je ovplyvňovaná tým, čo druhý človek vie alebo smie, čo má alebo dostáva.
Uprednostňovaným objektom na porovnávanie je vlastný súrodenec, lebo v porovnaní s priateľmi, ktorí vyrastajú u iných rodičov a v iných podmienkach, je dieťaťu bližšie, že žiada práve od rodičov absolútnu rovnosť s bratom alebo so sestrou.

Milada (11) – „Viem, že nemôžem mať všetko, čo by som chcela. Preto sa pokúšam nezávidieť nikomu. To je ale hrozne ťažké a niekedy aj ja závidím. Pred pár týždňami dostal môj brat od dedka Lego – hrad, iba tak. On je totál rozmaznaný, pretože je najmladší a jediný chlapec v rodine. Takto to vidím ja. A ja? Veľa vecí si musím kúpiť sama, z peňazí, ktoré si našetrím. To považujem za podlé a nespravodlivé.“

Rovnaké zaobchádzanie s deťmi je však utopistická myšlienka, lebo akokoľvek si rodičia zaumienili, že budú k svojim deťom pristupovať rovnako, deti majú rozdielne potreby, musia spracovávať rozdielne zážitky a sú „vybavené“ iným typom osobnosti a talentu. Ak je jedno dieťa choré, potrebuje viac opatery a pozornosti ako dieťa zdravé a tvrdo vybojovanej dobrej známke v škole sa rodičia potešia viac ako jednotke výborného žiaka. A mimochodom, ani „život“ sám nie je spravodlivý a sestra mala možno šťastie a dostala milú učiteľku, kým brat chodí do školy so strachom.
Závisť je preto nevyhnutná.

Závisť má veľa tvárí
V podstate rozlišujeme dva druhy závisti. Najjednoduchšia závisť, ktorú i najľahšie spoznáme, je závisť materiálnych, viditeľných majetkov druhých ľudí. „Mami, ja chcem tiež takú,“ ozýva sa na detskom ihrisku, keď sa objaví dieťa s mimoriadne peknou trojkolkou. Závisť jedla medzi súrodencami patrí tiež do tejto kategórie a má len málo spoločného s hladom, skôr ide o to, že posledný keks nebol tomu druhému jednoducho dopriaty.

Iný druh závisti sa vzťahuje na nemateriálne veci, ako je láska, obľúbenosť, uznanie, talent, úspech, výzor, sociálne postavenie a privilégiá.

Kým privilégia, ktoré prichádzajú spolu s vekom, môžeme deťom relatívne ľahko objasniť („Keď raz budeš chodiť do školy, tiež si budeš môcť večer čítavať v posteli“) a úspech sa v ideálnom prípade zakladá na nevyhnutnom úsilí („Tomáš vie tak pekne hrať na gitare, lebo dlho cvičil“), je závisť na také nerovnako rozdelené dary, akými sú talent alebo výzor, úplne pochopiteľná. Tento druh závisti nebýva často navonok vyjadrený, pretože ani dieťa samo nevie, čo vlastne závidí – má len taký neurčitý pocit, že je voči iným deťom znevýhodnené a o niečo ukrátené.

Tamara (12) – „Závidím všetkým dievčatám naokolo, pretože sú oveľa krajšie ako ja (mám krivý nos a som hrozne malá), sú obľúbenejšie v triede a majú oveľa viac kamarátov. Ja nie!!!“

Ako však pristupovať k malému závistlivcovi, aby sme mu pomohli vyhnať ten zlý pocit z hlavy a brucha? Lebo neobjasnené pocity závisti sú neproduktívne a vedú v najhorších prípadoch k zníženému sebavedomiu. Kto neustále závidí, začne raz veriť tomu, že si vlastne ani nezaslúži lepší život!

Zložme okuliare sebe i deťom
Závisť je pocit, vzťahujúci sa na vlastné „ja“ a vzniká tým, že pozorujeme svoje okolie cez okuliare, ktoré nás nútia vidieť len to, kde sme my sami v nevýhode. Prvý prostriedok proti závisti spočíva preto v tom, že pomôžeme deťom zložiť si tieto okuliare. Spontánne nás pritom napadajú vety ako „Je veľa takých detí, ktoré majú toho oveľa menej ako ty“ alebo „Ty síce nie si tak športovo nadaný ako Michal, zato vieš ale krásne kresliť“ – argumenty, ktorým trojročné dieťa často nerozumie. Zmysluplné je preto naučiť deti vnímať sociálne rozdiely pomocou konkrétnych akcií, napr. tým, že darujeme plyšové zvieratko detskému oddeleniu v nemocnici alebo odovzdáme šatstvo dobročinnej organizácii.

Ak dieťa neustále závidí „hmotné majetky“ iných, musia sa pýtať rodičia, či to nemôže súvisieť s tým, že oni sami pripisujú materiálnym veciam príliš veľkú hodnotu a takéto „vybavenie“ potom odovzdávajú i svojim deťom. Potom by bol vhodný čas na to, aby sme integrovali do každodenného života aj nemateriálne hodnoty. Tak by sme mohli nahradiť darček vstupenkou na cyklokros alebo motokros alebo návštevou divadelného predstavenia, aby sme deťom ukázali, že „...čas, ktorý strávime spolu, je presne tak hodnotný ako nové oblečenie. Dnes si nájdem čas pre teba, aby sme spoločne niečo zažili.“
Deťom, ktoré iným závidia ich nadpriemerné výkony a tým sa nechávajú vo svojom úsilí deprimovať, môže priniesť účasť na kolektívnom športe poznanie, že kooperácia je niekedy dôležitejšia ako vlastný výkon.

Posilňujme sebavedomie
Porovnania nastávajú predovšetkým u takého človeka, ktorý má nízke sebavedomie – pretože kto vie o svojich silných stránkach, nepotrebuje iným tie ich závidieť. Rodičia by preto mali v každom prípade posilňovať sebavedomie detí: tým, že ich vyzývajú na to, aby boli odvážne a nebáli sa vyskúšať to, k čomu sa nevedia odhodlať, miesto toho, aby sme ich varovali bojazlivo pred rizikami. Tým, že pochválime snahu a nielen výsledok. Tým, že prijímame aj návrhy a nápady detí a ukážeme im, že ich berieme vážne a tým, že posilňujeme dieťa v tom, aby rozvíjalo svoje vlastné záujmy a tak nachádzalo svoje silné stránky.

Kedy sa stáva závisť problémom?
V niektorých rodinách sa stáva, že rodičia povzbudzujú deti ku konkurencii a súperivosti. To sa deje napríklad tým, že zdôrazňujú mimoriadne vlastnosti a schopnosti jedného zo svojich detí, hovoria o školských výkonoch v kontrastoch („Ty si ale hlúpy, stále nosíš len zlé známky, pozri sa na svoju sestru – tá má samé jednotky.“) alebo viditeľne uprednostňujú jedno z detí. Potom sa môže stať závisť trvalým spôsobom správania sa, dieťa sa pokúša dominovať všestranne, čo sa mu samozrejme nedarí a zase zažíva neúspech. Podobný efekt sa dostaví vtedy, ak sú deti neustále porovnávané s výkonmi iných detí, bez toho, aby sa mohli rozvíjať v činnostiach, na ktoré naozaj „majú“. Potom majú nutkanie stále svoje výkony „merať“ a porovnávať sa voči ostatným.

Vrátiť sa k dôvodu závisti
Závisť nie je pekná, ale je potrebná – je to výraz toho, že naše priania sa nezhodujú so skutočnosťou. Závisť môžeme preto chápať i ako stimul, ktorý nás pobáda k tomu, aby sme zistili, čo nám skutočne chýba. Rodičia by sa mali pýtať: Závidí moje dieťa kamarátovi nový skateboard alebo to, že vďaka kúskom, ktoré na ňom vyvádza, zožína potlesk, ktorý si moje dieťa vysvetľuje ako uznanie? Netúži mať moje dieťa viac kamarátov? Alebo viac uznania? Alebo nechce byť aj ono raz stredobodom pozornosti?
Vďaka takémuto starostlivému spytovaniu môže viesť stopa skateboardu možno k tomu, že dieťa začne spievať v spevokole alebo sa prihlási do dramatického krúžku.