Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn...

„Dcéra moja, ten tvoj mládenec za celý večer sotva prehovoril.“
„To má asi po otcovi, ten nepovie ani slovo, ha, ha!“
„Nežartuj!  Rátaj s tým, že jablko nepadá ďaleko od stromu.“
„Mami, neplaš!  Marek je dobrý chlapec, má ma rád.“
„O tom nepochybujem, komunikáciu vo vzťahu však neradno podceňovať. Dobre si všimni, ako sa doma rozprávajú, prežívajú voľný čas... “
„Nebudem žiť ani s jeho otcom, ani s mamou, ale s ním! A vôbec mi nevadí, že netára zbytočné nezmysly ako ostatní chalani.“

Kardinálny omyl dievčaťa s ružovými okuliarmi na nose! Ak si totiž vezme syna, zákonite s ním si berie aj kompletnú genetickú výbavu predkov, plus vedome, či podvedome nesie so sebou zvyky a spôsoby z rodinného prostredia. Poznať a zažiť pravú, nefalšovanú atmosféru v rodine partnera je preto rovnako dôležité, ako samostatné vzájomné spoznávanie sa vo dvojici. Zaľúbenému dievčaťu slabá priateľova komunikatívnosť neprekážala, dokonca jej imponovala. Zato mama dospelej dcéry zo životnej skúsenosti vedela, že človek sa vo vnútornej podstate radikálne nemení a po  vypršaní zamilovanosti, pod ťarchou bežného života, ukáže svoje plusy aj mínusy bez prikrášlenia a snahy blysnúť sa v lepšom svetle. Zdedené vlastnosti a genetické predpoklady ešte zvýraznia povahové črty Jednoducho povedané: Je pravdepodobné, že výbušná žena po rokoch manželstva bude otvorene výbušnejšia, že mlčanlivý chlap sa na starosť hlbšie uzavrie. Keby sa vtedy Ľubica nad maminým varovaním trochu zamyslela...

ĽUBICA (36)
Volám sa „Nikto“
Presne pätnásť rokov mi trvalo, kým som zreteľne rozkryla skutočný obraz môjho „tichého chlapca zo svadby“, vernú pečať jeho otca. Nehádal sa so mnou, nevyvolával konflikty, čo som povedala, to bolo, poctivo pracoval, žili sme normálnym, ničím sa nevynímajúcim rodinným životom. Potichu, nebadane sa k nám zakrádala nuda, stereotyp, citové ochladenie. Manželove skryté  vlastnosti som odhaľovala postupne, no čím ďalej tým viac mi začínali vadiť. Kamarátka ma klasicky uzemnila. Nepije, nefajčí, nebije ťa, peniaze zarába, tak čo by si ešte chcela? Čo? Na prvý pohľad hlúposť, ale po dlhoročnom spolužití moje srdce plače za oslovením, za pohladením vlastným menom. V začiatkoch vzťahu mi hovorieval Ľubka, aj keď iba vo chvíľkach najintímnejších. Keď som sa ho spýtala, prečo to tak je, odpovedal, vraj u nich doma sa nič podobné nepestovalo. Nepočul, že by jeho otec oslovoval mamu menom! U nikoho som sa s niečím podobným dovtedy nestretla, nepripisovala som tomu veľkú váhu. Dokonca som verila, že by sa to mohol naučiť. Nemohol!  Dnes som na tom rovnako ako svokra. Volám sa „Nikto“. Nemám oslovenie. Láskyplné Marek, Marko, Marčiatko, som zo života odstránila. Zámerne. Z hnevu. Zo smútku. Z bezmocnosti. Z pomsty. Nedávno mi celá táto absurdita prišla ľúto a nádejajúc sa (po toľkých rokoch som smiešna), že mu niečo trkne, som naňho zavolala: „Hej, ty, v tom modrom tričku!“ A on nič! Normálka! Zareagoval ako „Hejty“! Veď tričko bolo naozaj modré...

Monológ, monológ, monológ
Manžel je vysokoškolsky vzdelaný (jeden z mála rozdielov od základného vzdelania otca, IQ zdedil po mame), uznávaný a úspešný vo svojej „počítačovej“ profesii. Spočiatku som jeho nezáujem o dialóg prikladala vyťaženosti v práci, psychickému tlaku, únave. Snaha o pochopenie a toleranciu ma z roka na rok opúšťali, pohľad na chlapa v trenírkach chrápajúceho pred televíznou obrazovkou je žalostný. Pozvoľna sa zo mňa stala nespokojná „chudera“, večer čo večer čakajúca na pána živiteľa rodiny. Sedím s druhým dieťaťom štvrtý rok doma, potrebujem sa vyrozprávať. Akákoľvek snaha o debatu začína aj končí mojím monológom. Akákoľvek! Som z toho zúfalá, zúrivá, provokatívna, útočná, znechutená. Väčšinou končím plačúca na záchode. On  hľadí do zeme ako pes, na ktorého brecháte. Vetu nezosmolí. Nestojím mu za to? Keby povedal: „Daj mi pokoj! Ty hlupaňa! Buď rada, že sa máme tak, ako sa máme!“ Niečo!!! Ale on nič. Niekedy sa to nedá vydržať a vankúš by mohol rozprávať, koľko premáčaných obliečok som už vymenila.

Premietam si varovnú situáciu zo svadby. Manželova mama nečakane vybehla so zúfalým nárekom do záhrady, svokor iba sarkasticky poznamenal: „Veď nech sa prebehne po čerstvom vzduchu.“  Hostia sa začudovali, no radšej sa tvárili, že je všetko v poriadku. Svokor nepochopiteľne sedel ako nezainteresovaný návštevník za stolom, akoby mu ani neušla žena pred zrakom celého osadenstva! Úlohy „vyslanca“ do záhrady sa zmocnila moja mama. Keď sa po dlhej dobe spolu vrátili, vyčítala som jej z očí: „Dievča, dievča, čo všetko ťa v živote ešte čaká!“  Naširoko som sa na ňu usmiala.

Keď ja neviem
Všetky zásadné rodinné rozhodnutia boli, sú, a pravdepodobne budú na mojej hlave. Manželova obľúbená veta znie: „Keď ja neviem.“  Nevie, nič nepokazí. Nevie, či by sme mali vymaľovať byt, vymeniť mikrovlnku, či prihlásiť dcéru na strednú školu alebo gymnázium. No nevie, to nie je trestné! Ak niekto „nevie“ roky, žije sa s ním ťažko. Nemám zásadný problém s rozhodovaním sa, ale občas by som prijala posadiť sa tvárou v tvár rovnocennému partnerovi, mužovi, opore, ktorý vysloví aspoň pre a proti k danej záležitosti. Nevedieť je podľa mňa strašne pohodlné! Áno, aj svokor odjakživa radšej pohodlne posedával pred televízorom, kým svokra rozhodovala a stále rozhoduje. Musí, tak ako musím ja. Rodina potrebuje hybnú silu, stimul, pohon, inak by „stroskotala“.

Skrytý sukničkár
Historky o svokrových záletoch poznala celá dedina. Svokra za ním neraz večer bežala až do skladu, kde údajne do neskorých hodín pracoval. Päťročnú dcérku postavila ku dverám ako „dozor“ a sama zmizla. Dievča má traumy dodnes, starý lišiak sa k tomu nevyjadruje. Ani sa nevyjadroval. Bublinky šampanského a dlhé nohy kolegyne usadeného pána v papučiach doslova menili na „playboya“. Podobné ťahy si môj muž šetrí na príležitostné oslavy v spoločnosti. Nemyslím, že by mal niekedy milenecký vzťah,  možno sa mýlim. Neviem. Pohárik ho však viditeľne dokáže rozpumpovať, objavuje bohatstvo slovnej zásoby, prítomné dámy s pôžitkom oslovuje menom, je schopný tancovať na spôsob „leva salónov“. Nie so mnou! Nikdy sme netvorili harmonický tanečný pár. Je pravda, že za posledné roky sme zábavu podobného typu obmedzili, vlastne celkom vylúčili, no nedávna oslava sestrinej štyridsiatky všetky potláčané chúťky môjho muža opäť vytiahla spod pokrievky. Nebežala som do záhrady, neslzila som, konečne som si racionálne  priznala, že sa k sebe vôbec nehodíme.

Rozvod nepodpíšem
Svokor, teda otec, nikdy v rodine nikoho nechválil, nedokáže to ani syn. Otec nikdy syna neobjal, nepohladil, aj preto sa syn nedokáže emocionálne uvoľnene prejaviť voči najbližším. Otec rozoznával realitu v pesimistických kontúrach, žiadna radosť, málo úsmevu, viacej odmeranosti. A manžel? Dcéra obsadila druhé miesto na okresnej olympiáde v angličtine. Gratulácie a uznania sa nedočkala: „Nemohla si zabojovať? A kto bol prvý?“ Svokor sa roboty okolo domu nechytal, s ťažkosťami vymenil aj vypálenú žiarovku. Len jediný raz v živote sa rozhodol pre syna niečo urobiť. Za pikantného hundrania chlapcovi pripevnil viazanie k lyžiam, a ten sa tým okamihom dolyžoval! Prečo asi bicykel našej dcéry stojí v dielni opretý o stenu druhý rok? Svokor sa často schovával do garáže pred „rozkazmi“ svokry. Keby nerozkázala, ničoho by sa nechytil! Viem, o čom to je! Stále si opakujem: Sú  horší chlapi pod  slnkom, ľudia majú vážne životné problémy, nerúhaj sa! V presvedčení, že s manželom sme neriešiteľne rozličné povahy a nátury, vychádzajúce z diametrálne odlišných koreňov, som len raz vyslovila nahlas „rozvod“. „Nepodpíšem! Nemám dôvod!“ neadekvátne skríkol.  Dobre, uvažujem, mám s ním dve deti, máme kde a z čoho žiť, zostaneme spolu. Potlačím idealistické predstavy a romantické túžby, ako by to byť mohlo,  skúsim naďalej všetko prijímať tak, ako to v skutočnosti je. Ale dokážem to ešte? Ako dlho? Ach, mama moja, keby si ty vedela, ako často myslím na tvoje slová!  Prečo som sa len vtedy poriadne nepozrela na manželovho otca? 

Pár genetických „záležitostí“  veselo i vážne:

• 1. Či sa nám to páči, alebo nie, svojim predkom sa podobáme všetci.
• 2. Jablko nepadá ďaleko od stromu, smerom nahor už vôbec nie. Gravitácia nepopustí.
• 3. Ak vás pôvodná partnerova rodina nezaujíma, ste na tom ako blázon kupujúci neznámu značku auta. Nečudujte sa, keď vás po pár kilometroch nemilo prekvapí.
• 4. Ty si ako tvoja mama! Ty si ako tvoj otec! Škoda, že si tento fakt povšimneme, až keď je v mnohých prípadoch neskoro.
• 5. Záporné vzory ako „despotický otec“ alebo „hysterická matka“ dobrovoľne nenapodobňujeme. Vyhlásme génom vojnu! Zbrane: láskavosť a pohoda.
• 6. Iba pre mamy: Mama je len jedna! Mama je najbližšia! Mama je najlepšia! Pokúsme sa o to s akoukoľvek genetickou výbavou a rodinným zázemím.
• 7. Aj naše deti raz budú ako my...

O vyjadrenie sa k tejto téme sme poprosili aj psychologičku Mgr. Brigit Trimajovú

„AKÁ MATKA, TAKÁ KATKA,... alebo Jablko nepadá ďaleko od stromu sú porekadlá odrážajúce pradávno odpozorovanú múdrosť, ktorej hĺbka a časová neúprosnosť nás všetkých viac-menej dostihne. A keby sme boli v mladosti osvietení takým poznaním, akí budeme, keď budeme mať šesťdesiat, život by sa naozaj mohol uberať inak, možno aj lepšie. Lenže... sme iba ľudia. 9 z 10 mladých ľudí vstupujúcich do zväzkov sa nezamýšľa nad členmi svojej budúcej rodiny nijako významne. Nie že by nás to nezaujímalo, ale nemôžeme riešiť a neriešime veci, o ktorých nemáme istotu a ktoré ešte nie sú reálnym problémom.

Ľudské správanie je záležitosť komplexná a dešifrovať jeho vývoj je naozaj veda. To, čo z nás bude, ako sa zmeníme, keď dospejeme a zostarneme, je len časť celého obrázku. Vždy budeme nejakí a vždy bude niekto, komu môžeme vyhovovať a komu zase nie. Už len to, že náš život formuje nielen psychológia najbližších, ale celý bio-psycho-sociálny systém, napovedá, že byť exaktný môže byť vskutku nemožné. A táto neistota dovoľuje iba niektorým výnimkám vidieť neviditeľné a vidieť do budúcnosti.

V detstve sa sformuje potenciál neskoršej kvality života. Človeka poznamenajú pre budúcnosť modely správania, vzorce, ktoré boli v tomto období v jeho blízkosti. Od rodičov alebo inej významnej osoby preberá dieťa najkompletnejší model správania sa. Je to náš zdedený poklad, ale aj prekliatie. Vo vzorcoch sa odráža život našich predkov. Zakotvujú  napríklad správanie sa pohlaví k sebe. Umožňuje nám vyznať sa v sociálnych väzbách a štruktúrach, dobre reagovať, rozumieť nášmu blízkemu okoliu. A s tým pozitívnym ide ruka v ruke aj negatívna časť dedičstva. Napríklad domáce násilie, hrubosť v prejavoch, snaha o nadradenosť či slabá komunikácia. Zradou je, že niektoré vzorce budú odhalené až s vekom. V ranej mladosti nemusí byť vplyv rodičovských matríc ľahko dešifrovateľný, je prekrytý veľkou motiváciou, snahou zapáčiť sa, ideálmi a celkovým snažením sa.  Taktiež množstvo energie, ktorú má človek k dispozícii, ovplyvní, ako veľmi sa nechce správať ako rodičia. Za to, akým spôsobom/nakoľko? zopakujeme životný štýl svojich rodičov, si môžeme aj nemôžeme sami.

Do určitej miery tento fakt môže pôsobiť veľmi pesimisticky. Lenže práve tie vzory zároveň umožňujú evolúciu a zmenu. Držia pokope spoločnosť, spájajú pôvod, následok a vývoj medzi nimi Sú silné, ale nie neprekonateľné, nie sú zakódované tak ako DNA. Variabilita je možná, veď je aj otázkou prežitia. Je to však omnoho ťažšia alternatíva pre jednotlivca, ako ísť po už prešliapanej ceste.

Ako každé koľaje, ktoré treba prestavať, potrebuje to veľa energie a snahy, v prvom rade na strane človeka samotného. Ide o to, ako veľmi chceme žiť svoje hodnoty aj vzhľadom na rodinné dedičstvo. Každé ďalšie pokolenie má potenciál vylepšovať a meniť. Otázka je, ako sa toho zhostiť. Ak túto nutnosť nevidíme alebo sme presvedčení, že to, čo žijeme, nám pre život stačí, nenastane žiadna pozitívna zmena. Budeme len opakovať aj to, čo už nemusí byť funkčné, potrebné, nevyhnutné.

Marek z nášho príbehu zrejme nikdy nedocenil možnosť žiť inak. Zrejme mu stačí, že je to lepšie ako v jeho pôvodnej rodine, a tak to hodnotí ako primerane dobré. Zároveň sa javí ako človek primárne introvertný a túto jeho vlastnosť ešte podporuje profesia a s ňou spojený životný aj komunikačný štýl. Takže otázka výchovy detí a chodu rodiny ide tak trochu mimo neho. Zázemie robí z odstupu. Toto je zrejme aj jeho najlepšie presvedčenie, že takto to má byť. A úroveň komunikácie, ktorú potrebuje a požaduje, jeho polovička nevie vôbec pochopiť. Majú s manželkou iný komunikačný štýl, zrejme s partnerkou podobne mlčanlivou by sa on mohol stať tým výrečnejším. Otázka je, kto sa má do akej miery prispôsobiť tomu druhému. Keby to bolo v ich prípade ľahké, určite by sa tak už stalo. Takto od stola vieme hlavnej hrdinke len odporučiť skúsiť partnerského poradcu a párovú terapiu. Prípadne iný ako doteraz praktizovaný štýl komunikácie...