Rafinované riešenie manželskej krízy!

Po svadbe je všetko krásne a nové. Spoločný účet, prvý byt, jeho zariaďovanie, radosť z každej nadobudnutej maličkosti. Všetko si musíte povedať, o každý pocit sa chcete podeliť. Prvé dieťa, druhé, tretie a život zbehne do vychodených koľají...

Už ani nezistí, že máte nový účes a vy sa tiež neobťažujete so vzrušením mu oznamovať, že ste kúpili novú súpravu uterákov. Najskôr vynecháte banality a neskôr? Zrazu si neviete povedať nič a cudzia je už aj samotná prítomnosť človeka, ktorý o vás pred rokmi vedel každú drobnosť. Nedovoľte, aby to zašlo tak ďaleko! A ak predsa, skúste sa vrátiť „späť“. Možností je veľa. Napríklad aj táto, ktorú vyskúšala jedna z vás...

Tajomný neznámy a ja
Už na letisku sa vo mne striedali zmiešané pocity. Chvíľami som bola šťastná, že odchádzam na dovolenku, dva týždne nič nerobenia, len slnko, more, pláž. Na druhej strane... Bol dobrý nápad ísť sama a nechať tu všetko? Okrem radosti tu nechávam aj svoje problémy. Ale potom som ho uvidela.

Zaujali ma jeho neuveriteľné oči. Bol to prenikavý pohľad, mala som pocit, že ma celú pohltí. Musela som od neho odvrátiť zrak. Ale len na chvíľu, aby som ho zase pohľadom hľadala. Potešila som sa, že nastúpil do toho istého lietadla ako ja, akosi som sa už necítila tak sama, no srdce mi zaplesalo ešte viac, keď som zistila, že bývame v tom istom hoteli, neďaleko pláže. Hneď prvý večer som sa obliekla do najkrajších minišiat a vybrala som sa do miestneho baru v nádeji, že tam bude a že snáď znova uvidím tie jeho oči. Bol tam. A zase ma pohltil jeho pohľad. Ani neviem ako, stáli sme vedľa seba, objednal mi drink a pri zoznamovaní mi galantne pobozkal ruku. Bolo to pre mňa to najmilšie gesto, aké som mohla čakať a ktoré ma úplne odzbrojilo. A potom to už išlo samo.

Dni utekali a my sme dovolenku trávili spolu. Cez deň sme viedli nekonečné rozhovory o všetkom a o ničom, tiež tam bol sám, tiež nechal problémy doma a tiež o nich nehovoril. Večery sme trávili spolu pri príjemnej hudbe, pri tanci, v objatí, pri bozkoch. Vedel neskutočne krásne bozkávať. Takmer sme sa od seba neodtrhli, stále sme sa držali za ruky, objímali sa alebo len tak mlčali a vychutnávali si blízkosť jeden druhého.

Tých pár dní bolo všetko dokonalé a ja som cítila, že som sa doňho skutočne zamilovala. A tiež som cítila, že aj on do mňa. Alebo to bola len moja túžba? Pre všetkých naokolo sme boli letný pár, ale vtedy mi bolo jedno, čo si kto myslí. Bolo nám fantasticky a to bolo pre mňa podstatné. Ale prišiel posledný večer a mne bolo veľmi smutno. Začala som si uvedomovať, že sa toto všetko končí. Chcela som, aby to tak bolo navždy, aby som bola navždy pohltená jeho krásnym pohľadom, aby ma mal navždy takto rád. Aby tie problémy..., vtedy mi dal prst na ústa, „pssst, nič nehovor... “, a naše slová, aj keď nevyslovené, zanikli v bozkoch a možno poslednom milovaní.

Ubehlo to rýchlo a keď sme znovu vystúpili z lietadla, povedal len: „Tak, pá, kráska. Nájdem si ťa.“ A už ho nebolo. Nevýslovná bolesť v srdci, smútok za morom, plážou, za ním. Domov, do reality a všedného života, som sa doslova dovliekla, akoby som sa ani nevracala z dovolenky, ale z nejakého pracovného tábora. Ostala mi však nádej, že problémy, ktoré som tu nechala, sa vyriešili. Ale tiež ma tu čakali aj moje radosti. Moje krásne dve deti. Vrhli sa mi do náručia prekrikujúc, čo v detskom tábore zažili, ako bolo fantasticky. Deväťročný Miško hádam aj povyrástol a sedemročná Nikolka mala zase na nošteku o niekoľko pieh viac. Tváričky mali oddýchnuté a vysmiate, až mi bolo ľúto, že som im ani nechýbala. A či chýbali oni mne? Áno a veľmi, ale musela som najprv vyriešiť tie problémy, aby im šťastie, ktoré mali teraz v tváričkách, ostalo. Potom zazvonil zvonec a oni bežali otvoriť. „Ocko, ocko prišiel...“ A  bolo to tu. Teraz sa ukáže pravda.

Vošla som za nimi do chodby a mala pocit, že mi srdce vyletí z hrude. Tak silno mi bilo. A vtedy som sa stretla s prenikavým pohľadom mojej lásky z dovolenky. Chvíľku, ale naozaj len chvíľku, sme sa na seba dívali, potom sa mu zdvihli kútiky úst do úsmevu a roztvoril náruč. Vrhla som sa mu do nej, akoby som sa bála, aby si to nerozmyslel. A naše deti okolo nás skákali a výskali. Zrejme si už odvykli od prejavu vyznania si lásky svojich rodičov a táto chvíľa im bola vzácna.

Epilóg
V objatí sme vošli do obývačky, bez slov sme prišli ku skrinke, na ktorej bol papier. Vypísaná žiadosť o rozvod podpísaná oboma stranami. Spoločne sme ju roztrhali. Už nikdy nebudeme na seba zlí a naše problémy budeme riešiť spoločne, už nikdy medzi nami nesmie chýbať komunikácia. Toto sme si mlčky sľubovali. Tá „oddelená“ dovolenka s „náhodným“ stretnutím nám dala šancu začať odznova a zistiť, či v nás ešte ostalo kúsok lásky a úcty, voči sebe. Bol to pokus o záchranu manželstva. Vyšiel. Stalo sa to pred troma rokmi, a to sme ešte netušili, že sme si odtiaľ priniesli aj malý suvenír. Náš Maťko má vyše dvoch rokov a ten najkrajší pohľad, ktorý vás úplne pohltí...

Lenka Mesárošová

Názor psychológa

Ako hodnotí takéto originálne riešenie manželskej krízy v príbehu našej čitateľky psychologička Mgr. Brigit Trimajová?
Tento príbeh má nielen dojímavý koniec, ale aj výborný priebeh. Veľmi sa mi páči, že títo ľudia si vymysleli taký tvorivý prístup ku svojej vzťahovej kríze. Riskli to, skúsili a veľa získali. Hádam si aj pod ťarchou krízy uvedomovali, ako veľa môžu v živote stratiť, ak sa s tým nepokúsia niečo spraviť. Neviem síce, čo všetko sa u nich predtým odohralo, ale keď niekto dospeje k spoločne podpísanej žiadosti o rozvod, priebeh bol iste dramatický a pre mnohých z nás by už nebolo cesty späť. Preto im skladám poklonu, že kotol vzťahu udržali.

Ako sa to vlastne stane, že sa vzťah dostane do krízy?
Aj tá najkrajšia a najpevnejšia láska sa môže dostať do krízy. Vzťahy sú krehkejšie, ako sa nám v každodennom živote a pod vplyvom potreby zaradiť sa do rôznych životných rolí, zdá. Začne zlyhávať komunikácia, dialóg sa zmení na dva paralelne bežiace monológy, z ktorých si každá strana vyberá len to, čo sa jej momentálne hodí a potom je to už len kúsok k nepochopeniu a vzájomným zraneniam. V partnerskom poradenstve sa zvykne uvádzať, že partnerstvo vydrží, len keď je vzájomných pozitívnych zážitkov niekoľkonásobne viac ako tých negatívnych. Teda 2 nepríjemné hádky sa v určitom časovom slede musia vykompenzovať až 6 – 7 výraznejšie pozitívnymi partnerskými skúsenosťami.

Nestačí čakať, že sa niečo skvelé prihodí. Obe strany musia prispievať. A to bez zištného očakávania sladkej odmeny v podobe „ideálneho, všetky moje potreby napĺňajúceho vzťahu“. O spoločné zážitky sa treba starať. A hoci to nepôsobí veľmi prirodzene a spontánne, treba ich plánovať. Koľko? Čo najviac v rámci možností. Rodičia nemajú opomenúť, že sú aj partnermi. Ich partnerstvo a spojitosť je to jediné, čo dáva pevnosť rodine. Ak toto zlyhá, síce môže rodinná jednotka stále vystupovať ako fungujúca, ale časom sa z nej vytratí hĺbka a funkčnosť. A čo potom? Niekto tu určite ťahá za podstatne kratší koniec. Takže, nechajme sa inšpirovať príbehom Lenky a pri najbližšej príležitosti naozaj spravme niečo nové pre seba navzájom a pre naše partnerstvo.