Detské otázky podľa veku

Otázky, otázky, otázky... čo? kde? prečo? Nevedeli ste sa dočkať, kedy drobec začne rozprávať, a odrazu sa na vás zo všetkých strán sypú zvedavé dotazy vašich ratolestí.

Na čo všetko sa deti pýtajú a kedy tento kolotoč začína? Čo ich zaujíma a prečo sú také zvedavé? 

Čo je to? (od cca 1 roka – keď začne dieťa používať jednoslovné odpovede)
Keď malé dieťa zistí, že každá vec, každá osoba, každá činnosť, vlastne všetko na svete má svoje „meno“ a dá sa nazvať jedným slovom, chce odteraz pre všetko, čo mu napadne a zdá sa zaujímavé, poznať meno, názov. Preto kladie neustále túto otázku. Najskôr pravdepodobne iba ukáže prstom na nejakú vec alebo osobu, ktorá je v jeho blízkosti, so spýtavým pohľadom, neskôr k tomu pridá „Toto? Toto?“, a nakoniec „Čo je to?“ alebo „Ako sa to volá?“

Táto otázka však v sebe obsahuje oveľa viac. Dieťa chce vedieť (okrem názvu) aj to, aký význam má vec, na ktorú sa pýta, preňho samotného. V podstate sa teda pýta:
Ako sa to volá?
Čo môžem s touto vecou/osobou atď. robiť?
Čo bude táto vec/osoba atď. robiť so mnou?
Čo táto vec/osoba bude robiť bezo mňa, sama alebo s inými?
A vždy pripadá do úvahy aj otázka:
Čo je z toho príjemné a čo nie?

Príklad: Matka a dieťa idú na návštevu. Už pred otvorením brány domu sa ozve hlasný divoký neznámy zvuk. Dieťa sa pozrie nechápavo na mamu. Po otvorení sa rozbehne niečo neznáme divé obom naproti, vyskočí na mamu a začne oňuchávať dieťa v kočíku. Teraz sa už nepozrie na mamu nechápavo, ale vzrušene a bojazlivo, a dokonca plače.
Už pri prvom počutí zvuku mala matka začať s upokojujúcimi vysvetleniami. Najneskôr teraz však musí povedať: „To je Terry, Jankin veľký pes“ a zobrať rúčku dcérky a položiť ju na psíkovu srsť. (Ak sa dieťa už zľaklo, môžeme ho zobrať na ruky alebo odviesť psa, aby sa dieťa najskôr upokojilo a až potom s ním nadviazalo opätovne kontakt.) Inak by si mohlo zafixovať, že všetci psi sú zlí a nepríjemní, lebo tento zážitok je preňho toho dôkazom.

Čo to robíš? (asi od 15. mesiaca)
Dieťa čoskoro pochopí, že každá ľudská činnosť má svoj význam, zmysel, cieľ. Ak samo tieto súvislosti nerozpozná, pýta sa na to. Najskôr zjednodušene: „Mama?“ a s pýtajúcim sa pohľadom, neskôr: „Mama robí?“ alebo pod. Presnejšie to ešte nevie vyjadriť. Odpoveď, ktorá popíše len hlavný priebeh činnosti, ktorú dieťa na vlastné oči vidí (napr. píšem, periem...), však čoskoro nebude stačiť. A dieťa bude opakovať svoju otázku dovtedy, kým sa nedozvie, čo to má s ním do činenia, príp. kým mu mama alebo nejaká iná osoba neumožní urobiť tú istú činnosť (zobrať papier a ceruzku a dovoliť písať, alebo vhodiť nejaké veci do práčky). Preto v tomto veku počujeme často: „Ja! Aj ja!“ Čím je dieťa staršie, tým viac myslí svojou otázkou zároveň aj:
Čo to tam mama píše a komu, prečo?
Ako tá práčka urobí, že z týchto špinavých vecí budú čisté?
Čo s opratými vecami?

Čo ešte? (od cca 18 mesiacov – keď dieťa začína rozlišovať slovné druhy)
Z už získaných skúseností, otázok a myšlienkových pochodov dieťa pochopí, že niektoré veci, osoby, zvieratá majú veľa spoločného, ale na druhej strane je tu aj veľa rozdielov. Preto sa chce dieťa teraz dozvedieť podrobnejšie:
Čo všetko je podobné?
Do akej miery ide podobnosť?
V čom sú rozdiely?
A stále ešte názvy, pomenovania, presné výrazy pre všetko. Rôznorodosť sveta si dieťa postupne zatrieďuje do skupín. Posledný krok tohto procesu je fakt, že dieťa samo od seba povie „veľa kníh, veľa detí, veľa stromov“, zatiaľ čo predtým hovorilo len „ešte jeden strom, ešte jeden, ešte jeden...“ Okrem toho každá činnosť pozostáva z množstva podrobnejších činností. Na tieto sa dieťa pýta, ak na jeho otázku „Čo to robíš?“ nadväzuje „A čo ešte?“.

A potom čo? (od cca 2 – 2,5 roka)
Teraz dieťa zažíva oveľa častejšie, že osoby a veci z jeho zorného poľa miznú, niekedy znova prídu a niekedy nie. Ono tuší, že tieto veci a osoby existujú, nezmizli úplne, ale samostatne niekde žijú a robia, čo dovtedy ešte vnímalo úplne inak. Preto sa prvé otázky „A potom?“ vzťahujú na to, čo bude robiť mama alebo otec alebo iná osoba z rodiny, ak ono samo nebude pritom, lebo pôjde napr. spať alebo dotyčná osoba odíde z domu. Chce vedieť presne a do podrobností, čo všetko sa udeje, ako to bude pokračovať, až kým sa opäť nebude môcť osobne zúčastniť činnosti.

Je mu teda jasné, že niektoré veci a udalosti sa nekončia. Ale pomaly začína tušiť, že niekde nejaký koniec bude. A to sleduje touto otázkou. Avšak to, že dieťa chce, aby rozprávané príbehy a rozprávky neustále pokračovali, svedčí o tom, že by bolo najradšej, aby vôbec žiadny koniec nebol. Aj vety na konci rozprávok ako „Žijú dodnes, ak nepomreli“ alebo „A potom nažívali v šťastí vo svojom kráľovstve“ zodpovedajú tejto detskej požiadavke.

Rodičia, ktorí teda odpovedajú deťom, by si mali pomôcť tým, že povedia: „A teraz je koniec. Všetko pôjde odznova.“ (napr. denný režim) alebo „A teraz končím rozprávanie príbehu, ako to bude pokračovať, si už musíš vymyslieť sám.“ Tým sa dieťa učí, že človek si môže stanoviť hranice, úseky v neustále plynúcom živote, okrem toho, že v tomto plynutí existujú opakujúce sa udalosti, ale aj prirodzené zlomy. Na tieto rozdiely vo všetkom sa bude pýtať, keď jeho otázku „A potom?“ zmení na „A dnes?“ alebo napr. „Čo bude robiť ten ujo dnes?“

V každom prípade by sme mali v tomto čase deťom poskytnúť veľa príbehov na vyššie popísaný spôsob.
Zároveň je tento vek obdobím, kedy sa dieťa učí rozpoznávať a na základe vlastných skúseností chápať, že udalosti a činnosti majú svoje následky a dôsledky.
„Prší, preto dnes nejdeme na prechádzku.“ Alebo „...., preto si vezmeme dáždnik.“ – „A potom?“ – „Nezmokneme.“
Šálka spadla na zem a rozbila sa. „Teraz z nej nemôžeš piť.“ – „A potom?“ – „Teraz musí mamička utrieť podlahu a pozbierať črepiny a vytiahne ti nový pohárik.“
„Mamička a ocko idú preč. Preto ťa dnes uloží babička do postele.“ – „A potom?“ – „Potom ti prečíta rozprávku.“ – „A potom?“ – „Pekne zaspinkáš.“ – „A potom?“ – „Potom sa ocko s mamičkou vrátia, babička pôjde domov a budeme spinkať všetci spolu.“
Toto je vlastne začiatok obdobia, kedy si dieťa uvedomuje, že jestvujú viaceré možnosti a začne si prestavovať: „Čo sa stane ak...?“ – „A potom?“

Kde je to? (sa to deje?) (od cca 2 – 3 rokov)
Vďaka každodennému životu a odpovediam na otázky „a potom...? si dieťa uvedomuje, že existujú rôzne miesta, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pre ľudí, veci a udalosti.
Ak dieťa pozná miesto osobne, napr. supermarket, detské ihrisko, park, nábrežie, dom starých rodičov, stačí mu iba označenie miesta ako odpoveď. Ak ide ale o miesta neznáme, ktoré dieťa osobne nepozná, potrebuje podrobné opisy a rozprávania, aby si ho dokázalo predstaviť ako miesto udalostí, činností a zážitkov. Takýmito miestami sú pre deti aj ročné obdobia, ako i minulosť a budúcnosť: „V lete to vyzerá tak a tak a môžeme robiť to a to. Naproti tomu to v zime vyzerá tak a tak.“ Rovnako je to so svetmi, ktoré dieťa zažíva v noci vo sne alebo v rozprávkach, fantastických príbehoch, obrázkových knižkách či filmoch. Všetko sú to preňho priestory, miesta, kde sa niečo deje. Dieťa už má nasledujúce skúsenosti:
Toto existuje len u nás.
Toto len vo filme.
To len vo sne.
To len v rozprávke.
Toto len keď bola mama malá a pod.

Prečo? (od cca 3 – 3,5 roka)
Dieťa už má veľa skúseností, pozná veľa ľudí, príbehov a vysvetlení. Preto postupne zisťuje, že rôzni ľudia mu poskytujú rôzne vysvetlenia, že pravidlá, ktoré platia doma, inde nedodržiavajú, že jestvujú rozdiely v prežívaní udalostí (napr. keď spadne dieťa na ihrisku a udrie sa, plače a iné zas nie). Ale teraz mu už nestačí povedať, že takto to jednoducho je, ono chce poznať dôvod, a preto sa neustále pýta: „Prečo?“

Okrem toho dieťa zisťuje, že jestvuje vždy viac možností. Preto sa väčšinou neuspokojí hneď s ponúkanými odpoveďami, ale chce počuť aj o týchto ďalších možnostiach.
Odpovede na túto otázku by však nemali nikdy obsahovať nasledovné: „Ty to nesmieš, lebo si naše dieťa.“ ... alebo „...lebo som to povedala“ alebo „... lebo ja to tak chcem.“
Máloktorá detská otázka  zaskočí rodičov a učiteľov tak veľmi ako otázka „Prečo?“. Žiadna iná ich nepodnieti k tomu, aby vážne premýšľali o svojich vlastných spôsoboch správania, postojoch k dôležitým veciam života. Deti neuspokojí odpoveď typu „lebo“ a tak v tomto období máme veľmi dobrú príležitosť rozšíriť si vedomosti a získať zrelosť v oblasti myslenia, správania a vyjadrovania, pretože aj tie najkomplikovanejšie veci a situácie musíme vysvetliť a objasniť vážne, jasne, jednoducho a zrozumiteľne.

Odkiaľ je to? (od cca 4 – 4,5 roka)
Doteraz boli všetky otázky orientované na prítomnosť a blízku budúcnosť. Avšak už otázky „prečo?“ a čiastočne aj „kde?“ zahŕňali v sebe aj minulosť, ktorá poskytovala dôvody alebo sa v nej niečo odohrávalo. Dieťa sa preto odteraz začína zaujímať aj o bytie – a to ako vlastné, tak i o existenciu ľudí zo svojho blízkeho okolia:
Kde som bol predtým, ako som prišiel na svet?
Čo som robil ako malé dieťa?
Odkiaľ sa berú bábätká?
Ako je to možné, že práve vy ste moji rodičia?

Ako to funguje? (od cca 4,5 – 5 rokov)
Táto otázka sa vzťahuje najmä na veci. Napr. také riadenie auta. S týmito otázkami nie sú spojené len činnosti ako zapaľovanie, pridávanie plynu či brzdenie, ale i skryté deje a procesy vo vnútri auta, ktoré sa dejú pri zapaľovaní, pridávaní plynu, brzdení a pod. Toto je i obdobie, v ktorom deti rady rozrábajú predmety na malé kúsky, aby zistili, aké majú vnútro a ako fungujú. Otázky typu „Ako to funguje?“ kladú deti najmä vtedy, ak nemôžu niečo preskúmať samy, alebo im vlastné bádanie neposkytlo dostatočné vysvetlenia.

Kto to dokáže? Kto to urobil? (od cca 5 rokov)
Z predchádzajúcich životných situácií a z vedomostí, ktoré nadobúda kladením predchádzajúcich otázok, je dieťaťu postupne jasné, že na to, aby ovplyvnilo niečo zložitejšie alebo urobilo niečo ťažšie, potrebuje určité schopnosti. Preto chce teraz presne zistiť:
Kto spôsobuje, že sú stromy zelené?
Ako to dokáže?
Prečo mi nevieš vyliečiť nohu?
Kto postavil náš dom?
Dokážem to tiež, keď budem veľký?
Môže Boh znovu oživiť uhynuté zvieratko?
Atď.
Týmito otázkami chce dieťa zistiť, čím všetkým človek musí byť a čo všetko musí vedieť, aby niečo dokázal, ale aj ako tieto zručnosti získa, čo všetko sa k tomu musí naučiť, ako a kde. Dieťa chce spoznať aj svoje vlastné možnosti, ale i schopnosti, ktoré už má a ktoré získa vďaka hraniu, učeniu, tréningu, skúšaniu atď. Práve odpoveďami na tieto otázky môžeme u detí podporiť motiváciu do učenia. Dieťa však zaujímajú i odpovede na otázky ako:
Musíš aj ty/ja zomrieť?
Aj tebe už niekedy ukradli kabelku?
Už si si niekedy zlomil nohu?
Dieťa však od odpovedí neočakáva len strohé „áno“ alebo „nie“ ale: koho takáto udalosť zasiahne, za akých okolností sa môže takéto niečo stať – čiže preňho ešte neznáme súvislosti.

Bude to stále tak? (od cca 5 rokov)
Táto a otázky podobného druhu vznikajú zo zážitkov  premien, ktoré dieťa tohto veku začína intenzívne pociťovať a vzťahujú sa na všetky dôležité zmeny, ktoré dieťa vníma už ako časové udalosti, a na všetkých ľudí, s ktorými tieto zmeny súvisia. Ide o otázky ako napr.:
Môžem u vás zostať navždy bývať? Aj keď sa vydám/ožením?
Budem sa môcť ešte hrať, keď pôjdem do školy?
Budeš mi večer čítavať, aj keď to už budem vedieť sám?
Zostane dedko navždy mŕtvy?
Za týmito otázkami sa môžu skrývať silné obavy detí. Odpovede na tieto otázky by teda mali zdôrazňovať to pozitívne, čo môžeme na zmene a všetkom novom nájsť. Deťom by sme mali vysvetľovať a rozprávať, že aj z ťažkého, smutného alebo nepríjemného sa môže stať opäť niečo dobré.

Kedy to bude? Kedy to bolo? (od cca 6 rokov)
Z predchádzajúceho vznikajú postupne otázky týkajúce sa určitých časových okamihov. Otázky detí teda smerujú na ne. A čas ako taký začína zohrávať v živote a prežívaní dieťaťa dôležitú úlohu. Preto sa vážne zapodieva časovými pojmami ako „týždeň“, „mesiac“, „kalendár“, „hodina“, „poznať hodiny“ atď., ale aj slovíčkami ako „dávno“, „včera“, „skoro“, „o tri dni“, „budúci rok“.

Doteraz zažívalo dieťa dni v týždni, víkendy, ročné obdobia a pod. ako miesta, stavy, situácie (spomínali sme to pri otázke „Kde?“). Avšak stále častejšie ich vníma ako opakovania. A časovo rozmýšľa asi takto: „Koľkokrát sa ešte musím vyspať, kým sa stane to a to...?“ alebo „Koľko sobôt ešte neuvidím ocka?“ alebo „Bol som už vtedy na svete?“ alebo „Porozprávaš mi rozprávku, keď povysávaš? Alebo musíš ešte potom žehliť?“ Kým však dieťa úplne porozumie týmto časovým údajom, bude to ešte chvíľu trvať. Vnímanie času je ešte veľmi nepresné a emocionálne podmienené a závislé od toho, čím sa dieťa práve zapodieva.

Je to naozaj pravda?  (Od cca 6 – 6,5 roka)
Z každodenných skúseností, zo snov, vlastných skúseností a vymyslených príbehov, z rôznych výpovedí a rozprávaní iných ľudí k tej istej situácii alebo otázke, z vlastného posúdenia možností a fantazijných predstáv dieťa pochopí, že existujú rôzne skutočnosti. A na tie sa teraz vypytuje podrobnejšie:
Klamú ma, alebo je to naozaj pravda?
Naozaj si to zažil, alebo mi to rozprávaš len tak?
Bude to naozaj tak, alebo je to len jedna z možností?
Máš pravdu ty alebo strýko Viktor?
Ale dieťa premýšľa a pýta sa aj na veci vnútorné, neviditeľné:
Existujú naozaj bosorky? (anjeli, draci, trpaslíci...)
Existuje Boh?
Sú naozaj krajiny, kde v zime nesvieti slnko?
Vyliečiš sa opäť?
Odpoveďami na tieto otázky sprostredkúvame deťom náš svetonázor. Preto by tieto odpovede mali byť tak pravdivé, ako je to len možné. A každé dieťa potrebuje najmenej jedného človeka, ktorému v týchto veciach môže dôverovať.

Všetky ďalšie otázky môže dieťa postupom času formulovať tak, že dospelý vie, čo chce dieťa zistiť a čo ho zaujíma. A tak môžu odpovede hľadať spoločne.