Jedna facka ešte nikomu neuškodila

Raz je to facka, inokedy šupnutie po zadku alebo bitka palicou... Telesné tresty sú ešte aj dnes súčasťou každodenného života mnohých detí. A čo sa pritom deti učia? Že násilie je OK. Čo urobíme, ak nám sused robí prieky, predavačka v obchode nám zle naúčtovala nákup alebo nás šéf na porade zhodil pred celým kolektívom? Dáme im facku? Asi by to nedopadlo dobre a možno by sme sa nevyhli ani pokute za urážku na cti. Prečo si toto ale dovolíme voči našim deťom? Lebo sú malé a nevedia sa brániť? Lebo im treba určiť hranice? Lebo ich musíme vychovať? Lebo iné výchovné metódy nezaberajú? Nie je to skôr o zneužívaní našej moci a demonštrovaní našej sily?

Trojročný Peter sa hrá v detskej izbe so svojou rovesníčkou Julkou. O chvíľu sa odtiaľ ozve hlasný plač. Petrova mama už čosi tuší: zase pohrýzol kamarátku. Na Julkinom ramene sa vyníma zreteľný dôkaz pohryznutia. Mama schmatne naničhodníka, capne mu po zadku, ťahá ho do svojej izby, šmarí na posteľ a nahnevane naňho zreve: „Prečo musíš všetky deti hrýzť?! Zostaneš v tejto izbe zavretý dovtedy, kým sa neprídeš ospravedlniť!“ Trojročný chlapec vzlyká, výčitky a napomínania k nemu kvôli plaču ani nepreniknú. Mama opúšťa izbu a cíti sa trápne. Hanbí sa.

Aj Miška privádza dnes svoju mamu do zúrivosti. Viackrát jej už povedala, že sa má začať obliekať. Štvorročná Miška však ignoruje príkazy. Jašenie a zábava s ostatnými deťmi, ktoré ešte zostali na detskej párty, je vzrušujúcejšia. Miška nechce ísť domov, nepomáha ani vábenie na obľúbený večerníček. Medzitým už mama obliekla seba i Miškinu dvojročnú sestru, ktorej sa už od únavy zatvárajú očká. Ale už má toho dosť. Schmatne Mišku za rameno. V tom momente ju Miška nechtiac udrie po tvári. Ako blesk vyletí mame ruka a pristane na Miškinom líci. Miška je zhrozená – jej mama tiež. Neskôr v aute plačú obe. „Je mi to ľúto, srdiečko. Ľudia by nemali nikoho biť a už vôbec nie mamička a ocko,“ ospravedlňuje sa mama.

To, že bitka a telesné tresty nie sú dobrou výchovnou metódou, vedia dnes už našťastie skoro všetci rodičia. Napriek tejto skutočnosti sa však stane, že nám ruka sem tam „vyletí“. Následne zostanú rodičia svojím správaním zaskočení ba až vystrašení, hanbia sa a majú výčitky svedomia. Iní sa zas vedia obhájiť tou otrepanou frázou: „Veď jedna facka ešte nikomu neuškodila.“ Príčinou takéhoto konania je bezmocnosť a preťaženie rodičov. Zachovať v niektorých situáciách pokoj  nie je občas jednoduché.

Cesta do detskej duše
Ak patríte k tým rodičom, ktorí v detstve sem-tam dostali jednu výchovnú, prijmite pozvanie na cestu myšlienkami vášho detstva. Spomeňte si, ako ste sa vtedy cítili. Boli to príjemné pocity, ktoré po takomto výchovnom akte nastúpili, alebo ste spolu s bolesťou cítili aj hanbu, strach, bezmocnosť, hnev, odmietnutie a sklamanie? Pocit, že rodičia nás už nemajú radi, sa nenesie ľahko.

Aj keď ste dnes napriek tomu všetkému úspešní dospelí ľudia, ktorí majú sami deti a tie niekedy skúšajú vaše nervy, bolo by dobré prerušiť tradíciu bitiek. Ako chcete dieťaťu vysvetliť, že ho telesne trestáte preto, lebo ho máte radi? „Veď je to len jedna po zadku a to ho vôbec nebolí,“ vysvetľujú veľakrát mamy a akoby prehliadali fakt, že ich dieťa má len dva-tri roky. V troch rokoch po zadku, v piatich facky, v desiatich palica – a ako to pôjde ďalej? Čo budeme robiť, keď nás budú „vytáčať“ naše o hlavu vyššie deti v puberte?

Čo sú telesné tresty?
V Dohovore o právach dieťaťa, ktoré podpísalo aj Slovensko, sa píše, že telesný trest je akékoľvek potrestanie, pri ktorom je použitá fyzická sila s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie. K telesným (fyzickým) trestom patria: facky, bitka na zadok - výprask, zauchá, ťahanie za vlasy, buchnáty, bitka po rukách, ústach, sácanie, kopanie, silné údery, kedy dieťa môže stratiť rovnováhu. A za najčastejšie používané „pomôcky“, ktoré rodičom „pomáhajú“ deti vychovávať, sa považujú: varecha, palica, remeň, ale i obuvák, vodidlo na psa alebo vešiak na šaty.

A čo hovorí na telesné tresty zákon? Zákaz telesných trestov uzákonilo ako prvé Švédsko, za ním nasledovali ďalšie škandinávske krajiny, potom Rakúsko, Dánsko, Cyprus, Litva, Chorvátsko a Nemecko. Na Slovensku sú od januára 2009  telesné tresty zakázané v zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Podľa paragrafu 7 je zakázané používať všetky formy telesných trestov na dieťati a iné hrubé alebo ponižujúce formy zaobchádzania a formy trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú ujmu alebo psychickú ujmu. Celé znenie zákona nájdete TU.

Telesné tresty a ich následky
V zásade musíme vychádzať z toho, že každý telesný trest predstavuje poníženie dieťaťa a zranenie jeho „ja“. Nemôžeme teda zabúdať, že bitka so sebou prináša aj duchovné pôsobenie. Oveľa závažnejšie ako telesná bolesť je teda duševné potupenie: bezmocnosť, bezradnosť, izolácia, strach a panika sú pocity, ktoré zanechávajú hlboké jazvy. Dieťa premýšľa: „Prečo títo ľudia, ktorí ma majú ľúbiť a ochraňovať, urobili niečo také?“ Vzniká tak hlboká emocionálna neistota. Niektorí ľudia si ani v dospelom veku nevedia vybudovať dôveru k iným ľuďom zo strachu, že zažijú sklamanie.

Prečo teda nemá násilie miesto vo výchove?

• Fyzické tresty zraňujú citlivú detskú dušu: Asi každý pozná ten pocit poníženia pri facke.
• Rodičia sú negatívnym vzorom: Je bitie príkladné? Môžu deti podobné správanie vniesť neskôr so svojho života? Možno reagovať len telesným násilím, ak máme všetkého plné zuby? Ako vysvetlíme deťom, že otec síce môže dieťa udrieť, ale ono samo sa nesmie takto brániť voči deťom od susedov, spolužiakom alebo súrodencom?
• Bitie detí je priznaním vlastnej neschopnosti riešiť problémy iným spôsobom.
• Nekontrolovateľnosť násilia: Násilie plodí násilie! Ako odozvu na telesné tresty môžeme u detí očakávať vzdor a protiútok.
• Minimálne pôsobenie faciek, zaúch či udretí po zadku: Podľa výskumov spôsobí facka želateľné správanie u 18 % detí na pár dní, u 20 % na pár hodín a u 41 % detí facka vôbec „neúčinkuje“.
• Narušenie emocionálneho a sociálneho vývoja detí, poruchy správania, apatia, bojazlivosť, stiahnutie sa do úzadia, mlčanlivosť, nervozita, poruchy koncentrácie, pokles výkonov, agresivita, poruchy spánku, nočné mory a pod.
• Ohrozenie zdravia: poškodenie mozgu, hematómy, odreniny, popáleniny, zlomeniny a pod.
• Ak stratia deti dôveru v rodičov úplne, potom sú donútené ísť rodine z cesty: milosrdné lži (klamem v záujme spokojnosti rodičov), chodenie poza školu, minimálne zdržiavanie sa doma. Tieto pokusy o únik vedú takmer pravidelne k ešte väčšiemu násiliu zo strany rodičov.

Ak deti poslúchajú len zo strachu, potom nejde o žiadnu výchovu. Výchova znamená sprostredkovať deťom také hodnoty, pomocou ktorých sa budú vedieť samy rozhodnúť, čo je správne a čo nie. Ide o dlhodobý a namáhavý proces, ktorý nám zaberie veľmi veľa času, stojí veľa síl a nervov. Činy však dokážu dieťaťu povedať oveľa viac ako slová. Nikto nežiada od rodičov, aby boli vždy perfektní. Samozrejme, že človek niekedy stratí nervy. Vtedy by sme si však nemali nahovárať, že je to v poriadku. Človek teda môže stratiť nervy a kričať na deti, až sa dom otriasa, ale je to zároveň krok späť do doby kamennej, kedy platilo právo silnejšieho.

Čo môžeme robiť, ak „pretečie pohár trpezlivosti“?
Ak nám ruka opakovane „vyletuje“, ide väčšinou o situácie, kedy sa cítime preťažení – vystresovaní a vynervovaní. Facku dávame v afekte, v tom momente si plne ani neuvedomujeme, čo robíme.

Dôležité teda je, urobiť v tej chvíli niečo iné ako udrieť, ide teda o to, aby sme „vychladli“ – napríklad hodiť vankúšom do steny, narátať do desať alebo radšej do štyridsať, napiť sa studenej vody, opustiť miestnosť, uložiť dieťa niekam ďalej od vás  (lepšie je, keď dieťa plače, že je samé, ako by plakalo od bolesti, keď dostane bitku), urobiť si kávu alebo čaj, zatelefonovať kamarátke. Musíte sa ovládnuť len na pár sekúnd, potom spravidla impulz na udretie vymizne. A ak ste sa už upokojili, choďte opäť k dieťaťu, vezmite si ho na ruky alebo kolená a ukážte mu vašu ľútosť a smútok z toho, ako sa nevhodne správalo. Obom sa vám uľaví, že búrka pominula a zaobišlo sa to aj bez bitky.

A čo ak ruka predsa vyletela?
Ako by sa mali správať rodičia, ak im napriek najlepším úmyslom ruka vyletela? Rodičia nie sú samozrejme žiadni roboti. Ak sa však neovládnu a dieťa telesne potrestajú, potom by sa mu mali v každom prípade ospravedlniť, radia psychológovia. Ako prvé by sme mali dieťa objať. Objatie mu povie viac ako tisíc slov. Dôležité pritom je, že dieťaťu ukážeme, že ho máme radi: „Prepáč, ale praskli mi nervy. Veľmi som sa nahneval/-a, keď si sa nechcela obliekať.“

A aj keď kritizujeme, mali by sme dať jasne najavo, že kritizujeme správanie, a nie osobu. („Toto a toto si urobil/-a zle.“ A nie „Ty si zlý/zlá.“) Odborníci ďalej upozorňujú, že rodičia by sa mali včas naučiť, ako sa nedostať do takýchto situácií, ktoré by ich potom mohli mrzieť.  

Ak napríklad potrebujeme v pokoji telefonovať, bez toho, aby nás malé dieťa rušilo, prinesme mu škatuľu s hračkami k telefónu. Ak sa chceme vyhnúť rannému stresu, aby sme prišli včas do školy alebo škôlky, vstaňme o polhodinu skôr. Ak nás privádza do zúrivosti, že nám dieťa trhá listy na črepníkových kvetoch, odložme ich na parapetnú dosku. Ak dieťa hádže piesok na deti na ihrisku, vyzvime ho, aby postavil z piesku krásny hrad a pomôžme mu pri tom. Robme teda všetko tak, aby sme nemuseli používať trest, a už vôbec nie telesný.

Existuje výnimka – kedy môže capnutie po zadku výchovne pôsobiť?
Zdeněk Matějček (známy český psychológ) pripúšťal situácie, kedy telesný trest (samozrejme, vo svojej najmiernejšej forme) má určité výchovné opodstatnenie. Podľa neho sú batoľatá a sčasti i deti predškolského veku vývinovo nastavené na akési fyziologické vnímanie a prijímanie trestov a odmien. Pohladenie, pomaznanie alebo sladkosť je pre dvojročné dieťa jednoduchou a jasne zrozumiteľnou odmenou. Rovnako jednoznačne na ne potom zapôsobí malé capnutie cez zadoček. Ešte raz však treba pripomenúť otázku vývinu. Čím je dieťa staršie, tým menej je ruka na jeho zadočku účinná a výchovne zmysluplná.

Pravdepodobne nie je potrebné zdôrazňovať, že akékoľvek trestanie detí mladších než jeden rok je celkom neopodstatnené. Ak má  trest nasledovať po nejakom previnení dieťaťa, potom sú dojčatá celkom bez viny. Vo svojom vyvíjajúcom sa mozočku ešte nie sú schopné spracovať naše požiadavky a tým pádom ich ani nemôžu plniť. To, že takto malinké dieťa plače alebo kričí, nie je „zlostením“, ale prejavom nejakého nepohodlia alebo jeho temperamentu (niektoré deti skrátka plačú viac než iné).

Zároveň však treba ale podotknúť, že s týmto názorom, kedy mierny telesný trest môže pomôcť pri výchove, sa veľmi veľa dnešných psychológov nestotožňuje.

Koľko ľudí, toľko názorov

Biť či nebiť? To je téma, o ktorej polemizujú rodičia všade: na ihrisku, v materských centrách, v práci, a najbohatšie diskusie nájdeme na rôznych portáloch pre rodičov. Aj názory sa veľmi rozchádzajú. Kým jedni rodičia nepripustia ani len šupnutie po plienke, druhí okrem výprasku schvaľujú aj facky, tretí dokonca tvrdú sparťanskú výchovu. V otázke miernych telesných trestov, ich účinkov a dôsledkov sa nezhodnú ani psychológovia.

Vo všeobecnosti však možno povedať, že väčšina rodičov na Slovensku považuje časté bitky za úplne neprijateľné. Rovnako nepovažujú za správne, ak by mali za trest svoje deti ponižovať, ignorovať a citovo odmietať. Slovenské matky a otcovia nedávajú prednosť ani kľačaniu, nadávaniu a občasným bitkám remeňom. Podľa prieskumov za čiastočne prijateľnú už považujú občasnú facku, krik, odobratie hračky či zákaz obľúbenej činnosti a postavenie do kúta. Najčastejším výchovným prostriedkom je zákaz pozerania TV a občasné capnutie po zadku.

Záver 

Úspešní rodičia vedia, že vychovávať sa dá aj bez telesných trestov. Iba tí najzúfalejší siahajú po nich, lebo skúšajú všetko možné, len aby dosiahli u svojich detí želateľné správanie. A pritom možno nevedia, že telesný trest nič nerieši. Dieťa urobí niečo zlé, dostane za to trest a považuje to za vybavenú vec. Žiadne výčitky svedomia. Veď je s rodičmi vyrovnané. Nepremýšľa o dôvodoch ani následkoch svojho konania, veď už dostalo bitku a tým sa to vyriešilo. Z tohto pohľadu teda trest výchovný efekt nemá.

Psychológovia radia: vyhýbajte sa telesným trestom, skúste odhaliť príčiny, ktoré spôsobujú, že sa dieťa nevhodne správa. Nepreháňajte však u detí svoje očakávania a nebuďte perfekcionalisti. Deti sú deti a všetko prežívajú s patričnou intenzitou. Bývajú hlučné, zvedavé, neporiadne, tvrdohlavé, netrpezlivé.

 Tip Mama a ja

Niekedy pomôže, keď neposlušné dieťa pohladíme po vláskoch alebo dáme „frčku“ po nose. Tým enormne odľahčíme situáciu a dáme dieťaťu to, čo tak veľmi potrebuje -  lásku a pozornosť.

Pripravujeme: Terapia pevným objatím.